František Simančík z Ústavu materiálov a mechaniky strojov Slovenskej akadémie vied je síce akademik, no spolupracuje s domácimi aj zahraničnými firmami pri tvorbe priemyselných inovácií, ktoré im pomáhajú uspieť v biznise. Vynález z jeho dielne sa nachádza aj v modeloch Ferrari. Jeho rady a skúsenosti rastú na význame práve v súčasnosti, keď špekulujeme, ako minúť miliardy na mamutí Plán obnovy, ktorý má ambíciu vypestovať z nás opäť konkurencieschopnú ekonomiku.

Ako akademik máte veľké skúsenosti so spoluprácou výskumníkov s firmami pri tvorbe inovácií, ktoré podnikateľom pomáhajú prudko rásť. Ide však o oblasť, kde ako krajina prudko zaostávame. Prečo je to tak? Kde zlyhávame?

Rozoberali sme to na viacerých fórach, keďže som aj členom národnej rady pre produkty a pre inovácie. Pripravujeme programy, ako to zmeniť. Slovenské parametre sú odlišné v tom, že my sme si povedali, že nové inovácie sú len v tom, že sú nové, ale nezáleží nám na tom, odkiaľ tá novosť prišla. To je náš najväčší problém. Vyrábame nové autá, máme nové výrobky, nové technológie, nové závody. Vyzerá to, že sme moderná ekonomika a všetko je v poriadku. Problém je v tom, že sme inovácie väčšinou doviezli, nie sú naše.

Keď sme v 90. rokoch potrebovali nakopnúť ekonomiku a získať investície, vytvorili sme prostredie, ktoré prilákalo zahraničných investorov, dávali sme veľa stimulov. Vtedy sme ich potrebovali za každú cenu, ponúkali sme lacnú a relatívne kvalifikovanú pracovnú silu, pretože naši ľudia mali vzdelanie, aj učňovské vzdelanie s maturitou bolo dobré, a mali sme šikovných kreatívnych ľudí, „ezermešterov“, ktorí dokázali všeličo opraviť a zmajstrovať. Mnohí z nich boli rodení vývojári. Keď si niekto doma spraví z embéčky kosačku, tak je vývojár. To nedokáže hocikto, ale u nás na dedinách bolo veľa takých ľudí, ktorí si vyrobili cirkulárku zo starej práčky, prerábali si nábytky a podobne.

Bol tu nedostatok remeselníkov a tovarov, a tak si ľudia pomáhali, ako vedeli a pritom sa veľa naučili. Pôsobilo to pozitívne na zahraničných investorov, videli, že tu majú extrémne šikovných ľudí.

Teda západných investorov sme zaujímali aj tým, že slovenský človek vedel improvizovať v limitovaných podmienkach, čo na Západe nepoznali kvôli dokonalým výrobným procesom? 

Na Západe to už nepoznali, mali vyvinuté trhové prostredie. Keď čosi chýbalo, diera na trhu sa zaplnila. Naši ľudia museli čakať dve noci pred Merkuriou alebo v Tuzexe, kým dovezú práčky. Najšikovnejší si preto radšej potrebné veci upravili alebo aj vyrobili sami. Mali sme v sebe kreativitu. To bola veľká pridaná hodnota našich obyvateľov, ktorej sme sa totálne zbavili, lebo sme na ňu rezignovali. Nezačali sme v našich podnikoch zavádzať inovácie, ktoré by vyvinuli naši ľudia, radšej sme ich doviezli.   

Ale dali sme našich ľudí do služieb výroby zvonka dovezeného produktu.

Oni sem radi prišli. Bola tu dobrá infraštruktúra, doviezli technológie. Mali sme na tom vtedy budovať a využiť kapacity šikovných ľudí.

Pred pätnástimi rokmi sme boli označovaní za tigra Európy…

Boli sme za tigra, nie však v inováciách, ale v hospodárskom raste.

Pozbierali sme nízko rastúce ovocie?

Ponúkali sme dobré prostredie, ale iba tak, že sme im povedali: dovezte si celú fabriku, my vám k tomu dáme ľudí. Rýchlo sa všetko naučia. Rýchlo boli naše fabriky najlepšie v celom koncerne, Volkswagen sa rozvinul na najkvalitnejší závod koncernu, dávali nám sem vyrábať ich najzložitejšie modely. Dostali u nás vysokú pridanú hodnotu. Ale dostali ju oni, nie my. Oni si z nej veľkú časť odviezli domov. Ale už tu nevybudovali výskumnú infraštruktúru, vďaka ktorej by sa naša pridaná hodnota stále  zväčšovala.

Tie peniaze sme potrebovali na rozbeh našej ekonomiky, nemali sme to však nechať takto bežať celých dvadsať rokov bez toho, aby sme sa snažili o naše vlastné inovácie. Väčšina našich fabrík stále takto neinovuje, lebo inovuje jeho zahraničný výrobca a u nás mu robíme len „fertigung“, že mu tú inováciu vyhotovíme. Fungovalo to dovtedy, kým tu bola lacná pracovná sila, ktorú navyše podporoval štát stimulmi, a kým sme nemali napríklad výrobu predražujúce zákony o emisiách a odpadoch, či silnejšie odbory, čiže prostredie, ktoré na Západe bolo realitou a ovplyvňovalo výrobu oveľa skôr. Tieto výhody sa po vstupe do Únie vyčerpali a už narážame na to, že naša lacná pracovná sila v skutočnosti na investované euro už nevyrobí takú hodnotu ako pracovná sila na Západe. Najväčšiu časť pridanej hodnoty totiž dávajú poznatky, ktoré u nás do výrobku dovážame zvonku.

Ako by teda mal uvažovať slovenský podnikateľ, aby z tej pasce vyskočil?

Manažérom hovorím, aby sa každé ráno pozreli do zrkadla a zodpovedali si otázku: čo je v našej fabrike vlastné, čo sme vymysleli my a druhí to nemajú, a preto to kupujú práve od nás. Je to technológia, spôsob práce alebo výrobok? No väčšina našich podnikateľov na to, žiaľ, dobrú odpoveď nemá.

Aj keď nám zahraničný investor prinesie výkres, ako máme produkt vyrobiť, ani nám veľmi nedovolí v ňom robiť kreatívne zmeny, my sa iba dohadujeme o cene. Ani technológie nemáme nejaké výnimočné, väčšinou sme ich tiež doviezli zo zahraničia. Samozrejme, aj u nás sú svetlé výnimky z tejto charakteristiky, ale je ich málo na to, aby to stačilo na udržanie konkurencieschopnosti celej ekonomiky.

Uveďme nejaké inšpiratívne príklady.

Napríklad Spinea z Prešova, ktorá vyrába ložiskové reduktory, ktoré sama vymyslela a má na ne patenty a tak si môže diktovať cenu, lebo ak to niekto potrebuje, nemajú konkurenciu. Navyše, na patentované technológie vie aj predať licencie, ktoré jej prinášajú príjmy, bez nárokov na náklady, pretože v takomto prípade sa platí za poznatok.    

Prečo sme však nedokázali presvedčiť západné firmy, aby sem preniesli časť vývoja, keď videli náš kreatívny ľudský potenciál?

Pretože sme boli tiger.

Zaspali sme na vavrínoch?

Vyhovovalo nám to, mali sme zabezpečené príjmy, a preto sme sa veľmi nevenovali inováciám, to sme prenechali zahraničným investorom, sledovali sme iba to, ako nám utešene rastie HDP, produktivita práce a klesá verejný dlh a nezamestnanosť. Všetko vyzeralo, že je v poriadku, boli sme tiger. To, že sa tieto parametre vyčerpajú, sme si neuvedomovali. A keď sme si to v poslednom čase uvedomovať začali, zistili sme, že je neskoro. Už nemáme vo fabrikách ani pozostatky výskumných centier a budovať ich od nuly je veľmi drahé.

Napríklad nemecký manažér nepotrebuje podporovať naše domáce prostredie, on má prirodzený záujem o Nemecko. Keď si zahraničná fabrika najala slovenského manažéra, ten veľakrát aj chcel, aby jeho firma podporovala miestny región, školu, nemocnice. Ale často mu to vlastníci nedovolili. Takých prípadov je veľa. Stávalo sa, že ak prejavoval takéto tendencie, radšej ho investori nahradili svojím človekom. A my sme tomu prakticky nijako nebránili. A pritom nie je pravda, že sme len montovňa, ako sa hovorí, my to auto tu už skoro celé aj vyrábame. Ale to nič neznamená, nech by sme tu vyrábali aj raketoplán, ak sme ho nevymysleli my.

Pristavme sa pri tom regionalizme, podpore miestnych komunít. Prečo sa to niekomu podarilo, napríklad firme Spinea, ktorá má väzby k Prešovu?

Dobrým príkladom sú aj kedysi privatizované Železiarne Podbrezová. Majiteľ pán Soták je ťažká povaha, ale firma je v rukách miestneho človeka, ktorý rozvíja celý región, ktorý podporuje. Má vlastnú učňovku, školu a futbalový klub. Všetko rozvíja a zamestnáva veľkú časť regiónu. No má aj vlastný výskumný ústav, ktorý tam chvíľu nemali, ale boli okolnosťami prinútení, ak chceli na globálnom trhu ponúkať čosi lepšie, museli inovovať.             

Pri Spinei to bolo inak: firma budovala práve na tej výnimočnej inovácii. Ich reduktor je vlastne kĺb robota, ktorý je súčasne aj prevodovkou, je to zintegrované, veľmi presné a ťažko vyrobiteľné. Nedá sa to ľahko kopírovať. Vo svojom výrobku majú veľa unikátnych postupov a môžu si preto za ne vypýtať vyššiu maržu.

A čo máme robiť dnes, aby sme boli opäť na titulke Economistu ako tiger?

Musíme sa nutne nastaviť na to, aby sme u nás robili niečo aspoň trochu inak ako Západ. Nekopírujme vzory, lebo budeme vždy druhí. Nebudeme vedieť konkurovať a to už neplatí len v porovnaní so západnou Európou, ale aj s Českom. Češi sa nevzdali svojich vlastných výrobkov, majú veľa firiem, ktoré si zachovali vlastný vývoj, aj v oblasti výroby vozidiel, a to nielen v mladoboleslavskej škodovke, ale aj vo výrobe autobusov a nákladných vozidiel.    

Kedysi to bolo aj u nás. Mali sme vlastný televízor, telefón, rádio, moped, dokonca letecký motor. Možno to nebolo tak dobré ako vtedajšie japonské alebo západné výrobky, ale bolo to takmer kompletne vyvinuté u nás, čo poukazovalo na vysokú kompetenciu našich vývojárov. VVZ-ky, výskumno-vývojové pracoviská, sme mali v každom väčšom podniku.   

Prístup minulého režimu bol vlastne inovatívny?

Nebol inovatívny, my sme len nemohli inak. Z politických dôvodov sme to sem nemohli doviezť, museli sme si to vymyslieť a vyrobiť sami. Žiaľ, tých VVZ-tiek sme sa úplne vzdali a teraz si nevieme vo firmách vytvoriť vlastné produkty ani technológie a postupne konkurenčne zaostávame.

(viac…)
Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.