Adriana Zubajová je mladá a cieľavedomá bývalá domováčka. Z centra pre rodiny a deti odišla len pred dvomi rokmi. S Úsmevom ako dar zostala v kontakte doteraz a každoročne vystupuje na Najmilšom koncerte roka, kde spieva domovácku hymnu Úsmev je dar.
Adriana sa do detského domova dostala v útlom detstve. Len tri týždne po narodení bola odobratá rodičom a umiestnili ju do dojčenského ústavu. Dôvodom boli zlé sociálne podmienky u nich doma.
Po dovŕšení troch rokov ju premiestnili do detského domova v Hornom Kelčove. Dnes už tento domov neexistuje a spojil sa s detským domovom v Bytči. Adriana má šesť súrodencov, no do detského domova sa dostala len ona. Dvaja starší súrodenci boli adoptovaní ešte ako deti. „Nikdy som ich nevidela. Videla som len jednu fotku. Boli im zmenené aj priezviská, takže vôbec neviem, kde sa nachádzajú,“ hovorí s kusom smútku v srdci o dvoch starších súrodencoch.
Jedna krátka veta
Má aj štyroch mladších súrodencov, ani tí sa už našťastie do detského domova nedostali a vyrastali spolu s rodičmi doma. „Podarilo sa im ostať v rodine vďaka mojej babke, ktorá sa postarala o to, aby mali kde vyrastať.“
Človeku príde smutno, dotkne sa istého prázdna v duši, keď sa dozvie, že rodičia ju v detskom domove nenavštevovali. Pokus teda urobila ona. „V dvanástich som dostala možnosť ísť za svojimi rodičmi. Zo zvedavosti som šla, aby som videla, kto sú tí ľudia.“ Mala zmiešané pocity. Zvlášť pri stretnutí s mamou. Nevedela ani sama opísať, ako sa vtedy cítila. Na jednej strane jej bolo ľúto, keď videla, že má súrodencov, ktorí vyrastajú doma s rodičmi. Na druhej strane videla podmienky, v ktorých žili, uvedomila si, že sa má lepšie v detskom domove, že jej tam dajú v istom ohľade viac, či už ide o vzdelanie, alebo materiálnu stránku. Nie, porovnávať sa to nedá, jazvu po rodičoch to neodstráni.
Potom šla k rodičom ešte raz na Vianoce. To už prichádzali otázky. Prečo sa práve ona dostala do detského domova, prečo jej mladší súrodenci mohli zostať doma? „Vtedy mi to mama vysvetlila. Dozvedela som sa, aké to bolo, aj to, že pri mladších súrodencoch zohrala veľkú úlohu babka.“ V súčasnosti je v kontakte najmä so svojou mladšou sestrou Adelou, majú dobrý vzťah.
Každý potrebuje mať v živote nejakú oporu, o ktorú sa môže oprieť, niekoho, na koho sa môže spoľahnúť. Takú oporu mala aj Adriana. „Bola to moja vychovávateľka Veronika, ktorá sa o mňa starala od mojich deviatich rokov, ale poznala ma už od troch.“ Trochu jej nahradila mamu, stala sa jej birmovnou mamou.
„V deň, keď som sa stala jej birmovnou dcérou, tak mi povedala jednu krásnu vetu: „Teraz patríš do našej rodiny.“ Jedna krátka veta, ktorá ale pre Adrianu znamenala veľa. Pocítila prijatie a rodinu. Niečo, čo by malo zažiť každé dieťa, no nie každému to bolo dopriate. Adriane sa to podarilo na prahu dospelosti.
V škole problémy nemala
Deti z detských domovov sa mnohokrát trápia aj v škole. Niektoré preto, že sú už z detských domovov šikanované. Adriana, našťastie, takúto skúsenosť nemá. Jej detský domov sa nachádzal na dedine, vzťahy s deťmi v škole boli bezprostrednejšie, bližšie.
Pri výbere strednej školy sa Adriana rozhodovala medzi zdravotníckou a pedagogickou školou. Nakoniec sa rozhodla pre pedagogickú, túžila sa stať učiteľkou. Pri výbere ju trochu usmernili aj vychovávatelia. V štúdiu pokračovala aj po strednej, išla na Univerzitu Komenského, odbor slovenský jazyk a pedagogika. Aj táto skúsenosť by raz mala zaznieť, keď sa bude rozprávať o šanciach detí zo sociálnej periférie a ich možnosti dostať sa na vysokú školu.
Mala však ešte iný talent.
Úsmev jej pomohol rozvíjať svoj spevácky talent
Ešte v detskom domove mala blízko k spevu. Vždy rada spievala. Viac sa mu začala venovať na základnej škole, vďaka tamojšej riaditeľke. Začala chodiť na okresné súťaže, dostala sa do zboru, ktorý jej pomohol, keďže nemala možnosť chodiť na základnú umeleckú školu.
Úsmev ako dar každý rok organizuje Najmilší koncert roka, vystupujú tu talentovanejšie deti. Adriana tu vystúpila dvakrát.
Na koncerte sa zoznámila s Danielom Mikloškom, ktorý ju oslovil s ponukou, aby sa zúčastnila speváckeho tábora. Teraz tam robí animátorku pre deti. Už ako šestnásťročná sa zúčastnila ich benefičného koncertu, spievala domovácku hymnu Úsmev je dar. Tento rok sa konal 30. ročník Najmilšieho koncertu roka, Adriana opäť spievala domovácku hymnu.
Napokon prišiel čas aj na umeleckú školu. Oslovila ju Iveta Danielová, ktorá je učiteľkou na základnej umeleckej škole a tiež bývalá domováčka. „Pýtala sa ma, či by som k nej nechcela chodiť. Lákalo ma to, ale nemala som peniaze, keďže som študovala na vysokej škole. Nakoniec sa to podarilo a ja som chodila aj na ZUŠ-ku. Až neskôr som sa dozvedela, že mi to hradil Daniel Mikloško. Nikdy na to nezabudnem, som mu veľmi vďačná.“
Najmilší koncert dodal mladej speváčke na sebavedomí, zážitky ostanú na celý život. „Nie každý si môže povedať, že vystupoval na doskách divadla, tak verím, že aj dnešné deti, ktoré majú možnosť vystupovať na tomto koncerte, budú mať z toho podobnú emóciu ako ja“. Najmilší koncert roka sa konal 16. júna.
Z detského domova odišla pomerne nedávno, len pred dvomi rokmi. Na odchod sa pripravovala už dlhší čas. „Mala som obavy, kam pôjdem potom, či si nájdem prácu. Ale keď prišiel deň odchodu, obavy boli menšie, keďže som sa na to pripravovala aspoň dva roky.“
Súčasným domovákom Adriana odkazuje nech sa nenechajú ničím odradiť. „Niekedy nestačí byť v niečom dobrý, musia sa snažiť a pracovať na sebe ďalej, pretože sa učíme celý život. I keď nastanú v živote prekážky, nemôžeme sa vzdať, treba ísť ďalej,“ uzatvára Adriana. Pozrite sa na jej úsmev – odmena sa dostaví.
Každý týždeň prinášame príbeh s mottom Dá sa to. Ide o príbehy silných ľudí, ktorí vyšli z detského domova a dnes pomáhajú iným.
Cookies na našej webovej stránke používame len v dvoch prípadoch. V jednom prípade pre meranie návštevnosti v Google analytics a v druhom prípade pre prihlásenie užívateľa.
Nakoľko sme zrušili inzercie, reklamy a merania tretích strán, nezbierame žiadne citlivé dáta o užívateľoch.
Preto potvrdením súhlasíte so základnými cookies na našom webe.