Francúzsko sa v multi-kulti posunulo silne doprava

Posledný prieskum od agentúry IFOP zahrnul do zoznamu možných kandidátov aj Érica Zemmoura, pravicového intelektuála, u ktorého zatiaľ nie je úplne jasné, či bude kandidovať. (Paradoxne by to v prípade úspechu bol prvý francúzsky prezident alžírskeho pôvodu; berbersko-židovská rodina Zemmourovcov odišla z Alžírska v dobe vyhlásenia nezávislosti, keď bolo zrejmé, že nový štát o žiadnych nemoslimských občanov nestojí). Výsledné hodnoty dobre vypovedajú o tom, ako veľmi sa Francúzsko v 21. storočí premenilo proti dávnemu roku 2000.

Doposiaľ nekandidujúci Zemmour by v prvom kole dostal 5,5 percenta hlasov, teda o niečo viac ako kandidátka za socialistov, čo je celorepublikovo známa parížska starostka Anne Hidalgová. Zelený kandidát Yannick Jadot by mal rovnakých 5,5 percenta ako Zemmour a komunista (pretože inak sa ho pomenovať nedá) Jean-Luc Mélanchon by dosiahol na deväť percent. Tým pádom je pomer medzi ľavicou a pravicou zhruba 20 ku 80, najmä keď tú ľavicovosť a pravicovosť nebudeme hodnotiť z ekonomického hľadiska, ale z hľadiska pre Francúzov veľmi pálčivých kultúrnych a identitárnych otázok.

Zhruba povedané, kandidátov hlásiacich sa k multikultúrnemu vnímaniu spoločnosti by volil každý piaty francúzsky volič – a to hovoríme o národe, ktorý v skutočnosti už dosť multikultúrny je. Podľa čísel IFOP to vyzerá, že ani medzi potomkami prisťahovalcov nemusí byť multikultúra v súčasnom európskom ponímaní (čo znamená predovšetkým veľa islamu) nijak zvlášť populárna. Koniec koncov, niektorí sa asi prisťahovali do Francúzska práve preto, že im bolo sympatické svojou francúzskosťou a nechcú, aby o ňu prišlo.

Aj vo Francúzsku prebehol proces „zmeny kurzu“, keď tradičná ľavica postupne preberá postmoderné „woke“ témy, ako sú gender, migrácia, multikulturalizmus, zmena všetkých možných konštánt života (jazyk, dopravné značky) v mene ešte väčšej inkluzivity. Na rozdiel od Spojených štátov ale tunajšiu ľavicu priviedol na okraj priepasti; politická pôda je tu iná a pôvodné francúzske obyvateľstvo netrpí tak silným pocitom menejcennosti voči hriechom svojej minulosti. Odlišnosť vývoja je ale posilnená i nepríliš dobrým stavom francúzskej ekonomiky. Nakoniec, väčšina postmoderných požiadaviek sa dá zredukovať na „dajte peniaze“ a francúzska štátna kasa, ba ani daňový poplatník už zase toľko peňazí na rozdávanie nemajú.

Francúzsky väčšinový dvojkolový systém je vyslovene konštruovaný k tomu, aby uprednostňoval status quo. Vyzývatelia to majú ťažké, musia získať viac ako polovicu hlasov. A narýchlo ušitá koalícia všetkých ostatných strán, ktorých jediným cieľom je zablokovať niekomu cestu k moci, môže fungovať ako veľmi účinná brzda. Ale to platí iba za predpokladu, že sa pomery neposunuli až príliš. Pokiaľ sa naopak skutočne posunuli príliš, nastane namiesto pozvoľného vývoja prudký skok a systém, ktorý bol roky v Európe chválený ako garant zachovania stredovej politiky, zafunguje presne naopak.

Po odchode Británie z EÚ ostali iba dve skutočne silné krajiny: Francúzsko a Nemecko. Nemecko sa zatiaľ myšlienkovo točí hlavne okolo ekologických tém, ktorých hlavní proponenti Zelení sa svojím kladným vzťahom k multikulturalizmu netaja. Francúzsko je ale čím ďalej tým viac sústredené na otázku svojej budúcej identity a posunulo sa v týchto záležitostiach silne doprava. Aj keby voľby budúci rok vyhral Macron, bude musieť prevádzkovať politiku nie nepodobnú tej lepenovskej.

Tým pádom nebude na budúcej podobe európskej migračnej a azylovej politiky panovať zhoda. V istom zmysle je to dobré: snáď nás v takej situácii nikto nedotlačí k povinne dobrovoľným kvótam na rozdeľovanie tridsaťročných tínedžerov. Na druhú stranu sa ale tak priepastný rozpor medzi Nemeckom a Francúzskom musí prejaviť na určitom kontinentálnom ochromení. Grécka vláda bude s tichým súhlasom Paríža zaháňať pašerácke člnky zvukovými delami späť do tureckých vôd a nemecké neziskovky zase s tichým súhlasom Berlína dovážať zákazníkov iných pašerákov od líbyjského pobrežia do Talianska.

Jeden môj známy mal pre takúto situáciu výstižné prirovnanie: „Je to ako u blbých na dvore.“