Ľudia sú ešte stále ochotní nadchnúť sa. Nedávno sme sa o tom presvedčili pri hokejovom šampionáte, teraz to vidíme pri futbalovom. Pre spoločnosť, v ktorej rastie apatia, je to istý prísľub.

Niektorí sociológovia hovoria, že jedným zo signálov, keď sa spoločnosti darí, je úspešnosť reprezentácií v kolektívnych športoch. Inými slovami, ak ľudia v spoločnosti vedia vedmo postupovať za spoločným cieľom, odzrkadľuje sa to v športe. Na medzinárodnom poli dokážu reprezentanti ťahať za jeden povraz a dosahovať úspechy.

Tento postreh si načim pripomenúť práve teraz, lebo Slovensko sa nachádza v nebývalej situácii. Nedávno sa skončili majstrovstvá sveta v hokeji, teraz bežia majstrovstvá Európy vo futbale. V priebehu niekoľkých týždňov sa do oboch šampionátov zapájajú naše reprezentácie, a to v tých najpopulárnejších športoch u nás. Sledovanosť zápasov je obrovská.

Ako vystupujú na podujatiach naše reprezentácie? Nuž, azda sa môžeme uspokojiť, lebo hokejistom sa podarilo po dlhých rokoch dostať medzi najlepšiu svetovú osmičku. A futbalisti? Vstup mali vynikajúci, porazili Poľsko, v ktorého radoch hral najlepší futbalista sveta uplynulého roka.

Ale je to naozaj úspech?

Bývali aj iné časy. Slovenskí hokejisti sa stali v roku 2002 majstrami sveta. A futbalisti v roku 2010 miešali kartami na majstrovstvách sveta, z hry vyradili úradujúcich šampiónov z Talianska a dostali sa medzi elitnú svetovú šestnástku.

Za povšimnutie stoja tie dva spomenuté roky: 2002 a 2010. V prvom z nich sa na Slovensku schyľovalo k voľbám, z ktorých vzišla vláda Mikuláša Dzurindu, najreformnejšia, akú novodobé samostatné Slovensko doteraz malo. V roku 2010 zas prišla vláda Ivety Radičovej, ktorej sa podarilo dať dohromady viac poslancov ako víťaznému Smeru.

Slovenská spoločnosť sa v tých časových bodoch ocitla v stave akejsi rozhodnosti. V prvom prípade vyprevádzala z politickej scény, i keď nie úplne nadobro, hnutie Vladimíra Mečiara. V druhom prípade mala šancu dať zbohom ďalšiemu populistovi Robertovi Ficovi. Vieme, ako to dopadlo, ale v každom prípade sa spoločnosť zaktivizovala, nastavila na zmeny.

A čo dnes? Hokejisti dopadli tak trochu nemastno-neslano. Hoci zaznamenali najvýznamnejší úspech za posledné roky, ich začiatočná odvážna hra nadobúdala postupom šampionátu známky opatrníckosti, zakríknutosti. Futbalisti síce vyhrali nad Poľskom, ale zo zápasu (najmä záveru) boleli oči, nebol to pekný futbal. Opäť tá opatrníckosť a ustráchanosť, i keď tentoraz efektívna, okorenená úspechom.            

Nepripomína to nejakým spôsobom stav v spoločnosti? Myslím si, že áno.

My, voliči, sme zakríknutí, vyvedení z miery. Náboj odhodlania za zmenu po dvoch Ficových vládach vystrelil hnutie Igora Matoviča na pozíciu najsilnejšej povolebnej strany. Očakávania boli veľké. Dnes postupnými krokmi klesá k prahu zvoliteľnosti. Z vlastnej viny.  

Dešpekt k politike, politikom dosahuje nové dno. Za akú vec sú dnes ľudia ochotní postupovať spoločne? Spejeme k indvidualizmu, zdanlivej záchrane. Je to klam. V spoločnosti sa nakopilo toľko problémov, že ich nedokáže riešiť inak ako spoločne.

Nechcem končiť pesimisticky. Držím palce našim futbalistom, aby uspeli. Aby sa dostali ďaleko, aby v strete s ďalšími náročnými súpermi vykvitli na ihrisku ich schopnosti, ktoré určite majú.

Bolo by to prísľubom, že aj v našej spoločnosti je vnútorná sila, ktorá dokáže nájsť a vyzdvihnúť schopných politikov. Sú k tomu potrebné aj športové cnosti, disciplína, vytrvalosť, pevná vôľa. I keď opakujem, úspech v športe nie je zárukou ničoho, porovnávanie športu a politiky nechcem lámať cez koleno. Je to len taká pomôcka, ako vzbudiť pozornosť podriemkavajúcich poslucháčov.

A ukázať, že úspech a hrdosť nemajú k sebe ďaleko.       

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.