Výpravy počas meruôsmych rokov sú považované za prvé ozbrojené vystúpenie za práva slovenského národa. Medzi slovenskými dobrovoľníkmi sa vtedy vyznamenalo viacero bojovníkov, medzi nimi i Juraj Langsfeld. V tento deň si pripomíname 172. výročie jeho popravy.

Juraj Langsfeld, zvaný i Ďurko, patril k slovenským národovcom, ktorí v rokoch 1848 a 1849 vystúpili so zbraňou v ruke v Slovenskom povstaní. Za svoju účasť v bojoch i na prepade honvédov bol 22. júna 1849 popravený maďarskými jednotkami.

Narodil sa 16. októbra roku 1825 v Sučanoch otcovi Jánovi Langsfeldovi a matke Kataríne, rodenej Rizmanovej. Rodičia z neho chceli mať evanjelického kňaza, boli však chudobní a Juraj nemohol dokončiť svoje štúdiá v Prešove. Začal preto pracovať ako pomocný učiteľ v Žabokrekoch a Turčianskom Svätom Martine.

Bol stúpencom štúrovcov a národného hnutia. Počas druhej, takzvanej zimnej dobrovoľníckej výpravy, ktorá prišla do Turca v januári roku 1849, vstúpil Juraj medzi dobrovoľníkov. Už krátko nato rečnil spolu s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Hurbanom na rínku v Sučanoch. Vďaka jeho zápalu sa podarilo naverbovať 50 mužov z tejto obce, ako i ďalších sedemdesiat z neďalekých Turian.

Záškodnícky boj

Mladý Langsfeld preukázal v boji veľkú odvahu i veliteľské schopnosti. Získal dôstojnícku hodnosť poručíka a velil svojej vlastnej čate. Po rozpustení dobrovoľníckeho vojska počas apríla 1849 sa Juraj nevzdal a s viacerými svojimi druhmi sa vydal na Oravu pokračovať v boji.

Po porážke pri Dolnom Kubíne sa utiahli do hôr, kde prešli na záškodnícky štýl boja. Dňa 12. mája v kraľovianskej doline prepadli zo zálohy postupujúcu maďarskú domobranu, ktorej velil Herman Görgei (Hrhovský). Snažili sa spomaliť ich ústup pred ruskou armádou, ktorá na pozvanie Viedne prišla potlačiť Uhorskú revolúciu.

Po prepade sa Langsfeld opäť ukrýval, a to až do 20. júna. Jeho pobyt na slobode ukončilo udanie od vlastného strýka Čabiaka, ktorý si za to vyslúžil 300 zlatých. Nasledujúci deň bol Juraj honvédmi zatknutý a v okovách prevedený spolu s ďalšími dobrovoľníkmi do Kremnice.

Rozpustenie slovenských dobrovoľníkov. Foto: Wikipedia

Súdia ma nepriatelia, raz budú Slováci

Ráno 22. júna sa Langsfeld postavil pred vojenský súd, vedený práve Hermanom Görgeim. „Búril slovenský ľud, volal ho do zbrane a i sám so zbraňou v ruke povstal proti zemským pánom, proti Maďarom, zákonom a krajine Uhorskej,“ znela žaloba.

Bola mu ponúknutá milosť, ak sa vzdá svojich národných a revolučných ideálov, čo však odmietol. Viaže sa k tomu jeho dnes už legendárna veta: „Teraz ma súdia nepriatelia, ale budú ma niekedy súdiť i Slováci a u tých by som nechcel prepadnúť!“

Mladík sa hrdo priznal k svojim činom a neprejavil strach. Naopak, požadoval, aby s ním zaobchádzali ako s vojnovým zajatcom, čo malo Görgeia rozzúriť. Juraja označil za zbojníka, buriča a vlastizradcu, ktorý si vraj nezaslúži čestnú smrť zastrelením. Nariadil preto, aby ho obesili, čo vtedy 23-ročný Langsfeld prijal s pokojom – vraj rád zomrie za cisára a svoj národ.

Obesený na tretíkrát

Popravený bol pred svojimi súkmeňovcami aj obyvateľmi Kremnice, mal slúžiť ako odstrašujúci príklad. Poprava sa vraj konala neohrabane a brutálne, obesiť sa ho podarilo až na tretíkrát. Pripojil sa tak k ďalším národným slovenským mučeníkom – Viliamovi Šulekovi, Karolovi Holubymu či čáčovskému richtárovi Bartoňovi.

Až počas letnej výpravy, keď do mesta vtiahli slovenské dobrovoľnícke jednotky, bolo jeho telo exhumované a 28. októbra slávnostne pochované. Pohrebu sa zúčastnila Jurajova mama i niekoľko stotín dobrovoľníkov, smútočnú reč predniesol kňaz Ondrej Hodža, otec Milana Hodžu.

Na Langsfeldovu počesť zazneli salvy zo zbraní, nad hrobom mu vysadili dve lipy a vztýčili železný kríž s nápisom: „Ďorď Langsfeld, umučený za cisára a svoj národ slovenský dňa 22. června 1849.“

Spomienky na Ďurka

Na počesť bojovníka Juraja Langsfelda napísal Jozef Gregor Tajovský dielo „Smrť Ďurka Langsfelda“, ktoré bolo aj sfilmované. Spolu s Maticou Slovenskou sa tiež zapríčinil o vybudovanie pamätníka na mieste jeho hrobu. Ten slávnostne odhalili 28. októbra roku 1922. V obci Sučany dodnes nájdeme Langsfeldov rodný dom prerobený na múzeum. V rodnej obci má Ďurko i pamätnú tabuľu.

Jeho meno počas prvej československej republiky niesli kasárne v Martine. V roku 2007 slovenský prezident Ivan Gašparovič prepožičal výcvikovej škole v Martine jeho meno. Po jej transformácii na výcvikový prápor mu bolo toto meno opäť prepožičané zo strany prezidenta Andreja Kisku v roku 2015.

Od roku 2013 prevádzkuje bývalý minister poľnohospodárstva Ján Mičovský (OĽaNO) projekt Spájame statočných, ktorý udeľuje Rad Ďurka Langsfelda.

Spomienka pri 192. výročí narodenia Ďura Langsfelda. Foto: reprofoto/tvturiec.eu
Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.