Bieloruský líder Alexander Lukašenko minulý piatok prekvapivo vyhlásil, že plánuje prijať novú ústavu a následne chce po 26 rokoch vlády pevnej ruky uvoľniť prezidentské kreslo pre niekoho iného. Ak by sa tento scenár skutočne naplnil, išlo by o geopolitické víťazstvo Moskvy.

Práve takýmto spôsobom totiž Kremeľ plánuje vyšachovať bieloruskú opozíciu a vo vlastnej réžii nahradiť dnes už mimoriadne nepopulárneho bieloruského prezidenta – ten by na oplátku mohol počítať s dôstojným dôchodkom. Ide však o riskantný plán, ktorý najviac ohrozuje narastajúca brutalita bieloruských bezpečnostných zložiek voči demonštrantom v čase, keď už protestné hnutie v krajine začalo strácať dynamiku.

Lukašenkova labutia pieseň?

„Nechystám žiadnu ústavu šitú pre seba. Pri novej ústave pre vás už ja ako prezident pracovať nebudem,“ vyhlásil v piatok Lukašenko. Ako však bieloruský prezident, ktorý je obviňovaný z falšovania augustových volieb, upozornil, primárnym cieľom zmien nemá byť demokratizácia štátu. „Som zástancom novej ústavy. Nie však preto, že by sme potrebovali nejakú demokraciu. Nejde o demokraciu. V tejto situácii sa obávam iného. Iný prezident by takúto ústavu [k dispozícii] mať nemal. Bude zle,“ uviedol.

Podľa Lukašenkových slov majú Rusko, Bielorusko a Kazachstan ústavy, ktoré dávajú priveľkú moc prezidentom, a nebolo by dobré, ak by ju mal aj jeho potenciálny nástupca.

Text novej ústavy by mal byť predstavený už teraz v decembri a referendum o jej prijatí by sa v Bielorusku mohlo konať na jar 2021. Politický systém v štáte by mala nová ústava podľa Lukašenka nastaviť tak, aby bol funkčný bez ohľadu na to, kto bude hlavou štátu.

O novej ústave začal pritom bieloruský líder hovoriť prvý raz ešte v roku 2016 a k téme sa opätovne vrátil tento rok pred augustovými prezidentskými voľbami. Mohlo by sa tak zdať, že zo strany Lukašenka ide len o manéver s cieľom upokojiť rozhnevanú bieloruskú verejnosť. Presne takýto scenár riešenia bieloruskej krízy však podľa odborníkov už dlhodobo presadzuje aj Kremeľ.

Z revolúcie kontrolovaná evolúcia

V prípade Lukašenka nejde o žiadneho favorita Moskvy. Práve naopak, bieloruský líder si v posedných rokoch proti sebe dokázal poštvať Západ i Východ a Kremeľ by na čele Bieloruska veľmi rád videl niekoho iného. Dnešná bieloruská opozícia, ktorú Moskva obviňuje z prisluhovania Západu, bola pritom do značnej miery vytvorená práve Ruskom s cieľom mať po ruke náhradu za nespoľahlivého bieloruského prezidenta. Viac sa o danej téme môžete dočítať v tomto článku.

Masové protivládne demonštrácie, ktoré v Bielorusku vypukli v auguste po sfalšovaných prezidentských voľbách, však predstaviteľov Ruska postavili pred nečakanú dilemu. Hoci chceli pôvodne odstaviť od moci Lukašenka pomocou opozície, nemôžu dopustiť jeho zvrhnutie demonštráciami. Ruská vláda tak bola nakoniec nútená postaviť sa za Lukašenka, pričom miestnej opozície sa z väčšej časti ujal Západ.

Dlhodobé zotrvanie Lukašenka pri moci je pre Rusko stále rovnako nežiaduce, ako tomu bolo pred voľbami. Najlepším riešením by podľa Moskvy bola zmena bieloruskej ústavy a následné odstúpenie prezidenta. Ten by sa na oplátku vyhol potupnému a potenciálne nebezpečnému zvrhnutiu a svoj život by mohol dožiť v bezpečí a luxuse. Z Lukašenkovho piatkového vyhlásenia možno usudzovať, že plán Moskvy za začína napĺňať.

Bieloruský prezident Alexandr Lukašenko (vpravo) a ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov počas stretnutia v Minsku vo štvrtok 26. novembra 2020. Foto: TASR/AP

Podľa Vladimira Socora z think-tanku Jamestown Foundaion je konečným cieľom Ruska decentralizovať v Bielorusku moc a vytvoriť tam polyarchiu, v ktorej bude o moc súperiť viacero podobne silných aktérov a skupín. Išlo by o systém, ktorý by Kremeľ dokázal efektívnejšie ovplyvňovať a manipulovať.

Lukašenka ruská vládna garnitúra potrebuje dovtedy, kým sa príjme a implementuje nová ústava. Bieloruský líder momentálne hrá o čas. Ani Rusko si nemôže dovoliť pretáčať svoj plán v situácii, keď je Bielorusko destabilizované a v uliciach Minsku stále protestujú desaťtisíce frustrovaných občanov.

Hoci nie je úplne zrejmé, ako mal proces vedúci k novej ústave presne vyzerať, z doterajších vyjadrení Moskvy už možno vydedukovať jeho kontúry. Rusko žiada, aby sa na kreovaní novej ústavy podieľalo čo najviac hnutí a organizácií vrátane opozičných. Tie majú podľa Kremľa možnosť prestať s protestami a radšej ovplyvniť konečnú podobu ústavy, ktorá by z pohľadu Ruska získala určitý punc legitímnosti.

Motorom formovania novej ústavy by mal byť podľa Kremľa bez akéhokoľvek zasahovania zvonka bieloruský ľud. Ide o indíciu, že na proces by nemala dohliadať Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Parlamentné zhromaždenie Rady Európy ani Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva.

Nemenej dôležité je, že opozíciu okolo Lukašenkovej protikandidátky v prezidentských voľbách Sviatlany Cichanovskej Moskva naďalej odmieta. Putinov hovorca Dmitrij Peskov označil jej predstaviteľov za „umelcov na turné“, pričom samotná Cichanovská podľa neho len číta to, čo jej iní napíšu.

Nie všetka opozícia je však neprijateľná. O Viktarovi Babarykovi, momentálne väznenom v Bielorusku, Moskva napríklad takticky mlčí, čo by mohlo znamenať, že s ním do budúcna počíta. To, že Lukašenko pravdepodobne súhlasil s ruským scenárom ukončenia krízy v Bielorusku, však neznamená, že sa ho podarí aj naplniť.

Štátny teror ako dvojsečný nástroj bieloruskej vlády

Lukašenkovo vyhlásenie prišlo v čase, keď opozícia začala strácať iniciatívu a demonštrácie dynamiku. Jedným z kľúčových momentov v tomto trende bola neúspešná výzva Cichanovskej na uskutočnenie generálneho štrajku 26. októbra. Prejavila sa najmä dlhodobá neschopnosť bieloruskej opozície, podporovanej prevažne strednou triedou z väčších miest, strhnúť na svoju stranu mnohopočetnú – od štátu závislú – armádu zamestnancov štátnych podnikov.

Mnohí z nich pritom už Lukašenka nepodporujú, obávajú sa však, že súčasná opozícia by ich po svojom nástupe pripravila o terajšie sociálne istoty. Jedným z dôsledkov tohto stavu je skutočnosť, že hoci v Minsku protesty naďalej pokračujú, pričom sú stále násilnejšie, v iných častiach krajiny dochádza k postupnému útlmu protestného hnutia.

Zadržanie demonštranta v Minsku na začiatku novembra. Foto: TASR/AP

Novú vlnu masových protestov experti za normálnych okolností očakávajú až na jar. Úlohu by pri tom malo zohrať nielen lepšie počasie, ale aj viaceré pamätné dátumy, ktoré už tradične mobilizujú bieloruskú opozíciu.

Bezpečnostné zložky v Bielorusku neustále stupňujú násilie voči účastníkom protestných akcií, čím ich neraz viac mobilizujú a radikalizujú. Ilustratívny je v tomto smere prípad 31-ročného demonštranta Romana Bondarenka, ktorého po zadržaní v polovici novembra údajne brutálne ubili príslušníci bezpečnostných zložiek štátu. Smrť mladého umelca a bývalého vojaka vtedy viedla k opätovnej aktivizácii protestného hnutia.

Používanie neprimeranej sily voči demonštrantom už kritizovala aj Moskva – Peskov ešte 18. novembra označil tento stav za neprijateľný. Nateraz sa však nezdá, že by Lukašenkov režim plánoval od často brutálnych represií upustiť. Práve táto stratégia Minsku voči vlastným občanom sa môže stať faktorom, ktorý Lukašenka pripraví o pokojný dôchodok a Moskvu o kontrolu nad Bieloruskom.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.