Postavil sa komunistom, mučili ho, otročil v uránovej bani, zastreliť ho mohli kedykoľvek

Ilustračný obrázok. Foto: Marko Erd/TASR Ilustračný obrázok. Foto: Marko Erd/TASR

Príbeh človeka, čo nesúhlasil s komunistickým režimom po jeho nástupe v roku 1948. Spoznajme ho, aby sme pochopili, prečo si musíme pripomínať Deň pamiatky obetí komunistického režimu. Pripadá na 24. júna. 

V knihe Triedni nepriatelia, ktorú takmer pred dvoma desaťročiami zostavil Rudolf Dobiáš, je veľa príbehov a svedectiev o brutalite komunistického režimu. Zahĺbme sa do jedného z nich.

Juraja Kostrúcha odsúdili v roku 1949 do väzenia na 15 rokov nepodmienečne za vlastizradu a špionáž. Mal 19 rokov. Bol členom ilegálnej skupiny, ktorá sa sformovala po komunistickom prevrate vo februári 1948 a hodlala vystupovať proti režimu.

Kostrúcha zatkli necelý rok po tom, ako sa komunisti zmocnili vlády. Pri výsluchu pred odsúdením zažil drastické metódy Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Vybili mu zuby, dolámali čeľusť a rebrá. Opisuje metódy, ktoré používali vyšetrovatelia. Polapeným ľuďom vpichovali špendlíky pod nechty, špeciálnymi svorkami sťahovali ruky, pričom medzi prsty vložili oceľové kolíky. Bili obuškami, používali elektrické šoky, ženám vypaľovali prsné bradavky.

Po odsúdení odviezli Kostrúcha do českého Jáchymova, kde sa ťažila uránová ruda. Každý dostal pridelené číslo, meno patrilo minulosti. „Tam sme boli len čísla, nie ľudia,“ spomína si. Pracovali v bani, kam ich letom, zimou vozili poviazaných povrazmi na otvorených autách.

Ľudí v koncentračnom tábore pribúdalo, vzmáhal sa hlad. Pochúťkou sa stali i vyhodené zemiakové šupky.

Hlad, zima, drina, únava

V jedno nedeľné ráno, keď prišli väzni z nočnej smeny, prišiel namiesto odpočinku nástup a pochod na rukách a nohách, ktorý museli väzni sprevádzať napodobovaním brechania jeden na druhého. Trvalo to celý deň. Veľa väzňov odpadávalo od únavy a hladu.

Príčinou tohto špeciálneho trestu bola predchádzajúca udalosť, keď v noci jeden z vyhladovaných úbožiakov zabil v zúfalstve psa veliteľa tábora.

Po takomto celodennom týraní museli väzni bez jedla nastúpiť na ďalšiu nočnú smenu. Ale beda, ak nesplnili predpísanú normu, nasledovali individuálne tresty a hlavne zníženie prídelu jedla na polovicu.   

Hlad a nedostatok odpočinku boli zaužívanými metódami týrania. Zlé boli najmä popoludňajšie smeny. Dopoludnia bývali brigády v kasárňach pre dozorcov, ktoré sa zámerne naťahovali, aby sa väzni nestihli naobedovať. A tak sa do práce nastupovalo s únavou a o hlade. 

Najhoršie boli nedele a sviatky, spomína si Kostrúch. Väzňom nedopriali ani chvíľu voľného času.

Ilustračný obrázok. Foto: Wikipedia

Útek väzňa bol pohromou pre ostatných. Nahnali ich medzi ostnaté drôty, kde o hlade a často v tuhej zime museli stáť celé hodiny s rukami nad hlavou. Nie div, že niektorí odpadávali od únavy.

Vládcovia nad životom a smrťou

V novom väzení v Příbrami im v roku 1951 veliteľ tábora oznámil, že väzni sú zločinci a inak ich ani nečastovali. Na toto miesto neprišli na nejakú rekreáciu, ale na smrť. Kostrúch sa za trest ocitol v uránovej bani, kde hrozil zával.

Do práce sa chodilo pol hodinu pešo, v zime i v lete. Pochod viedol oploteným koridorom, pričom ich spoza plotu sprevádzali ozbrojení strážcovia so psami. „Tento systém sme museli denne prežívať a čakať, kedy a ktorý z týchto komu­nistických ochrancov na nás vystrelí,“ spomína Kostrúch.

Zároveň opisuje príbeh, keď idúc zo smeny strhol strážca väzňovi z hlavy čiapku, hodil ju do drôtov a prikázal mu, aby si šiel po ňu. Keď tak urobil dostal dávku zo samopalu. Domov potom napísali, že ho zastrelili na úteku.

Ilustračný obrázok. Foto: TASR

V novom tábore väzni často namiesto odpočinku chodievali kopať bunkre v zemi. Do tých umiestňovali väzňov za porušenie táborového poriadku. O hlade, iba v spodnej bielizni. Ak pršalo, väzeň sa boril v jame vo vode.

Napriek krutým podmienkam sa v tábore upevňovalo priateľstvo a vzájomná pomoc.

Mučenie a lacná pracovná sila

Po štyroch rokoch utrpenia sa ôsmi väzni pokúsili o útek. V zemi tajne kopali chodbu popod územie osvetľovanom reflektormi, kde stáli dva ploty s ostnatými drôtmi nabitými elektrinou. Keď ich odhalili a útek im prekazili, na výstrahu pre ostatných ich na hodiny postavili s rukami nad hlavou medzi tieto ploty a v zime na nich striekali vodu.

Vzápätí ich na dva týždne zatvorili do bunkra v zemi. Mlátili ich obuškami. Prídel jedla znížili na tretinu.

Potom Kostrúcha odviezli na Pankrác do Prahy a zavreli do samotky. Asi po mesiaci ho previezli do Leopoldova a dostal značku NN, čo znamenalo návrat nežiaduci. Toto väzenie bolo povestné tým, že tam väzni bežne umierali na následky bitia a hladu.

V samotke, podobne ako ďalší väzni, robil nútené práce – páral perie, lepil vrecká či lúpal cibuľu. Najhoršia bola práca s perím, lebo norma bola veľmi vysoká. Ak ju nesplnil, prichádzal trest – skrátenie prídelu jedla na každý druhý deň, aj to iba na polovicu dávky.

To všetko v cele iba s vedrom vody, kde ako záchod slúžil veľký hrniec.

Po väzení nútené práce na vojenčine

Kostrúchovi sa v čase uvoľnenia režimu v roku 1955 dostalo obnovy súdneho procesu. Trest mu skrátili na šesť a pol roka. Už si ho odsedel, a tak sa dostal na slobodu. Lenže akú?

Keďže nemal za sebou povinnú základnú vojenskú službu, musel narukovať. Do pomocných technických práporov známych skôr pod skratkou PTP. Opäť sa z neho stala lacná pracovná sila. Rok robil na stavbách, potom sa opäť dostal do bane. Tentoraz uhoľnej v Ostrave.

Už keď sa po dvoch rokoch konečne chystal domov, nečakane mu vojenskú službu predĺžili o dva mesiace. Prepustili ho s podlomeným zdravím deň pred Vianocami v roku 1957.

Desaťtisíce postihnutých ľudí

Juraj Kostrúch opísal svoje mladé letá strávené v komunistických väzniciach. Takýchto osudov boli tisíce.

Na Slovensku odsúdili a uväznili v rokoch 1948 až 1989 vyše 70-tisíc ľudí. Mnohí sa už nevrátili späť a vo väzení umreli. Neoprávnené rozsudky smrti vykonal režim nad piatimi desiatkami ľudí. Nútenými prácami prešlo vyše 13-tisíc občanov. Režim internoval takmer 5-tisíc rehoľníčok a rehoľníkov.

Uväznenie, vysťahovanie, poprava, nútené práce, postihy v zamestnaní, škole či osobnom živote priamo zasiahli každého desiateho obyvateľa – ak zoberieme za východiskový údaj stav populácie z roka 1960, keď komunisti vyhlásili republiku za socialistickú. Napokon režim postihoval všetkých nepohodlných vrátane robotníkov, teda príslušníkov triedy, ktorá mala v tomto zriadení vládnuť.

Obeť nebola márna

Utrpenie obetí nebolo zbytočné, pretože prispelo k pádu komunistického režimu v roku 1989. Títo ľudia si zaslúžia, aby sme si primeraným spôsobom pripomínali ich osudy. Vhodnou príležitosťou je 24. jún, keď si pripomíname Deň pamiatky obetí komunistického režimu.

Silvester Krčméry. Foto: OZ Nenápadní hrdinovia

Tento rok je to prvý raz. Pamätný deň schválila Národná rada vlani v novembri na podnet desiatky poslancov. S iniciatívou prišli Anna Záborská a Anna Andrejuvová, ktoré si osvojili podnet predložený občianskym združením Historická pamäť.

Autorovi tohto príspevku a predsedovi občianskeho združenia je cťou, že pamätný deň sa na jeho návrh viaže s menom Silvestra Krčméryho, ktorý v reči pred súdom v Trenčíne 24. júna 1954 vyhlásil: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu! Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si (často) myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych!“ 

Krčméry sa zdanlivo bezmocný postavil proti totalitnému režimu. Ten ho neoprávnene mučil a väznil vyše 13 rokov.

Juraj Kostrúch dostal od komunistov polovičnú dávku. Podobne ako Krčméry veril vo vyšší princíp, ktorý mučenie nepoznačilo, ba naopak. Veď posúďme jeho slová: „Po šesť a pol roku väznenia, s podlomeným zdravím a s veľmi tvr­dou skúsenosťou a tvrdou školou života, stalo sa mojím krédom: Pravda zvíťazí.“


Ďalšie články