Ľudia sú dôležitejší ako medvede. Lenže my sme už toľkokrát počuli, že najväčším škodcom na „matičke“ Zemi sme my ľudia, že už sa to pomaly ani neodvážime povedať. Píše Vladimír Palko.

Po zabití človeka medveďom na Liptove sa otvorila diskusia o medveďoch a ich premnožení. Médiá prinášali rozhovory s expertmi na medveďov, stýkrát v živote som si prečítal, ako mám reagovať, keď sa stretnem v hore s medveďom. Nie je to vôbec nová diskusia. Vnímam ju už asi pätnásť rokov. A celú tú dobu som mal pocit, že tých medveďov je akosi priveľa a že predsa nemôže byť taký veľký problém ich počet zredukovať. Ale necítil som sa odborníkom, tak som sa k tomu nevyjadroval.

V sobotu som si na TA3 pozrel reláciu Pozrime sa na to k téme medvedieho premnoženia a prípadnej regulácie ich počtu.

Počet medveďov sa späťdesiatnásobil

V relácii mi chýbala najdôležitejšia informácia, a to vývoj počtu medveďov na Slovensku za posledné storočie. Tak ju tu uvádzam. Podľa vedeckými metódami spracovanej správy z roku 2014 bol v tom roku počet medveďov na Slovensku 1 256. Teraz je ich už viac. V roku 2020 uviedlo ministerstvo pôdohospodárstva odhad, že na Slovensku žije 1500 – 1600 medveďov. Niektorí tvrdia, že je ich tritisíc, ale nemusíme to brať vážne. Nech je ich 1 500.

Najmenej ich bolo začiatkom 30. rokov minulého storočia, iba niekoľko desiatok kusov, dvadsať až štyridsať. To znamená, že za 90 rokov sa počet medveďov na Slovensku prinajmenšom späťdesiatnásobil. Áno, čítate dobre. Je ich tu minimálne päťdesiatkrát viac.

A tak sa dejú veci, ktoré sa nikdy nediali a ani sme si ich nevedeli predstaviť. Uvidieť medveďa sa stalo bežnou vecou, chodia sa kŕmiť do kontajnerov v obciach a mestečkách, vypásajú sa na poliach, vidno ich na autobusovej zastávke, lezú ľuďom do záhrad, vykrádajú včelíny, či trhajú ovce.

Ľudia, ktorých sa problém netýka, majú často skreslenú predstavu o vývoji počtu niektorých živočíchov. Sú bombardovaní správami o ohrození toho či onoho druhu a majú dojem, že keď je ohrozený nosorožec v Afrike, tak je ohrozený aj medveď na Slovensku. Nevedia, že je to naopak, nevedia ani, že podobne sa darí i vysokej zveri.

Kto má prednosť? Ľudia či medvede?

V relácii boli štyria diskutéri a od začiatku do konca to bolo dvaja na dvoch. Na strane jednej lesník a poľovník Ján Nôžka a starostka z Kláštora pod Znievom Erika Cintulová, na strane druhej štátny tajomník ministerstva životného prostredia Juraj Smatana a Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu pre medveďa hnedého zo Štátnej ochrany prírody.

Je mi to ľúto, ale po tom, čo som si reláciu pozrel trikrát za sebou, nemôžem sa zbaviť dojmu, že Nôžka a starostka bránili záujmy ľudí, ktorí trpia v blízkosti medveďov, Smatana a Slašťan bránili záujem medveďov. Píšem to s vedomím, že Slašťan mal pekný a zaujímavý rozhovor na Štandarde a že Slašťan pomáha ľuďom ako šéf zásahového tímu. Ale keď príde na zásadné otázky, viac pochopenia má pre medveďov.

Chlácholenie, ktoré naštve

Problém diskusie začína už vysvetľovaním, že sa medveďa nemáme báť, lebo je plachý a ľuďom sa chce vyhnúť. Že keď útočí, tak preto, lebo cíti ohrozenie. Myslím, že ľudia toto v zásade vedia. Načo je dobré takéto chlácholenie, keď zároveň vedia, že medveď nevie vyhodnotiť, že človek, ktorý si vyšiel na hríby, nie je pre neho hrozbou, a že preto na toho človeka nemusí zaútočiť?

(viac…)
Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.