Boli sme krajinou rodených vývojárov, dnes inovácie len dovážame, vraví expert zo SAV

František Simančík z Ústavu materiálov a mechaniky strojov Slovenskej akadémie vied je síce akademik, no spolupracuje s domácimi aj zahraničnými firmami pri tvorbe priemyselných inovácií, ktoré im pomáhajú uspieť v biznise. Vynález z jeho dielne sa nachádza aj v modeloch Ferrari. Jeho rady a skúsenosti rastú na význame práve v súčasnosti, keď špekulujeme, ako minúť miliardy na mamutí Plán obnovy, ktorý má ambíciu vypestovať z nás opäť konkurencieschopnú ekonomiku.

Ako akademik máte veľké skúsenosti so spoluprácou výskumníkov s firmami pri tvorbe inovácií, ktoré podnikateľom pomáhajú prudko rásť. Ide však o oblasť, kde ako krajina prudko zaostávame. Prečo je to tak? Kde zlyhávame?

Rozoberali sme to na viacerých fórach, keďže som aj členom národnej rady pre produkty a pre inovácie. Pripravujeme programy, ako to zmeniť. Slovenské parametre sú odlišné v tom, že my sme si povedali, že nové inovácie sú len v tom, že sú nové, ale nezáleží nám na tom, odkiaľ tá novosť prišla. To je náš najväčší problém. Vyrábame nové autá, máme nové výrobky, nové technológie, nové závody. Vyzerá to, že sme moderná ekonomika a všetko je v poriadku. Problém je v tom, že sme inovácie väčšinou doviezli, nie sú naše.

Keď sme v 90. rokoch potrebovali nakopnúť ekonomiku a získať investície, vytvorili sme prostredie, ktoré prilákalo zahraničných investorov, dávali sme veľa stimulov. Vtedy sme ich potrebovali za každú cenu, ponúkali sme lacnú a relatívne kvalifikovanú pracovnú silu, pretože naši ľudia mali vzdelanie, aj učňovské vzdelanie s maturitou bolo dobré, a mali sme šikovných kreatívnych ľudí, „ezermešterov“, ktorí dokázali všeličo opraviť a zmajstrovať. Mnohí z nich boli rodení vývojári. Keď si niekto doma spraví z embéčky kosačku, tak je vývojár. To nedokáže hocikto, ale u nás na dedinách bolo veľa takých ľudí, ktorí si vyrobili cirkulárku zo starej práčky, prerábali si nábytky a podobne.

Bol tu nedostatok remeselníkov a tovarov, a tak si ľudia pomáhali, ako vedeli a pritom sa veľa naučili. Pôsobilo to pozitívne na zahraničných investorov, videli, že tu majú extrémne šikovných ľudí.

Teda západných investorov sme zaujímali aj tým, že slovenský človek vedel improvizovať v limitovaných podmienkach, čo na Západe nepoznali kvôli dokonalým výrobným procesom? 

Na Západe to už nepoznali, mali vyvinuté trhové prostredie. Keď čosi chýbalo, diera na trhu sa zaplnila. Naši ľudia museli čakať dve noci pred Merkuriou alebo v Tuzexe, kým dovezú práčky. Najšikovnejší si preto radšej potrebné veci upravili alebo aj vyrobili sami. Mali sme v sebe kreativitu. To bola veľká pridaná hodnota našich obyvateľov, ktorej sme sa totálne zbavili, lebo sme na ňu rezignovali. Nezačali sme v našich podnikoch zavádzať inovácie, ktoré by vyvinuli naši ľudia, radšej sme ich doviezli.   

Ale dali sme našich ľudí do služieb výroby zvonka dovezeného produktu.

Oni sem radi prišli. Bola tu dobrá infraštruktúra, doviezli technológie. Mali sme na tom vtedy budovať a využiť kapacity šikovných ľudí.

Pred pätnástimi rokmi sme boli označovaní za tigra Európy…

Boli sme za tigra, nie však v inováciách, ale v hospodárskom raste.

Pozbierali sme nízko rastúce ovocie?

Ponúkali sme dobré prostredie, ale iba tak, že sme im povedali: dovezte si celú fabriku, my vám k tomu dáme ľudí. Rýchlo sa všetko naučia. Rýchlo boli naše fabriky najlepšie v celom koncerne, Volkswagen sa rozvinul na najkvalitnejší závod koncernu, dávali nám sem vyrábať ich najzložitejšie modely. Dostali u nás vysokú pridanú hodnotu. Ale dostali ju oni, nie my. Oni si z nej veľkú časť odviezli domov. Ale už tu nevybudovali výskumnú infraštruktúru, vďaka ktorej by sa naša pridaná hodnota stále  zväčšovala.

Tie peniaze sme potrebovali na rozbeh našej ekonomiky, nemali sme to však nechať takto bežať celých dvadsať rokov bez toho, aby sme sa snažili o naše vlastné inovácie. Väčšina našich fabrík stále takto neinovuje, lebo inovuje jeho zahraničný výrobca a u nás mu robíme len „fertigung“, že mu tú inováciu vyhotovíme. Fungovalo to dovtedy, kým tu bola lacná pracovná sila, ktorú navyše podporoval štát stimulmi, a kým sme nemali napríklad výrobu predražujúce zákony o emisiách a odpadoch, či silnejšie odbory, čiže prostredie, ktoré na Západe bolo realitou a ovplyvňovalo výrobu oveľa skôr. Tieto výhody sa po vstupe do Únie vyčerpali a už narážame na to, že naša lacná pracovná sila v skutočnosti na investované euro už nevyrobí takú hodnotu ako pracovná sila na Západe. Najväčšiu časť pridanej hodnoty totiž dávajú poznatky, ktoré u nás do výrobku dovážame zvonku.

Ako by teda mal uvažovať slovenský podnikateľ, aby z tej pasce vyskočil?

Manažérom hovorím, aby sa každé ráno pozreli do zrkadla a zodpovedali si otázku: čo je v našej fabrike vlastné, čo sme vymysleli my a druhí to nemajú, a preto to kupujú práve od nás. Je to technológia, spôsob práce alebo výrobok? No väčšina našich podnikateľov na to, žiaľ, dobrú odpoveď nemá.

Aj keď nám zahraničný investor prinesie výkres, ako máme produkt vyrobiť, ani nám veľmi nedovolí v ňom robiť kreatívne zmeny, my sa iba dohadujeme o cene. Ani technológie nemáme nejaké výnimočné, väčšinou sme ich tiež doviezli zo zahraničia. Samozrejme, aj u nás sú svetlé výnimky z tejto charakteristiky, ale je ich málo na to, aby to stačilo na udržanie konkurencieschopnosti celej ekonomiky.

Uveďme nejaké inšpiratívne príklady.

Napríklad Spinea z Prešova, ktorá vyrába ložiskové reduktory, ktoré sama vymyslela a má na ne patenty a tak si môže diktovať cenu, lebo ak to niekto potrebuje, nemajú konkurenciu. Navyše, na patentované technológie vie aj predať licencie, ktoré jej prinášajú príjmy, bez nárokov na náklady, pretože v takomto prípade sa platí za poznatok.    

Prečo sme však nedokázali presvedčiť západné firmy, aby sem preniesli časť vývoja, keď videli náš kreatívny ľudský potenciál?

Pretože sme boli tiger.

Zaspali sme na vavrínoch?

Vyhovovalo nám to, mali sme zabezpečené príjmy, a preto sme sa veľmi nevenovali inováciám, to sme prenechali zahraničným investorom, sledovali sme iba to, ako nám utešene rastie HDP, produktivita práce a klesá verejný dlh a nezamestnanosť. Všetko vyzeralo, že je v poriadku, boli sme tiger. To, že sa tieto parametre vyčerpajú, sme si neuvedomovali. A keď sme si to v poslednom čase uvedomovať začali, zistili sme, že je neskoro. Už nemáme vo fabrikách ani pozostatky výskumných centier a budovať ich od nuly je veľmi drahé.

Napríklad nemecký manažér nepotrebuje podporovať naše domáce prostredie, on má prirodzený záujem o Nemecko. Keď si zahraničná fabrika najala slovenského manažéra, ten veľakrát aj chcel, aby jeho firma podporovala miestny región, školu, nemocnice. Ale často mu to vlastníci nedovolili. Takých prípadov je veľa. Stávalo sa, že ak prejavoval takéto tendencie, radšej ho investori nahradili svojím človekom. A my sme tomu prakticky nijako nebránili. A pritom nie je pravda, že sme len montovňa, ako sa hovorí, my to auto tu už skoro celé aj vyrábame. Ale to nič neznamená, nech by sme tu vyrábali aj raketoplán, ak sme ho nevymysleli my.

Pristavme sa pri tom regionalizme, podpore miestnych komunít. Prečo sa to niekomu podarilo, napríklad firme Spinea, ktorá má väzby k Prešovu?

Dobrým príkladom sú aj kedysi privatizované Železiarne Podbrezová. Majiteľ pán Soták je ťažká povaha, ale firma je v rukách miestneho človeka, ktorý rozvíja celý región, ktorý podporuje. Má vlastnú učňovku, školu a futbalový klub. Všetko rozvíja a zamestnáva veľkú časť regiónu. No má aj vlastný výskumný ústav, ktorý tam chvíľu nemali, ale boli okolnosťami prinútení, ak chceli na globálnom trhu ponúkať čosi lepšie, museli inovovať.             

Pri Spinei to bolo inak: firma budovala práve na tej výnimočnej inovácii. Ich reduktor je vlastne kĺb robota, ktorý je súčasne aj prevodovkou, je to zintegrované, veľmi presné a ťažko vyrobiteľné. Nedá sa to ľahko kopírovať. Vo svojom výrobku majú veľa unikátnych postupov a môžu si preto za ne vypýtať vyššiu maržu.

A čo máme robiť dnes, aby sme boli opäť na titulke Economistu ako tiger?

Musíme sa nutne nastaviť na to, aby sme u nás robili niečo aspoň trochu inak ako Západ. Nekopírujme vzory, lebo budeme vždy druhí. Nebudeme vedieť konkurovať a to už neplatí len v porovnaní so západnou Európou, ale aj s Českom. Češi sa nevzdali svojich vlastných výrobkov, majú veľa firiem, ktoré si zachovali vlastný vývoj, aj v oblasti výroby vozidiel, a to nielen v mladoboleslavskej škodovke, ale aj vo výrobe autobusov a nákladných vozidiel.    

Kedysi to bolo aj u nás. Mali sme vlastný televízor, telefón, rádio, moped, dokonca letecký motor. Možno to nebolo tak dobré ako vtedajšie japonské alebo západné výrobky, ale bolo to takmer kompletne vyvinuté u nás, čo poukazovalo na vysokú kompetenciu našich vývojárov. VVZ-ky, výskumno-vývojové pracoviská, sme mali v každom väčšom podniku.   

Prístup minulého režimu bol vlastne inovatívny?

Nebol inovatívny, my sme len nemohli inak. Z politických dôvodov sme to sem nemohli doviezť, museli sme si to vymyslieť a vyrobiť sami. Žiaľ, tých VVZ-tiek sme sa úplne vzdali a teraz si nevieme vo firmách vytvoriť vlastné produkty ani technológie a postupne konkurenčne zaostávame.

Vaším receptom je teda to, že firmy by si mali opäť pestovať vlastné vývojárske centrá ako kedysi?

Jednoznačne. U nás sa traduje, že univerzity, respektíve SAV nespolupracujú s firmami a do praxe nezavádzajú potrebné inovácie. Ale to nie je úloha univerzít, aby inovovali, oni majú vytvárať nové poznatky. Firma má mať svoj vlastný vývoj a za nami má prísť vtedy, keď má jasnú víziu, kam sa chce posunúť, ale narazí na problém, na ktorého riešenie nové poznatky potrebuje. To je správny čas na spoluprácu. Dobrá firma pozná svoj produkt aj svoju konkurenciu a vie, kam sa musí posunúť. Ale možno nevie, ako to najlepšie urobiť. To je dobré zadanie pre akademické pracovisko, ako sme my.

Túto skúsenosť máme zo spolupráce so zahraničnými firmami. Oni vždy prídu za nami s jasnou definíciou problému a povedia: toto potrebujeme odľahčiť, toto sa nám láme, tu potrebujeme lepší výkon… Vedia, čo treba urobiť, my im povieme, ako to najlepšie dosiahnuť. Majú zadanie a s nami ho realizujú. Nájdeme spolu riešenie, ktoré firmu posunie, lebo dokáže vyrobiť produkt lepšie než konkurencia. Našim firmám tento prístup zatiaľ chýba, veľmi k nám nechodia, pretože na vlastné inovácie rezignovali z dôvodov, o ktorých sme hovorili.

Ako výskumná inštitúcia SAV robíte najmä pre zahraničné firmy?

Áno. Najviac sme známi vývojom hliníkovej peny a kompozitov, a to najmä kvôli úspešným riešeniam pre zahraničné firmy. Použitie týchto materiálov v nových výrobkoch je zatiaľ pre slovenskú firmu nepredstaviteľnou inováciou.

Myslíte vašu známu kilogramovú kocku, ktorá dokáže zabrániť poškodeniu pri náraze vlaku?

To bolo vyvinuté na účely absorpcie nárazovej energie, ale my vyvíjame hliníkovú penu najmä ako ľahký konštrukčný materiál, ktorý má množstvo aplikačných výhod. Najnovšie ale už pomáhame aj jednej slovenskej firme vyrábať z tohto materiálu skrinky pre špeciálne projektory. Vzhľadom na to, že ide o malosériovú výrobu, inovácia prináša okrem nových výnimočných vlastností aj výhodnejšiu cenu, čo obojstranne zvyšuje konkurencieschopnosť produktu aj výrobcu.

Mnohé firmy nás oslovujú aj kvôli tomu, že sa chcú vyhnúť nevyhnutnosti kupovať si cudzie patenty pri výrobe. V takom prípade sa s nimi snažíme navrhnúť a vyvinúť vlastný spôsob výroby, ochrániť ho a ak je lepší ako pôvodné riešenie, získať tak konkurenčnú výhodu.

Je to pekný príklad toho, ako dokáže vlastná myšlienka zarábať lepšie ako sama výroba. V prípade vlakového nárazníka mala naša hliníková pena extrémne vysokú pridanú hodnotu, výrobné náklady boli zhruba 15 eur, ale predávala sa za 150 eur. To navýšenie bola cena za jedinečný poznatok, ktorý bol v nárazníku zakomponovaný.

Hliníková pena sa nachádza aj vo vozidlách Ferrari. Ako sa vám to podarilo?

Talianska automobilka potrebovala kvôli crash testom vystužiť časť prahu vozidla. Bolo viac možností riešenia, ktoré potrebovali odskúšať, oslovili nášho partnera v Nemecku a tí sa obrátili na nás, keďže ich napadlo vyskúšať aj našu hliníkovú penu. Bolo to pred Vianocami a povedali nám, že ak to stihneme pripraviť do januára, zaradia túto možnosť do testov. Pustili sme sa do toho medzi sviatkami a zvládli sme to. Začiatkom januára sme mali päť prototypov a na crash testoch sa ukázalo, že to nielen funguje, ale je to aj najlacnejšie riešenie. Vymysleli sme na to aj výrobnú technológiu a postavili sme zariadenie. Zahraničný partner potom tieto komponenty pre Talianov osem rokov vyrábal a my sme od neho za to získali zaujímavú dlhoročnú zmluvnú spoluprácu.

Dokáže inovácia zachrániť firmu pred kolapsom?

Spolupracovali sme s firmou, ktorá na tom bola ekonomicky zle. Mali nízkonákladový produkt, ktorý ale vyrábal kadekto. Na základe dlhodobého výskumu sme im navrhli novú technológiu výroby kompozitných materiálov a postavili aj pilotné zariadenie, ktoré dokázalo vyrábať súčiastky veľkých rozmerov z jedného uceleného kusa materiálu, kým konkurencia na celom svete ich musela skladať. V tom čase to pre nich prinieslo konkurenčnú výhodu, ktorá im pomohla na dlhé roky získať nové lukratívne zákazky, o ktoré by bez tejto inovácie nedostali. Inovácia tak naozaj zachránila firmu pred kolapsom.

Zarobiť viac peňazí môžete v zásade dvomi cestami: buď rozšírite výrobu, to vám ale prinesie zvýšené výrobné náklady a na pridanej hodnote sa to veľmi nemusí prejaviť. A potom je tu druhá možnosť, výhodnejšia: budete váš výrobok predávať drahšie pri podobných výrobných nákladoch, ak doňho vložíte novú funkcionalitu, ktorá ho bude schopná predať za vyššiu cenu. A to dokážete len vývojom.

Vlastný vývoj je ale drahý, pričom podnikateľ si nevie vypočítať, kedy mu prinesie výhodu, a tak sa bojí. Ako sa dá presvedčiť podnikateľov, aby sa vlastného vývoja nebáli?

Presviedčanie nestačí, to musíme podporiť, musí to byť politika. Tá doterajšia spôsobila, že sme vlastný vývoj vymenili za zahraničnú výrobu. Podporu pre inovácie sme investovali do stimulov pre zahraničných investorov. V posledných rokoch sa začala presadzovať politika, že ak firma robí vlastný vývoj, bude mať výhody, napríklad daňové. Ale už je dosť neskoro. My už sme tie firmy naučili žiť na dotáciách. Dokonca už nežiadajú len subvencie na počet zamestnancov, ale už žiadajú, aby sme im kúpili novú technológiu. Už aj slovo inovácia dnes prekladáme tak, že firma si kúpi novú technológiu. Ale dobrá inovácia je najmä vlastný poznatok, nie cudzia novinka.

Nedávno ste sa spolupodieľali na tvorbe Plánu obnovy, ktorý má za cieľ vybudovať z nás konkurencieschopnú krajinu. Podarilo sa do neho presadiť perspektívne nápady?

Priamo na Pláne obnovy som sa nepodieľal – podľa mňa bola chyba, že ministerstvo financií si ho robilo samo a nezatiahlo do toho širšie spektrum odborníkov. Ja som sa podieľal na tvorbe rozvojovej a inovačnej stratégie RIS3, čo je stratégia na klasické eurofondy, kde určujeme, čo by sa malo podporovať, aby sa Slovensko posúvalo ďalej, aby sme sa posunuli v inovačnom indexe.

Dokážeme ale efektívne použiť prostriedky na budovanie túženej konkurencieschopnosti, ako plán sľubuje?

Naše podnikateľské prostredie, žiaľ, nie je nastavené na vlastné produkty. Do inovácií má ísť toľko peňazí, že naši vlastní podnikatelia vravia, že je iluzórne vôbec si myslieť, že ich dokážeme pri vývoji vlastných riešení vyčerpať. My si ani neveríme, že dokážeme robiť vlastné produkty.

Nemalo by to pomáhať firmám, aby ľahšie vybudovali vlastné vývojové kapacity?

Presne tak. No na vlastný vývoj najprv potrebujete inšpirácie a ľudí, výmyselníkov. Musíte chodiť po svete, po veľtrhoch, o čo sa naše firmy veľmi nezaujímajú. Zároveň potrebujú aj možnosti, ako si svoje nové nápady vyskúšať, ale oni nemajú kde. V akademickom prostredí máme nakúpené prístroje z eurofondov cez miliardu eur. Tie stroje sú k dispozícii, ale z titulu rôznych pravidiel sa nesmú využívať na komerčné účely, iba na vedecké. Čiže sa na nich nesmie robiť firemný výskum, ktorému sa venujeme práve my. Podobne je to aj s patentmi. SAV ako štátna inštitúcia ich nevlastní a nemôže teda s nimi adekvátne nakladať.

Plán obnovy nás silne tlačí investovať do zelených technológií. Nebude nás to limitovať pri vývoji?

Ak budeme iba kopírovať tieto politické tlaky, budeme zase tam, kde predtým, teda stále budeme zaostávať za prvými. Aj tu by sme mali chcieť byť iní, a pokojne aj zelenší, ale iným konkurencieschopným spôsobom. Ja som sa snažil zelené veci presadzovať, ale inak, ako je navrhovaná zelená ideológia z Únie. Pritom ja nie som popierač negatívneho vplyvu ľudskej činnosti na klimatickú zmenu, práve naopak, len si myslím, že by sme to mohli skúsiť riešiť inak, vlastným rozumom, berúc do úvahy naše špecifické podmienky. Veď je očividné, že preberanie týchto politických a drahých „ekoriešení“ za posledných dvadsať rokov k zlepšeniu situácie veľmi nepomohlo.

Ako by mala podľa vás vyzerať zelená ekonomika, ak by tá téma nebola zideologizovaná?

My sme radili v stratégiách, aby sme urobili inovácie, ktoré by nekopírovali európske dogmy, ktoré sa sústreďujú len na CO2. To ale nie je jediný odpad, ktorý produkujeme, a keď tie ostatné odignorujeme, môžeme situáciu ešte zhoršiť a ešte sa pritom aj poškodí ekonomika.

Aké je vaše alternatívne východisko?

Fyzika hovorí, že existuje zákon zachovania energie, pričom jej formy boli dlhodobo v určitej rovnováhe. My ľudia sme za posledné roky objavením energie uskladnenej vo fosílnych palivách túto rovnováhu značne narušili, pretože ich spaľujeme a energiu chemickej väzby masívne meníme na teplo, ktoré by sa na Zemi nikdy bez činnosti človeka neuvoľnilo. Lenže my z tohto uvoľneného tepla využijeme menej ako tretinu, ostatné bezúčelne vyhodíme. Do ekosystému teda nezasahujeme len produkciou CO2, ale aj vypúšťaním tepla, ktoré nám vytvára napríklad oblaky nad jadrovou elektrárňou, hoci tá žiadne CO2 neemituje. Väčšinu tepla tak vyhadzujeme bez úžitku. A pritom ďalšie teplo na kúrenie paradoxne vyrábame často z nekvalitného paliva. Skúsme teda časť vyhadzovaného tepla na kúrenie použiť a hneď sa ušetrí množstvo paliva a s ním spojených emisií. Tepla, ktoré bezúčelne maríme, je odhadom päťkrát viac ako tepla, ktoré potrebujeme vyrobiť na kúrenie.

V tom je váš alternatívny výskum?

Kvôli ekológii nezakazujme prioritne autá, ale radšej sa sústreďme na využitie vyhadzovaného tepla. To ušetrí výrazne viac emisií ako sporná elektrifikácia dopravy a ak budeme úspešní, prinesie aj konkurencieschopné výhody. My hľadáme spôsoby, ako vytvoriť batériu na teplo, v ktorej ho dokážeme uskladniť, a potom vhodne využiť v správnom čase, prípadne na inom mieste. Nad elektrárňami sa tvoria veľké oblaky, ja na ne hľadím ako na enormné množstvo tepla, ktoré samo osebe prispieva ku klimatickej zmene, hoci by sme ho vedeli a potrebovali použiť. Musíme však nájsť vhodný spôsob jeho uskladnenia a prepravy. Znížili by sme tak emisie tepla aj CO2, pretože už by sme na výrobu tepla nepotrebovali ďalšie palivo, a zostal by nám rovnaký komfort v iných oblastiach. Ak by sme mali takúto možnosť, mohli by sme teplo, ktoré dnes vyhadzujeme, bez veľkých nákladov darovať sociálne odkázaným komunitám a odstrániť tak hroziace následky energetickej chudoby. Pomohlo by to aj odstrániť negatívne následky kúrenia nekvalitným palivom, respektíve plastovým odpadom.

Je táto vízia len v začiatkoch alebo ste ju už rozpracovali?

Máme na SAV výskum, ktorému sa vážne venujeme, dokonca to súvisí aj s naším vývojom hliníkovej peny. Natláčame do nej materiál, ktorý pri zvolenej teplote mení fázové skupenstvo, čím do seba pri ohreve absorbuje teplo a naopak, pri chladnutí ho uvoľňuje. Zachytené teplo teda pri vhodnej teplote ostáva v materiáli dlhodobo zakonzervované. Technicky to máme zvládnuté, v súčasnosti hľadáme spôsob, ako batériu na uskladňovanie tepla vyrobiť tak, aby bola prijateľná aj z ekonomického hľadiska, najlepšie bez potreby štátnych dotácií pri jej kúpe.

Spolupracujete na tom s konkrétnymi firmami?

Pravdaže. Ale štáty Únie zatiaľ ignorujú, že problém nie je len CO2, ale aj uvoľňované teplo. Preto sa snažíme v štátnych stratégiách presadiť, aby sa inovačné dotácie mohli využívať aj na hľadanie spôsobov, ako zachytávať teplo, ktorého je prebytok a využívať ho na inom mieste a v inom čase, kde je ho nedostatok. Ak tento problém začneme riešiť medzi prvými, budeme mať my toľko spomínanú konkurenčnú výhodu.

Tento prístup nie je podporovaný, keď zapadá do vízie zelenej ekonomiky?

Zapadá, ale všetko je orientované na CO2 za každú cenu, preto sa na čokoľvek iné ťažšie získava subvencia. Ale my by sme sa aj v tomto mali pokúsiť byť iní a inovatívni, lebo ak to urobíme presne rovnako, ako na to ide Západ, je veľká pravdepodobnosť, že nevymyslíme nič mimoriadne nové. A pritom my iné riešenia aj potrebujeme, na Slovensku máme totiž iné problémy s ekológiou ako na Západe, elektrinu vyrábame z jadra, ktoré emisie CO2 neprodukuje, a na vykurovanie domácností bežne u nás používame nekvalitné uhlie a dokonca aj odpad… V Rakúsku by vás za kúrenie odpadom zavreli. Sem by mala byť orientovaná naša ekologická politika, ktorá sa prispôsobuje našim okolnostiam, nie tým západným.

Foto: Matúš Zajac