V Levoči sa pred 72 rokmi proti komunistom vzbúrili stovky ľudí. Aj so zbraňou v ruke

V lete 1949 sa voči proticirkevnej politike komunistického režimu konali otvorené vzbury v 60 slovenských obciach. Často so zbraňou v ruke a boli ojedinelé v celom východnom bloku. Najvážnejšia vzbura sa konala 25. a 26. júna 1949 v Levoči.

Katolícka cirkev predstavovala pre nový komunistický režim vytvorený vo februári 1948 hlavného vnútorného ideologického nepriateľa. Najkomplikovanejšie vzťahy panovali medzi katolíckou cirkvou a štátnou mocou, pričom na Slovensku to bolo ešte zreteľnejšie ako v českých krajinách. Katolícka cirkev na Slovensku predstavovala pre strojcov ľudovodemokratického Československa dvojitého nepriateľa: „ideologického oponenta oveľa silnejšieho, než bol český katolicizmus, a vďaka tradičnej spätosti slovenskej národnej a náboženskej identity aj najvážnejšiu prekážku pre duchovno-kultúrne splynutie oboch národov a ohrozenie celistvosti štátu“.

Spočiatku mala novo etablovaná komunistická moc záujem vyhnúť sa konfliktu s cirkvami, vzhľadom na potrebu upevniť a stabilizovať svoj režim. Snažila sa, aby jej cirkvi, ako spoločensky vplyvné organizácie, vyslovili svoju podporu, respektíve nezaujali otvorene negatívne stanovisko.

Cirkevná hierarchia na požiadavku, aby katolícka cirkev verejne prejavila lojalitu novému režimu, reagovala 4. marca 1948 na konferencii v Brne. Odmietla vydať nejaké zvláštne podporné vyhlásenie, respektíve biskupské stanovisko, keďže „cirkev katolícka sa neviaže na žiadnu politickú alebo štátnu formu“. Zároveň si ale katolícka hierarchia želala vyhnúť sa konfrontácii s komunistami a dosiahnuť dohodu. Na Slovensku najintenzívnejší odpor voči spolupráci s komunistami vyjadroval spišský biskup Ján Vojtaššák, ktorý bol skeptický v otázke možnej dohody.

Napriek snahám o nájdenie spoločnej cesty, rozpory narastali aj naďalej. Komunisti si uvedomovali nestabilitu svojej čerstvo nadobudnutej moci a obávali sa ohrozenia svojho postavenia. Síce už nemali politického oponenta, ale zápas o myseľ a svedomie národa sa ešte len začínal.

Už od začiatku roka 1949 sa v niektorých silne religióznych oblastiach vytvárala nepokojná atmosféra, keď sa očakávala konfrontácia, zásah štátnej moci, perzekvovanie a zatýkanie kňazov. Najvýraznejšie sa takéto chýry šírili v severných častiach Slovenska s tradične najsilnejším vplyvom katolíckej cirkvi.

Štátna Katolícka akcia

Politická príprava budúcej štátnej Katolíckej akcie (KA) sa začala 28. apríla 1949 na stretnutí vedúcich predstaviteľov strany a štátu vo sfére cirkevnej politiky s takzvanými pokrokovými kňazmi. Názov nadväzoval na Katolícku akciu, ktorá tu už dlhodobo pôsobila a existovala aj po februári 1948. Komunistickí predstavitelia sa rozhodli prevziať jej názov a spraviť z akcie nástroj svojej politiky, samozrejme, s novým vedením a diametrálne protikladným zameraním.

Plán štátnej Katolíckej akcie predpokladal „a) oživit a posílit cyrilometodějskou tradici, b) postupem doby vytyčit požadavek slovanských bohoslužeb, c) systematickou kampaní odhalit a znemožnit Vatikán jakožto činitele mezinárodní politiky – nikoliv teda nábožensky!“ Celá akcia mala vyzerať ako spontánne hnutie veriacich. V priebehu mája sa začalo zbieranie podpisov duchovných a veriacich pod budúce vyhlásenie štátnej KA. Kňazov ubezpečovali, „že ide len o prianie obnoviť rokovanie medzi vládou a katolíckou cirkevnou hierarchiou“.

Katolícki biskupi, samozrejme, reagovali na prípravu štátnej KA a už 7. júna 1949 v Olomouci vydali obežník, v ktorom varovali pred účasťou na tejto rozkolníckej akcii, hroziac aj cirkevnými trestami. Upozorňovali, že štátna KA je „hnutie schizmatické a bude stíhané cirkevnými trestami… Nezabúdajte nikdy na to, že pápež a biskupi sú vašou riadnou cirkevnou vrchnosťou a že i podľa platných zákonov nikto nesmie zasahovať do ich výkonu jurisdikcie vo veciach cirkevného a náboženského života“.

Tlaku štátnej katolíckej akcie sa malo čeliť aj prostredníctvom vhodných kázni a oboznamovaním veriacich počas sviatkov Božieho Tela, Božského Srdca Ježišovho, sv. Petra a Pavla a sv. Cyrila a Metoda. Taktiež počas tradičných púti sa mali kázne zamerať na „pápežský primát a napojenie na Rím“.

Dňa 10. júna 1949 sa v Prahe konala ustanovujúca konferencia štátnej KA. Podľa oficiálnych údajov sa jej zúčastnilo 283 osôb, z toho 68 kňazov. Na stretnutí bol prijatý Ohlas slovenských a českých katolíkov k veriacim v republike, ktorý bol začiatkom júna 1949 vypracovaný v Prahe. Formálne hlásal vernosť katolíckej cirkvi a poslušnosť pápežovi a biskupom, ale súčasne odmietal „akékoľvek príkazy zo zahraničia“.

„Ohlas“ oznamoval šesť programových aktivít, ktorým mala KA napomôcť: 1. zintenzívnenie náboženského a mravného života v cirkvi; 2. zabezpečenie náboženskej výchovy detí; 3. rozširovanie katolíckej tlače; 4. hmotné zabezpečenie činnosti cirkvi štátom; 5. rozširovanie činnosti katolíckej charity; 6. riešenie vzťahu štátu a cirkvi v zmysle spolužitia a spolupráce.

Tlačovým orgánom štátnej KA sa stali Katolícke noviny. Vedúce stranícke orgány uvádzali už pri publikovaní Ohlasu, že sa k nemu pripojili tisíce kňazov, čo bolo zavádzajúce. Do polovice júna podpísalo na Slovensku „Ohlas“ okolo 214 kňazov z celkového počtu 2 128 svetských a 408 rehoľných kňazov, pričom v Čechách to malo byť cca 1 400.

Dňa 22. júna 1949 bol ustanovený Ústredný výbor Katolíckej akcie na Slovensku. Vytvárala sa hierarchická štruktúra štátnej KA, od ústredného výboru v Bratislave cez krajské a okresné výbory až po miestne výbory. Ich personálne obsadenie bolo ale problematické, keďže o členstvo v nich bol malý záujem, a tak jadro tvorili členovia KSS.

Postoj cirkevnej hierarchie

Voči štátnej KA sa prirodzene vymedzili aj biskupi. Na celoštátnej konferencii v Prahe dňa 15. júna 1949 vydali pastiersky list s názvom Hlas československých biskupov a ordinárov v hodine veľkej skúšky. Odsudzovali v ňom štátnu KA ako nezákonnú a rozvratnícku, apelovali na jednotu cirkvi a žiadali podporu svojho konania. Zároveň vydali aj Obežník katolíckemu duchovenstvu a veriacemu ľudu, v ktorom informovali o priebehu rokovaní medzi nimi a štátnou mocou, poukazovali na diskriminačné opatrenia štátnej moci a protestovali voči nim. 

Biskupi a ordinári sa neobmedzili len na písomné prejavy a napríklad Ján Vojtaššák cestoval po jednotlivých dekanátoch a farách svojej diecézy, kde prezentoval svoj postoj ku štátnej KA. Podľa jeho slov, „nepriateľ si tu vymyslel nový druh klamstva, aby pod maskou katolíctva zvádzal neopatrných… Rozkolná ‚Katolícka‘ akcia berie do ochrany, uprednostňuje kňazov a veriacich, ktorí sa stavajú proti zákonitej cirkevnej vrchnosti a odopierajú jej poslušnosť“.

Do zápasu sa zapojil aj Vatikán. Pápež Pius XII., v snahe jasne vymedziť hranice medzi katolíckym a marxistickým myslením, siahol aj po právnych nástrojoch. Na štátnu KA reagoval prostredníctvom dekrétu Svätého ofícia z 20. júna 1949, v ktorom upozorňoval, „že všetci katolíci, ktorí sa angažovali v týchto aktivitách, upadali do exkomunikácie“.

Nasledoval dekrét z 1. júla 1949, nazývaný ako exkomunikačný, „ktorý však nikoho neexkomunikoval, iba konštatoval, že katolíci, ktorí vyznávali a šírili materialistickú a protikresťanskú komunistickú ideológiu, upadali do exkomunikácie osobitne rezervovanej Svätej stolici“. Svätá stolica reagovala na štátnu KA aj zostrením diplomatických postojov voči Československu.

Pastiersky list československých biskupov a ordinárov sa mal pôvodne čítať v kostoloch 26. júna 1949, ale nakoniec bol termín posunutý o týždeň skôr na 19. júna 1949. Štátna moc sa tomu prirodzene snažila zabrániť a bezpečnostné orgány dostali príkaz, aby 19. júna 1949 v skorých ranných hodinách navštívili všetky farské úrady a zabavili list. Farárov upozorňovali, že čítanie listu bude posudzované ako vážne porušenie zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Väčšina farárov mala list v dvoch exemplároch, z ktorých jeden odovzdali a druhý prečítali veriacim.

Snahy bezpečnostných úradov o prekazenie čítania listu sprevádzali rozsiahle nepokoje, ktoré v niektorých prípadoch bolo klasifikované dokonca ako vzbury. Tieto nepokoje boli zvlášť závažné v severných okresoch Slovenska.

Pastiersky list čítalo 19. júna 1949 na Slovensku asi 20 – 25 percent farárov. Niektorí kňazi ho síce nečítali, ale oboznámili veriacich s jeho obsahom a okomentovali ho. Komunisti vyhlasovali, že list bol čítaný len 289 duchovnými, hoci podľa ordinárov čítalo list okolo 90 percent kňazov. Toto číslo sa vzťahuje aj na nedeľu 26. júna 1949. Rozdiel v počte je vysvetľovaný tým, že komunisti do svojho odhadu zahrnuli len priame čítanie pastierskeho listu, kým ordinári započítali každý spôsob prezentácie, keď došlo k informovaniu veriacich.

Samotné predsedníctvo ÚV KSČ na svojej schôdzi 27. júna 1949 konštatovalo, že v nedeľu 26. júna bol pastiersky list čítaný už v dvoch tretinách kostolov. Trúfalosť kňazov teda podľa funkcionárov narastala.

K najrozsiahlejšej vlne nepokojov v súvislostí so štátnou KA došlo na Slovensku koncom júna a začiatkom júla 1949. Miestami nepokoje prerástli do otvoreného odporu. Veriaci v mnohých farnostiach strážili svojich duchovných, stavali hliadky, obmedzovali prístup pracovníkom štátnej správy na fary, dokonca ich vyháňali za použitia násilia. Nepokoje mali zvládnuť jednotky bezpečnosti či armády, prípadne oddiely Ľudových milícií. V troch prípadoch bol nasadený aj osobitný oddiel Štátnej bezpečnosti Jánošík.

Levočská vzbura

Nepokoje, v niektorých prípadoch klasifikované ako vzbury, vypukli teda v mnohých farnostiach. Za najväčšiu sa pokladá vzbura v Levoči v júni 1949.

Levoča, a predovšetkým jej pútnické miesto Mariánska hora, bola v prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny miestom stretávania a ďakovania. Už v roku 1945 zavítalo na púť na Mariánsku horu okolo 100 000 veriacich, ktorí prišli poďakovať za prežitie tohto smrtonosného konfliktu. Aj v nasledujúcich rokoch mali púte masový charakter. V roku 1947 počas púte zasvätil biskup Vojtaššák Spišskú diecézu Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie, pričom počet pútnikov sa odhadoval na 130 000. Nasledujúci rok sa púte v Levoči zúčastnil prvýkrát aj cudzí arcibiskup, v tomto prípade neskorší kardinál pražský arcibiskup Josef Beran.

Bolo zrejmé, že aj púť v roku 1949 bude mať masový charakter. V apríli 1947 sa stal farárom v Levoči Jozef Vojtas, ktorý už v roku 1946 navrhoval biskupovi Vojtaššákovi plán na dobudovanie a zmodernizovanie pútnického miesta Mariánska hora v Levoči. Podľa jeho návrhov, ktoré biskup Vojtaššák odobril, sa Mariánska hora mala stať slovenskou verziou Čenstochovej v Poľsku. Ich plány prerušila komunistická moc. Jozef Vojtas bol prvýkrát zatknutý 12. marca 1949 a prevezený do Bratislavy. Obvinenia zo zločinu prípravy úkladov proti republike a schvaľovania trestných činov sa nakoniec ukázali nepravdivé a Vojtas bol 4. júna 1949 prepustený na slobodu a navrátil sa do Levoče.

V tomto období už prípravy na ďalšiu levočskú púť boli v plnom rozsahu. Púť sa mala uskutočniť 2. júla 1949. Objednávali sa osobitné vlaky či vagóny a organizovali sa procesie z celého Slovenska. Predpokladalo sa, že na púti sa zúčastní okolo 300 kňazov a 100 000 veriacich.

Komunisti sa rozhodli využiť púť na propagáciu tzv. štátnej KA, ale keď pripravovatelia odmietli účasť niektorého z vládou povereného exkomunikovaného kňaza, rozhodli sa levočskú púť sabotovať. Všetky zvláštne vlaky a autobusy boli zrušené a miestne orgány prinútili okresného lekára vydať vyhlášku o tom, že v levočskom okrese vypukol týfus, a preto sa púť konať nesmie. Práve do tejto situácie napätia medzi farnosťou v Levoči a štátnymi orgánmi zapadol pastiersky list proti tzv. štátnej KA.

Levočský farár Jozef Vojtas pastiersky list prečítal veriacim 19. júna 1949. Už vtedy prepukali prvé nepokoje a veriaci sa rozhodli strážiť faru.

Dňa 25. júna 1949 prišla do Levoče delegácia KSS a štátnych orgánov, vedená predsedom KNV v Košiciach Michalom Chudíkom. Mali za cieľ rokovať s Vojtasom ohľadom zákazu púte. Niekto v tejto situácii zámerne medzi veriacimi v Levoči rozšíril správu, že sa pripravuje zatknutie Vojtasa, a tak sa pri fare začali zhromažďovať najskôr ženy a postupne aj iní veriaci.

Nakoniec, v noci z 25. na 26. júna 1949, sa zhromaždilo už niekoľko stoviek veriacich z mesta a okolia, ktorí chceli zabrániť opätovnému zatknutiu svojho farára. Po následných provokáciách a vyhrotení situácie tento dav zaútočil na byty predsedu jednotného roľníckeho družstva a predsedu okresného národného výboru a na stanicu Zboru národnej bezpečnosti. Došlo aj k streľbe z radov príslušníkov ZNB, avšak do vzduchu, aby rozohnali dav.

Nasledujúci deň bolo v Levoči vyhlásené stanné právo a mesto obsadili jednotky Štátnej bezpečnosti a Ľudových milícií. Zaistených bolo takmer 200 účastníkov a proti dvanástim z nich sa bleskovo konal súd v Košiciach, ktorý 1. júla odsúdil prevažnú väčšinu obvinených na 1 až 10 rokov väzenia. Dvaja obvinení boli oslobodení. Bola to propagácia režimu ešte pred uskutočnením samotnej púte. Neskôr v októbri 1949 bolo súdených ďalších 51 osôb z Levoče, pričom odsúdených bolo 43 ľudí, na tresty od 6 mesiacov do 7 rokov. Medzi odsúdenými sa nachádzali aj mladistvé osoby. Celkovo teda za levočské udalosti bolo vyšetrovaných 191 osôb, z toho 62 súdených a 52 odsúdených.

Samotný Jozef Vojtas nebol súdený v tomto prípade, ale už 7. júla 1950 bol spoločne so Štefanom Barnášom umiestnený do Močenku, kde bol vytvorený internačný tábor pre blízkych spolupracovníkov biskupov, kanonikov a dekanov. Nakoniec bol súdený vo vykonštruovanom procese proti Štefanovi Barnášovi a 28. novembra 1951 ho Štátny súd odsúdil za velezradu a pokus o organizovanie hromadného úteku za hranice na 16 rokov väzenia, 50 000 Kčs pokuty, prepadnutie celého majetku a stratu občianskych práv na desať rokov. Prepustený bol na základe amnestie 10. mája 1960.

Podľa správy Povereníctva spravodlivosti sa na nepokojoch v súvislosti so štátnou KA zúčastnilo na Slovensku asi 22- až 25 000 osôb. Trestné oznámenia boli podané na 1 136 osôb, z ktorých bolo odsúdených 467 v úhrnnej výmere 546 rokov 6 mesiacov a 27 dní. Nepokoje v súvislosti so štátnou KA zasiahli 60 slovenských obcí, pričom väčší rozsah mali v 34 obciach. Mnohé ďalšie nepokoje, nekvalifikované priamo ako vzbury, neskončili pred súdom, „či už preto, že bezpečnostné orgány rozohnali dav bez väčšieho odporu a bez použitia násilia, alebo preto, že miestne orgány pokladali za múdrejšie udalosť nezahlásiť“.

Hlavný zámer komunistických predstaviteľov ohľadom Levoče, teda prekazenie konania levočskej púte, nakoniec nebol úspešný. Napriek všetkým okolnostiam sa 2. júla 1949 zišlo na Mariánskej hore asi 30 000 veriacich.

Neúspech komunistických plánov

Štátna Katolícka akcia, ako rozvratná činnosť komunistických predstaviteľov so snahou odtrhnúť veriacich od ich kňazov a cirkevnej hierarchie, zaznamenala teda neúspech. Bolo to spôsobené predovšetkým aktívnym odporom obyvateľstva, ktoré v mnohých prípadoch vystúpilo proti snahám úradov, odmietlo, respektíve odvolalo svoje podpisy pod „Ohlasom“ a postavilo sa, častokrát aj s hrozbou fyzického nebezpečenstva zo strany štátnych úradov, za svojich kňazov.

V odmietnutí štátnej Katolíckej akcie sa prejavil odpor slovenského obyvateľstva voči komunizmu, ktorý sa napriek snahe jeho predstaviteľov na Slovensku nikdy neimplementoval v takom rozsahu ako v Čechách a na Morave.

Vzbury a nepokoje spojené s odmietnutím tejto akcie, častokrát so zbraňou v ruke, boli ojedinelé v celom východnom bloku. Aj takýto aktívny postoj veriacich viedol k tomu, že nakoniec komunistická moc upustila od schizmatickej KA v Československu a pristúpila k iným formám perzekúcie kňazov a veriacich. Tieto zásahy predznamenalo prijatie takzvaných cirkevných zákonov 14. októbra 1949, ktorých cieľom bolo úplne podriadiť všetky cirkvi štátu.