V parlamente počas schôdze o ministrovi Mikulcovi a v rozhovore s Marekom Vagovičom zazneli od Matoviča tri zaujímavé veci. Týkajú sa Pčolinského, Kollára a Makóa.

„Možno nie je dobré, aby som bol úplne ticho,“ hovorí Igor Matovič v rozhovore Marekovi Vagovičovi, „možno treba ľuďom niečo pripomenúť, mám na to schopnosť.“

Nuž má, to treba Igorovi Matovičovi uznať. Bolo to vidieť na parlamentnej schôdzi o vyslovovaní nedôvery ministrovi vnútra Mikulcovi. Ešte stále sa dokáže správať nezávisle, zaujať stádo a udať smer.

Dôkazom je práve Vladimír Pčolinský.

Matovič mal nielen najemotívnejšie vystúpenie z vládnej koalície, ale istým spôsobom najpresvedčivejšie. Patrí mu ešte jedna osobitnosť. Jediný z vládnych poslancov sa nejakým spôsobom vyjadril ku kauze Vladimíra Pčolinského.

Spôsob to bol čudný, matovičovský. V rozhovore pre Aktuality, ktorý nahrávali o deň neskôr, to rozvinul o trochu viac.

Čo teda Matovič hovorí?

Začiatkom jeho prístupu je, že nevie, či má, alebo nemá Pčolinskému veriť. Nevie, či „to Pčolinský urobil, alebo neurobil“, „jeden deň je naklonený viac jedným smerom, druhý deň iným smerom“. Najskôr mu neveril, ale to (ako dodáva) neveril ani iným nominantom Sme rodina, potom mu dôveroval, rozprávali sa spolu asi päť hodín, a uveril, že Pčolinský je správny muž na správnom mieste. Že chce tajnú službu očistiť.

Tu viem doplniť aj iný pohľad. S Pčolinským som sa v jeho funkcii stretol, v Štandarde neskôr vyšiel dvojdielny rozhovor kolegu Mateja Gašparoviča (tu a tu), aj Pčolinský Matovičovi dôveroval. Keď som sa ho vtedy spýtal, prečo začal dávať rozhovory médiám, povedal, že príkladom mu je práve Matovič a jeho objednávka po otvorenosti a transparentnosti. Matoviča a jeho politiku otvorene bránil.

Foto: Pavel Neubauer/TASR

Podobne odhodlane veril Pčolinský aj ďalším, okrem Matoviča najmä Danielovi Lipšicovi. Všetky námietky voči jeho kandidatúre na špeciálneho prokurátora odmietal. Vrátane tých, ktoré sa neskôr potvrdili.

Lenže vetu o dôvere ešte sám Matovič doplnil. On síce Pčolinskému dôveroval, občas má pocit, že sa mu krivdí, ale zároveň dôveruje polícii. Zadržanie Pčolinského je vlastne dôkaz, že polícia nie je pod politickým tlakom.

Pripusťme to, už dávnejšie som napísal, že neporiadok, ktorý vznikol v našich bezpečnostných zložkách považujem za dôsledok polo-anarchického stavu, a nie priameho zasahovania politikov do vyšetrovania. Aspoň zatiaľ. (Podozrivá odpoveď Igora Matoviča na otázku Mareka Vagoviča, kedy sa naposledy stretol s Makóom, pôsobí ako malá puklina, ale nepredbiehajme.)

Politicky je teraz dôležité niečo iné. Tu prejdime ku Kollárovi.

Matovič nemá voči Borisovi Kollárovi a Vladimírovi Pčolinskému líniu tých, ktorí už uverili vo vinu Pčolinského.

Kollár o bývalom šéfovi SIS tvrdí, že je nevinný, médiá, naopak, pomerne jednoznačne predpokladajú, že vinný je. Matovič sa pokúša o tretí pohľad.

Kollárovu obranu Pčolinského vysvetľuje (Matovič) tým, že ho Kollár pozná lepšie, môže mu teda viac dôverovať. Z Kollára súčasne nerobí spojenca Smeru a ohrozenie vyšetrovania, ako o tom píše Denník N alebo Postoj, naopak, bráni ho, že k zmene pomerov po voľbách Kollár prispel a bez jeho strany je koalícia mŕtva. Jeho postoj ku Pčolinského kauze považuje za zápas za spravodlivosť: Kollárovi verí, že koná tak, ako koná, pretože Pčolinskému verí a svojím postojom „chce zabezpečiť spravodlivosť“. Na jeho mieste by konal rovnako. Dokonca povedal, že by bolo zlé, keby „sa na základe jedného prípadu celý projekt očisty Slovenska nezrútil“.

Je to zaujímavý moment a hoci Igora Matoviča nezvyknem oceniť, ale presne táto veta je neuralgický bod. Matovičovi sa síce trochu nejednoznačne a alibisticky (Pčolinský predsa zodpovedal priamo jemu), ale predsa len podarilo vystihnúť problém.

Tým ani náhodou nie je účelová koalícia Fico – Kollár, tá vznikla iba pri jednom hlasovaní (pozvánka pre Pčolinského vystúpiť v parlamente), čo bola, samozrejme, hlúposť. Takáto koalícia neexistuje a Matovič tomu rozumie.

Pčolinského obvinenie je iného druhu ako všetky ostatné. (Iného druhu bolo aj obvinenie Zuriana, kde už bol, našťastie, stlačený reset.) Nejde o to, či je, alebo nie je Pčolinský vinný, to je nateraz vedľajšie. Problémom je, prečo jednoduché veci trvajú tak dlho. Čudný bol silový zásah pri jeho zadržaní (aj to už Matovič kritizuje) a čudné je správanie vyšetrovateľov a špeciálnej prokuratúry. Matovič dnes hovorí, že Kollár nebráni Pčolinského preto, že by mu chcel udeliť „politickú milosť“, nekoná účelovo, ale preto, že v dôsledku postupu orgánov činných v trestnom konaní v jeho kauze neverí, že je všetko v poriadku.

A to je logická úvaha.

Pčolinský nebol doteraz zbavený mlčanlivosti, môže o to požiadať iba špeciálny prokurátor alebo vyšetrovateľ, ani jeden z nich nekoná. Prečo? Od konca marca neboli vypočutí noví svedkovia, ide najmä o tých, ktorých označil Pčolinský, a pre ktorých ho držia v kolúznej väzbe, aby ich neovplyvňoval. Pritom aktívny Peter Tóth vypočutý bol. Prečo? Pochybností je viac, ale tu niekde treba začať.

A ešte jedna poznámka.

Matovič v svojej odpovedi naznačil, že Eduard Heger nemusel to neslávne stretnutie v SIS-ke vymyslieť sám, Heger tam bol podľa neho „vylákaný“. Boris Kollár už odmietol, že by to vymyslel on. Možno nám chcel Matovič naznačiť, že za tým môže byť niekto tretí, koho meno sa doteraz nespomínalo.

Tak či onak, stále sa potvrdzuje, že zásah proti Pčolinskému je bod, na ktorom sa láme veľa vecí. Vo vláde, v Špeciálnej prokuratúre aj v polícii. A Matovič v posledných dňoch zmenil polohu. Jeho miera zodpovednosti je však podstatne väčšia, ako by zodpovedalo tomu, čo práve predvádza.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.