Arménska revolúcia má za sebou kľúčové voľby. Jej líder je už lojálny Rusku

Úradujúci arménsky premiér Nikol Pašinjan. Foto: TASR/AP

Presvedčivé víťazstvo Nikola Pašinjana v nedeľňajších parlamentných voľbách v Arménsku nie je porážkou Ruska, ako to interpretujú viacerí experti. Pašinjan v roku 2021 je už iný než ten, ktorý v roku 2018 zvrhol Kremľu blízku arménsku vládu. Dnes už aj on volá po užšej spolupráci s Moskvou – aj vďaka nezáujmu Západu počas nedávnej druhej vojny o Náhorný Karabach.

Pašinjanom vedená koalícia Občianska dohoda vyhrala podľa oficiálnych výsledkov nedeľňajšie predčasné parlamentné voľby so ziskom 53,92 percenta hlasov, čo jej zabezpečí 72 kresiel v 105-člennom arménskom parlamente. Opätovne tak bude mať k dispozícii silný mandát vrátane ústavnej väčšiny.

Pašinjanov najväčší oponent, bývalý prezident Arménska aj neuznanej Náhornokarabašskej republiky (arménsky Republika Arcach) Robert Kočarjan skončil so svojou koalíciou Aliancia Arménsko druhý. Podporu mu v rozpore s prieskumami verejnej mienky vyjadrilo len 21 percent voličov – získa tak 28 kresiel. Do parlamentu sa dostane aj strana Vlasť. Tú spoločne založili bývalý prezident Serž Sarkisjan, ktorý bol v minulosti dlhoročným politickým partnerom Kočarjana, spoločne s Arturom Vanecjanom, niekdajším blízkym spolupracovníkom Pašinjana. Hoci ich koalícia neprekonala sedemprecentné kvórum, do parlamentu vyšle sedem zákonodarcov vďaka zákonu, podľa ktorého musia v parlamente zasadnúť najmenej tri strany.

Bez ohľadu na to, ktorá strana by vo voľbách zvíťazila, lojalita Arménska voči Rusku by nebola ohrozená.

Pašinjan je úspešný len ako menšie zlo

Krátko po zverejnení prvých volebných výsledkov ohlásil Pašinjan, ktorý sa k moci dostal v roku 2018 počas takzvanej zamatovej revolúcie, začiatok druhej „oceľovej“ revolúcie. „Diktatúra zákona je druhým mandátom, ktorý nám ľudia dali. Nevieme sa dočkať, než tento mandát využijeme,“ vyhlásil ešte v pondelok v skorých ranných hodinách.

Hoci Pašinjanove víťazstvo predpovedala väčšina prieskumov verejnej mienky, nebolo isté, či bude dostatočné pre vytvorenie vlády. K moci sa potenciálne mohli v koalícii vrátiť aj predstavitelia starého režimu Kočarjan a Sarkisjan. Výsledky volieb by sa však dali označiť za triumf Pašinjana a jeho porevolučnej garnitúry. Jeho strane sa nakoniec podarilo zvíťaziť v každom z jedenástich regiónov Arménska vrátane Sjuniku, z ktorého Pašinjana po prehratej vojne s Azerbajdžanom opakovane vyhnali nahnevaní miestni obyvatelia, prípadne do neho premiérovu kolónu ani nevpustili. Víťazom volieb sa tak stal človek, ktorý sa v polovici novembra musel po vojenskom fiasku voči z pohľadu mnohých Arménov historickým protivníkom niekoľko dní skrývať na neznámom mieste.

Volebný úspech Občianskej dohody pritom nemožno pripísať ani Pašinjanovmu výkonu z posledných povojnových mesiacov. Jeho vládu protestne opustili viacerí ministri vrátane ministra zahraničných vecí a všetkých jeho zástupcov. V rozpore s dohodou o prímerí zostávajú v azerbajdžanskom zajatí desiatky arménskych vojakov a civilistov. Viacerí z nich boli podľa dostupných informácií medzitým zavraždení Azerbajdžancami, pričom ostatní sú vystavovaní procesom a odsúdeniam z terorizmu. Arménsko-azerbajdžanské hranice medzitým na viacerých miestach prekročila azerbajdžanská armáda, ktorá už niekoľko týždňov okupuje časti Arménska. (O azerbajdžanských silách na území Arménska sa môžete dočítať viac tu). Ako je teda možné, že porevolučným silám sa podarilo vo voľbách dosiahnuť jasné víťazstvo?

Napriek Pašinjanovým vyhláseniam o železnej revolúcii a silnom mandáte môže tento politik opätovnému víťazstvu svojej strany vďačiť zrejme len tomu, že v porovnaní s minulým režimom, ktorý krajine vládol dve desaťročia, je ešte stále aj napriek svojim neraz fatálnym zlyhaniam Arménmi vnímaný ako menšie zlo.

Tí ostatní sú krokom späť

„Volila som Pašinjana, hoci do neho nevkladám žiadne nádeje,“ zverila sa novinárom približne 30-ročná Arménka Maria Jegiazarjan. „Nechcem však, aby sa k moci vrátil Kočarjan. Bola som nervózna, že poškodím svoj hlasovací lístok počas toho, ako som ho vhadzovala do urny. Bolo to, ako keby som skladala veľkú skúšku na univerzite.“ S jej názorom súhlasí aj dôchodca Samvel Pogošjan: „Pašinjan nie je tým, koho teraz potrebujeme. Ale tí ostatní sú krokom späť.“

Robert Kočarjan by sa pritom v neistých časoch, krátko po prehranej vojne, mohol javiť ako priam ideálny protikandidát voči novinárovi Pašinjanovi s ešte donedávna prozápadnými sklonmi. Tento karabašský Armén, prominentný bývalý líder miestneho separatistického hnutia a vojnový veterán, ktorý sa v roku 1992 podieľal na dobytí strategicky a kultúrne kľúčového karabašského mesta Šuša (O Šuše sa môžete dočítať viac tu) a navyše aj osobný priateľ ruského prezidenta Vladimíra Putina, ponúkal v časoch neistoty a vojenskej potupy všetko, čo Pašinjan ponúknuť nemohol.

Potvrdzuje sa tým, že éru, počas ktorej Kočarjan a Sarkisjan vládli, väčšina Arménov dodnes vníma ako obdobie bezbrehej korupcie, papalášstva, bezprávia a úpadku. Práve korupcia minulého režimu je popri mnohých Pašinjanových chybách a prešľapoch vnímaná nielen mnohými expertmi, ale najmä bežnými Arménmi ako podstatný faktor nedávnej vojenskej prehry.

Ako pripomienku na vládu niekdajšieho režimu rozdávali Pašinjanovi podporovatelia krátko pred voľbami letáky s Kočarjanovou fotografiou a nápisom „Ahoj Rob“. Išlo o narážku na prípad Poghoša Pogošjana z roku 2001, ktorý zostáva pre mnohých Arménov čiernou škvrnou na povesti Kočarjana.

Pogošjan zazrel v jeden večer svojho bývalého spolužiaka Kočarjana, ako odchádza z kaviarne, pričom svojho starého známeho, vtedy už prezidenta, priateľsky pozdravil: „Ahoj Rob.“ Kočarjan však zobral žoviálny prístup bývalého spolužiaka ako urážku a pri Pogošjanovom stole sa okamžite objavili jeho telesní strážcovia. Vyzvali Pogošjana na slovíčko s Kočarjanom, pričom ho odviedli na toalety, kde ho ubili na smrť. Po incidente, ktorého svedkami boli stovky ľudí, nasledoval rýchly súdny proces. V ňom bol jeden z prezidentových strážcov Aghamal Haruťuňan, prezývaný Kuku, odsúdený za neúmyselné zabitie na rok odňatia slobody podmienečne. Táto udalosť sa stala jedným zo symbolov Kočarjanovej vlády, ktorý sa vryl hlboko do spomienok Arménov.

Žiadna porážka ruských záujmov

„Dnešné arménske voľby sa zdajú byť dobré pre demokraciu a zlé pre Putina,“ napísal po zverejnení predbežných výsledkov volieb Anders Aslund z amerického think tanku Atlantická rada. Zhrnul tak hodnotenie viacerých západných analytikov. Mnohí experti na kaukazský región však nesúhlasia.

V prvom rade si treba uvedomiť, že hoci sa Pašinjan dostal k moci na vlne protikorupčnej revolúcie voči tradične proruskému režimu, nikdy nevystupoval otvorene ako protiruský kandidát. Kremeľ spočiatku iritoval tým, že k moci pripustil viacero predstaviteľov prozápadných liberálnych mimovládok napojených na Georgea Sorosa. Paralelne s tým umožnil trestné stíhania, ktoré sa dotkli aj viacerých ruských firiem vrátane gigantu Gazprom. Postupne sa však vzťahy medzi Moskvou a novou vládou v Jerevane aj v súvislosti s enormnou závislosťou Arménska od Ruska normalizovali. Pašinjan taktiež nikdy nespochybnil spojenectvo s Ruskom a dokonca vyslal malý kontingent arménskych vojakov do ruskej misie v Sýrii, čím rozhneval Washington.

Hoci by sa ako jasný favorit Kremľa mohol javiť Putinov kamarát Kočarjan, Kremeľ sa v zahraničnej politike neriadi osobnými sympatiami. Ako vo svojom článku upozornil Joshua Kucera, Pašinjan na čele Arménska má v skutočnosti pre Moskvu aj viaceré výhody. Premiérovi, ktorého k moci dostala revolúcia, sa podľa jeho slov aj napriek napätým začiatkom podarilo Moskvu presvedčiť o tom, že je spoľahlivým spojencom. Porážka vo vojne, ktorá na rozdiel od obdobného konfliktu v Severnom Osetsku ostala mimo záujmu Západu, pritom vzťah vzájomnej závislosti ešte viac prehĺbila.

„Myslím si, že ruská vláda radšej uvidí vládu Pašinjana. Pašinjan sa pre Putina stal v mnohých ohľadoch trofejou. Legitímny, demokraticky zvolený líder, ktorý je zároveň podriadený a kontrolovaný Ruskom. Taký opak Lukašenka,“ myslí si riaditeľ arménskeho Centra pre regionálne štúdiá Richard Giragosian.

O dobré vzťahy s Moskvou, ktorá sa na rozdiel od Západu počas vojny ukázala ako hráč so skutočným výtlakom v regióne, zároveň stojí aj samotný Pašinjan. „Budeme pokračovať v rozvíjaní a posilňovaní nášho strategického partnerstva s Ruskom, ktoré je naším partnerom číslo jeden v bezpečnostnej sfére,“ vyhlásil krátko pred voľbami arménsky premiér.

Predpoklad, že Pašinjan Moskve nevadí, podporujú aj fakty. Jeho víťazstvo Kremeľ nijak nespochybňuje, Kočarjana vo voľbách aj napriek jeho lobovaniu nijak výrazne nepodporil. Taktiež voľby aj napriek výpadkom elektrického prúdu vo viacerých regiónoch počas volebnej noci označili za slobodné a férové aj pozorovatelia z Ruskom vedených organizácií Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ) a Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB).

Ochota Moskvy nadviazať spoluprácu aj s lídrom, ktorého v ruskej sfére vplyvu k moci dosadila farebná revolúcia, podporuje tézu niektorých expertov, podľa ktorej Kremeľ už pochoval niekdajšie impérium a začína sa voči bývalým štátom sovietskeho impéria chovať pragmatickejšie a opatrnejšie. (O tejto téze, ktorú okrem iných podporuje aj riaditeľ Moskovského centra Carnegie Dmitrij Trenin, sa môžetie viac dočítať tu).


Ďalšie články