Dá sa to: Neľutovať sa. A pomôcť tam, kde treba. Napríklad aj adopciou vo vlastnej rodine

Ľuboš Horváth na život v detskom domove nedá dopustiť. Ak by sa mohol v detstve rozhodnúť, šiel by tam znova.

Ľuboš Horváth sa do detského domova dostal, keď mal šesť rokov, išli spolu ako súrodenci. Okrem sestry, tú si do starostlivosti zobrala babka. Dôvod: alkoholizmus rodičov.

Najprv sa dostali do Diagnostického ústavu v Ružomberku a odtiaľ po dvoch mesiacoch putovali do domova v Domaniži, kde boli skoro rok. Potom miesto zmenili ešte raz a až do dospelosti žil v Ilave – Klobušice.  

„Život v detskom domove bol pre mňa dobrý. Mali sme aj šťastie, že sme boli umiestnení do jedného detského domova spolu s mojimi súrodencami. Keby som mohol vrátiť čas, tak by som šiel do detského domova znova,“ hovorí aj dnes Ľuboš, žiť s rodičmi by stále nepovažoval za lepšie.

Nechýbala mu rodičovská láska? Nikdy ju nezažil, takže nechýbala. Prvé spomienky sa viažu do troch rokov, odvtedy si pamätá len na alkohol a bitky. Ak by mal možnosť, vraví dnes, tak by do detského domova šiel aj omnoho skôr ako v šiestich rokoch. Rodičom veľmi nechýbali: „Návštevy by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky, a to bolo tiež len zo začiatku, keď sme sa do detského domova dostali. Potom už nie.“

V sedemnástich mu zomrel otec, šiel mu aj na pohreb, ale necítil to, čo by mal cítiť syn na pohrebe svojho otca. Nehneval sa na neho, ale necítil lásku, ani stratu.

Už ako tínedžer začal brigádovať a zarábať. Pracoval pri istom pánovi, ktorý choval kone. Ten mu bol vzorom. Chcel byť ako on, videl sa v ňom, mali podobné osudy. Posúvalo ho to dopredu.

Pracoval aj ako vychovávateľ v detskom domove

Keď sa vrátil z vojny, zamestnal sa v detskom domove, v ktorom vyrastal a začal tam robiť vychovávateľa. Vydržal päť rokov. S deťmi mal dobrý vzťah, vedel ich viac pochopiť, keďže pred pár rokmi bol na ich mieste. Doteraz je s niektorými v kontakte aj keď prešlo už mnoho rokov.

Po piatich rokoch sa presťahoval k svojej starej mame neďaleko Martina. Chcel ísť bývať na dedinu, kde je ticho, v Martine si našiel aj manželku.

Postupne prešiel viacerými povolaniami, až napokon začal robiť SBS-kára. Po čase sa vypracoval na vedúceho regionálnej oblasti pre Žilinský kraj. Dnes spolupracuje aj s organizáciou Úsmev ako dar. Vlastné deti nemajú. „Manželka mala dve deti z predchádzajúceho vzťahu, o tie sme sa spolu starali. Teraz sme si adoptovali štvorročnú Jessicu z Anglicka.“

Jessica je dcérou synovca jeho manželky. V Anglicku si našiel známosť, narodilo sa im dieťa, nestarali sa oň. Ľuboš s manželkou zakročili a požiadali anglické súdy, aby im Jessicu zverili do starostlivosti.

Medzinárodná adopcia je beh na dlhú trať. Niekedy to trvá aj dva roky, pokiaľ sa dostavia výsledky. Ľuboš požiadal o pomoc Joga Mikloška z organizácie Úsmev ako dar. Pomohlo ministerstvo, situácia sa urýchlila a anglické súdy im vyhoveli. Malú Jessicu si mohli vziať po pol roku na Slovensko.

Ľahké to nebolo ani potom, biologická matka robila problémy, posielala na nich sťažnosti, aby k nim chodila kontrola. Pri všetkých obhliadkach bolo preukázané, že sa o dievča starajú dobre. Momentálne podali podnet na slovenské súdy.

Dievčatku chce dopriať všetko, čo on v detstve u svojich rodičov nezažil. Keď o nej hovorí, má úsmev na tvári. Chváli ju, pýši sa ňou, aká je šikovná a učenlivá, má len štyri roky a už vie trochu písať.

Na záver stretnutí v tejto rubrike sa vždy spýtam respondenta na to, čo by odkázal deťom, ktoré sú dnes v centrách odlúčení od vlastných rodičov. Ten odkaz sa opakuje, aby sa nevzdávali a mali svoj cieľ, ale vždy je to podložené originálnym a silným príbehom. To isté slovo tak vždy pôsobí inak.

Ľuboš ešte pridáva, aby sa deti neľutovali a prijali to ako fakt, že sú v detskom domove a ak sa im veci nepodaria na prvýkrát, nech sa nevzdajú a bojujú ďalej a raz príde deň, kedy to vyjde a budú šťastní.

Každý týždeň prinášame príbeh s mottom Dá sa to. Ide o príbehy silných ľudí, ktorí vyšli z detského domova a dnes pomáhajú iným.