Posthumánny človek, ktorého sa snaží vypestovať ideológia transhumanizmu, je podľa mňa už iný druh, vraví rímskokatolícky kňaz Francesco Giordano, ktorý prednáša teológiu v USA a v Taliansku. Riadi rímsku pobočku organizácie Human Life International, ktorá sa venuje otázkam ľudského života. Na Slovensko prišiel na festival kresťanskej kultúry Bratislavské Hanusove dni, aby predstavil nový fenomén súčasnosti: transhumanizmus. Ten podľa neho už vidíme v podobe prehnaného používania smartfónov.   

V Bratislave ste hovorili o transhumanizme. Čo to je?

Je to relatívne moderné hnutie, ktoré propaguje biotechnológie s cieľom prekonať ľudskú prirodzenosť cez materiálne vylepšenie, čo v konečnom dôsledku vedie k novému stavu bytia, teda k posthumanizmu. Využíva i zneužíva technológiu. Človek sa vníma ako matéria. Transhumanizmus je veľmi spätý s evolucionizmom ako jeho záverečné „štádium“, no nejde o prirodzený evolucionizmus.

Transevolucionizmus?

Správne, lebo je naším produktom, ktorý nás má priviesť k posthumanizmu.

Čo rozumiete pod posthumanizmom – a humanizmom?

Humanizmus vzniká v 15. storočí a vraví, že človek má hodnotu sám osebe, lebo je človek. To bolo niečo nové, lebo dovtedy bol človek stvorený na obraz Boha. Napokon však vedie k zničeniu človeka, lebo sa stráca vo svojich slabostiach. Usiluje sa o zdokonalenie človeka a áno, má aj silné stránky, no čo s jeho nedokonalosťami? V súčasnosti je veľká nespokojnosť medzi ľuďmi so sebou samými a chceme sa za každú cenu zdokonaliť.

Medicína navracia do prirodzeného stavu, napríklad vďaka protézam. Ja používam okuliare, aby mi napravili zrak. Problém je, keď používate technológiu, lebo sa vám nepáči, kým ste. To sa týka aj témy gender.

Napríklad v USA sú dievčatá, ktoré počas dospievania pociťujú nespokojnosť a chcú byť chlapcami – sú súčasťou mentality transhumanizmu, lebo technológia zmenu pohlavia umožňuje, a pýtam sa: Kde sú hranice použitia technológií? Hranicou je prirodzenosť. Treba opäť oživiť debatu o tom, kto je človek, akú má prirodzenosť.

A posthumanizmus?

Všetci poprední transhumanisti o ňom hovoria, no nevedia ho definovať, lebo ako určíte niečo, čím sa staneme, ak to ešte nejestvuje? Vravia o superinteligencii, ktorá nie je, ale bude. Ide tu o rozdiel stupňa, nie druhu (differenza di grado, non di tipo) a posthumánny človek je podľa mňa už iný druh.

Francesco Giordano. Foto: Zuzana Jakabová

Transplantácia orgánov je v bioetike sporná téma

Transplantácia orgánov nie je predstupeň transhumanizmu?

Zaujímavá otázka, lebo dnes je to v bioetike veľmi sporná otázka. Vraví sa o takzvanej mozgovej smrti (morte cerebrale), teda debatuje sa o tom, ako vlastne vieme, kedy zomrel človek? Je takáto osoba mŕtva alebo v kóme? Na transplantáciu ľudského orgánu pritom potrebujeme živé telo. To sú veľmi aktuálne otázky? Tu musíme byť obozretní, lebo v takýchto operáciách sa točí veľa peňazí, no medicína primárne nie je o zarábaní, ale o uzdravovaní.

Ale aj vďaka transplantáciám sa uzdravujú ľudia a zlepší sa ich život?

Iste, no za akú cenu? Transplantácia orgánov chorého a umierajúceho, ktoré už aj tak dosluhujú, pre zdravého človeka, to mi pripomína eugeniku v 20. rokoch minulého storočia. Je tu hrozba, lebo musíte rozhodnúť, kto prežije a umrie. Takéto otázky sa v bioetike musíme pýtať.

Nie je to podobné s otázkou eutanázie?

Morálny účel nie je rovnaký. Ide o takzvanú teóriu dvojitého efektu: napríklad na liečbu rakoviny sa použije chemoterapia, ktorá však môže zničiť bunky iného orgánu. Alebo umierajúci človek, ktorý je v kóme, no má funkčnú pečeň, a tak ju vezmem a dám tomu, kto ju potrebuje – je to dobré a logické v istom ohľade. No nejde o eutanáziu, lebo cieľom nie je zabiť pacienta a vybratie pečene v zásade k smrti nevedie, no je to istá forma eutanázie v zmysle dvojitého efektu ako vedľajší účinok.

Takže v transhumanizme ide o to, ako definovať človeka a jeho prirodzenosť?

Áno, človek je rozumný tvor z duše a tela, to je základná definícia, no ak už človek nemôže konať racionálne a je v kóme, má väčšiu hodnotu ako opica? Pýta sa napríklad filozof Peter Singer. Na to odpovedám, že prirodzenosť človeka či už ako embryo, či v kóme, je stále rovnaká, lebo ak by v kómatickom stave nebol, mohol by rozmýšľať. Opica je odlišnosť druhu, nie stupňa – môže byť veľmi inteligentná, no nikdy tak ako ľudská bytosť.

Čo na to vravia transhumanisti? Chcú transracionalitu?

Chápu, že podstata človeka je racionálna, ale chcú ísť ďalej, dať čipy do hláv, aby sme si lepšie pamätali a trochu transhumanizmu v spoločnosti už je, lebo ľudia vo svojich mobiloch dostanú ihneď odpoveď, no to vedie k úpadku našej pamäte, robí to za nás počítač. Strácame schopnosť reflektovať, keď sme vystavení len obrázkom, sú na to štúdie.

Ale to hovoril už Platón – s písaním upadá pamäť.

To je naozaj pravda. No kam chceme dôjsť? Giovanni Sartori hovoril o človeku pozerajúcom, homo videns (v súvise s televíziou) skôr než o homo sapiens. Čo by povedal na pozeranie sa na smartfóny, kde ste celý deň prikovaní k obrázkom? Avšak človek je tvor rozmýšľajúci, nielen pozerajúci televízor.

Náhrada človeka technológiou už je vo vzduchu

A to je transhumanizmus?

Je to jeho súčasťou a náhrada človeka technológiou už je vo vzduchu. Treba si uvedomiť riziko zneužitia smartfónov. Deti by sa im mali vyhýbať, lebo nemajú kritické schopnosti rozlišovania. Viem, že samotní výrobcovia týchto prístrojov ich nedávajú svojim deťom, napríklad ľudia pracujúci v Silicon Valley v Kalifornii, kde sídlia mnohé IT firmy. Boja sa, že z ich detí vyrastú idioti. Samotní transhumanisti majú najväčší strach zo zníženej inteligencie svojich detí. Nehlásam „nie“ mobilom, ale vyzývam k obozretnosti a k cnostiam pri ich používaní.

Teda transhumanisti budú idioti, hoci v skutočnosti chcú byť inteligentnejší?

Áno, toto je riziko. Budú myslieť lepšie vďaka čipom a počítačom, no tie budú myslieť za nich a takéto podobné príklady vidieť v rôznych sci-fi alebo v sérii Black Mirror. Ale už to ani nie je scifi, máme to tu, napríklad umelá inteligencia v pozadí firmy Google je súčasťou transhumanizmu, má predstavu človeka, ktorého treba prekonať, vylepšiť.

Čo pozitívne vidíte na transhumanizme?

Pozitíva vidím v technológii, nie v transhumanizme, ktorý sa stáva novým náboženstvom a obmedzuje človeka na niečo robotické, materiálne. Vidím v tom prepojenie na politiku, (trans)gender, ideológiu a na farmaceutické firmy, ktoré zarábajú na predaji hormónov pre dievčatá, ktoré chcú byť chlapcami. Ak majú takéto pocity, musia sa vysporiadať s realitou a bodka. Sú dievčatá, nemôžu sa takto radikálne zmeniť.

Všetky tieto takzvané „trans“ hnutia vyplývajú z dialektickej idealistickej filozofie a vedú k mysleniu, že môžete robiť čokoľvek, lebo si myslíte, že to môžete robiť. Vraví sa, že poznanie je moc. Áno, do istej miery, no môže to mať neblahé dôsledky. Mnohé transgender prípady sa končia samovraždou, vážnou depresiou, ale propaguje sa, lebo sa na tom zarába. Niekto sa iste môže cíti zmätočne o svojej identite, no treba takýmto podnetom čeliť a neschvaľovať ich.

Je to najväčšia výzva v bioetike?

Je jedna z najväčších, lebo sa stáva politickou témou a nemôže sa o tom veľmi hovoriť, napríklad ani o propagácii homosexualizmu ako aktivizmu, hoci môže viesť i vedie ku škodám na zdraví a kde tiež chýba otvorenosť životu.

Ale škodí nám aj častý príjem ťažkých, mäsitých jedál, dýchanie smogu…

Áno, buďme objektívni, skoro všetko nám škodí, ak to zneužívame či príliš sa tomu vystavujeme. Ale napríklad častá zmena partnera asi nespôsobuje také škody ako každodenný príjem mäsa, i keď vegetariáni by azda protestovali. Áno, dnes sa veľa o týchto veciach debatuje.

Teda opäť ide o to, ako definovať život, človeka, prirodzenosť?

Áno. Navyše, dnes sa všetko spochybňuje, je to vrchol kartezianizmu. Spochybňovanie však nesmie byť absolútne, treba však vnímať pochybnosti. Ale riešenie napokon existuje, lebo ak niekto nájde vnútorný pokoj v tom, že je tým, čím je, tak je to dobre a správne.

Kto je spokojný so sebou, nepotrebuje transhumanizmus?

Všetci máme túžbu po nesmrteľnosti, nepominuteľnosti, integrite. Ako kresťania ich získavame nie cez technológiu, ale cez milosť, sviatosti. Supermani v predstave Nietzscheho či komiksov Marvel sú odrazom našej túžby po nesmrteľnosti, nepominuteľnosti, integrity, ale svojimi vlastnými silami. Tu je náboženský rozmer transhumanizmu, ktorý je založený na logike túžby. Ale v našom náboženstve sa na tieto túžby dá odpovedať.

Aj keď by sa transhumanizmus nemohol stať prirodzeným, môže sa stať normálnym.

Áno, viac rozšíreným, lebo ľudia sú veľmi nespokojní, no treba niesť svoj kríž. Existuje aj „trans-speciesism“ (transdruhovosť), ľudia sa napríklad správajú ako mačky a psy, pripodobňujú sa im a stávajú sa nimi, implantujú si fúzy a podobne.

Nejde o dôsledok väčšej slobody robiť aj extravagantné veci?

Toto nie je skutočná sloboda. Tá je o tom, že robíme to, čo je v súlade s prirodzenosťou. Neexistuje absolútna sloboda, človek nie je slobodný zriecť sa sám seba. Prirodzenosť (natura) je od slova (na)rodiť sa (nacio, nascere), všetko je spojené s bytím. A transhumanizmus zdôrazňuje najmä materiálnosť a účinnosť ľudskej bytosti.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.