Jeho meno i tvár sa už roky spájajú s evanjelizačným projektom Godzone, ktorý ma v súčasnosti dosah na desiatky tisíc mladých ľudí na Slovensku. Služba projektu však neoslovuje výlučne mladú generáciu.

Štýlové oblečenie mu vyberá manželka, okrem kresťanskej hudby si občas rád pustí nevulgárny hip hop ako spomienku na tínedžerské časy. Má rád steaky, zahrá si squash, z filmov sa mu páčila Nolanova trilógia o Batmanovi. Práca s drevom je preňho psychický oddych. Hoci pôsobí ako showman, v skutočnosti je introvert. O obrátení, prvých víziách, o evanjelizačnom projekte Godzone, o biznise, zápasoch i rodinnom živote a otcovstve sme sa zhovárali s riaditeľom projektu Godzone Júliusom Slovákom (34).

Viera

Kde sa začala tvoja cesta s Bohom?

Bol som vychovávaný v klasickej kresťanskej rodine, no mimo kostola som žil svoju „druhú tvár“. Obrátil som sa, keď som mal štrnásť rokov. Bolo to na animátorskej škole, kam som šiel bez toho, aby som vedel, o čo ide. Len ma tam niekto pozval na víkend. Bol som medzi nimi najmladší, vymykal som sa pravidlám, lebo to bolo od 17 rokov. No Pán Boh si to použil. Animátorská škola trvala rok a veľa vecí sa tam vo mne pohlo. Bol to prvý impulz. Celý ten rok bol procesom postupného oddeľovania sa od mojich bývalých partií, priateľstiev, priorít, záľub. Všetko sa vtedy zmenilo. Bolo to na prelome základnej a strednej školy, o to ľahšia tá zmena bola. Potreboval som sa odstrihnúť hlavne od partií, ktoré som stretával „na ulici“. 

Ako vyzerala tá tvoja druhá tvár? Od čoho konkrétne si sa musel odstrihnúť?

Vláčil som sa s rôznymi partiami, lebo som hľadal prijatie. Môj otec odišiel z domu, keď som mal deväť rokov, preto som potom vyhľadával hlavne starších ľudí. Otcova veta: „Postaraj sa o rodinu“ vo mne spôsobila určitú zmenu a akoby som preskočil niekoľko rokov bežného detského a pubertálneho vývoja. Už v deviatich rokoch som sa začal stretávať s ľuďmi, ktorí boli odo mňa starší o 4 – 5 rokov. Im to, samozrejme, vždy po nejakom čase začalo vadiť, lebo som bol pre nich „prívesok“, takže si ma vyhadzovali, prehadzovali a to ma už potom nebavilo. Neskôr do partií prišiel „inline“, vandalizmus na uliciach a keď prišli drogy, do toho som nechcel ísť. Popri tom všetkom som chodil do kostola, ľudia ma poznali ako slušného chlapčeka, miništranta. Keby som v tom spôsobe života ostal o rok dlhšie, mohol som zle dopadnúť, lebo viem, čo sa potom dialo s niektorými chlapcami z partie. Začal som hľadať niečo iné. V tom čase si Pán Boh použil moju otvorenosť srdca a niekto ma pozval na spomínanú animátorskú školu. Bol to začiatok môjho príbehu. Pán Boh zobral moje srdce a dával mi nové sny, vízie, zmenu perspektívy života a cieľov.

„Keby som v tom spôsobe života ostal o rok dlhšie, mohol som zle dopadnúť, lebo viem, čo sa potom dialo s niektorými chlapcami z partie. Začal som hľadať niečo iné.“ 

O čom si teda rozmýšľal po svojom obrátení?

O tom, ako priniesť Ježiša ľuďom okolo mňa, ktorí ho nepoznajú. Slúžil som najskôr v triede, kde sa potom obrátila jedna spolužiačka, ktorú si Boh používal ďalej v službe v triede a ja som mohol ísť do iných vecí. Asi tri roky som sa veľa modlil za mesto, za Sliač. Chodil som všade, kde sa dalo. Päť-šesť stretiek počas týždňa, to znamená všetky spevácke zbory v okolí, birmovanci, vedenie skupiniek a podobne. Škola mi išla veľmi ľahko. Len jeden polrok na strednej škole mi to trochu „uletelo“, vtedy som mal aj dve trojky a štvorku. To bolo naozaj zlé. No do konca roka som to zase dobehol. Inak som mal naozaj dobré známky, škola pre mňa nebola problém a práve preto som si mohol dovoliť veľa času tráviť kade-tade, vrátane víkendov, dalo by sa povedať, že som „vymetal“ všetky kresťanské podujatia, ktoré v tom čase na Slovensku fungovali. Hľadal som, čo sa dalo, a sníval som o tom, čo by sme mohli urobiť doma, u nás na Sliači, lebo tu to nebolo také živé.

A čím ťa teda Boh „dostal“? Čím si ťa získal?

Pre mňa bola jedna z najkľúčovejších jeho rola otca. Môj vlastný otec najskôr pracoval v zahraničí, potom sa postupne vyjavili rôzne problémy a naši sa rozviedli. Už tým, že otec často nebol doma, bol pre mňa cudzí. Raz som si to veľmi jasne uvedomil, keď som prestieral na nedeľný obed, v nedeľu sme zvykli spolu obedovať, a jemu som neprestrel. Napriek tomu, že práve v tom čase bol doma. Vtedy mi napadlo, že on je pre mňa „návšteva“, nie súčasť rodiny. Toto som mal v sebe, lebo tak sme žili – otec bol stále preč. Je zaujímavé, že pre niektorých ľudí je ľahšie nadviazať najskôr vzťah s Ježišom ako Spasiteľom a Priateľom. No pre mňa bolo blízke Božie otcovstvo.

On sa mi stal Otcom, veľmi intenzívne a rýchlo, a potom sa mi všetko ľahšie nieslo. Dôležité bolo pre mňa aj prijatie, keď mi Boh odpustil hriechy. Pamätám si na moment zavŕšenia procesu môjho obrátenia. Bol som na spovedi u kňaza, ktorý mi na spovedi povedal moje hriechy a ja som na to hovoril len: „Áno, áno, máte pravdu.“ Vtedy sa ma dotkol závan nadprirodzena – ako to je možné? – no zároveň závan úžasnej milosti, lebo tie veci mi boli povedané s otcovskou láskou. Uvedomil som si, že Boh vie, čo som urobil, že je mi to ľúto a prijíma ma ako otec syna. 

Koľko rokov je od tvojho obrátenia?

Dvadsaťjedna.

„Uvedomil som si, že Boh vie, čo som urobil, že je mi to ľúto, a prijíma ma ako otec syna.“ 

Ako vyzerá tvoj osobný duchovný život dnes? A myslím ten mimo pódia, mimo služby, v ktorej stojíš.

Má to viacero rozmerov a súvisí to aj s aktuálnym životným obdobím. Denne niekoľko hodín kočíkovania malej Idy bolo pre mňa priestorom na modlitbu. Ida sa narodila v auguste. V zime sme ju potom kočíkovali, či snežilo, či pršalo, dali sme na kočík pršiplášť a šiel som s ňou von. Tam sa jej spalo najlepšie a najdlhšie. Pre mňa to bol super čas. Chalani sú už väčší a aj manželka Ivka si trochu oddýchne, keď nemá maličkú doma. Ja ju na chvíľu odbremením, idem sa s ňou prejsť a mám čas na modlitbu. Málokedy sa uprostred rodinného života s tromi deťmi nájdu dve-tri hodiny na modlitbu, preto bolo kočíkovanie pre mňa obrovský dar. 

Ďalšou rovinou je, že sa snažím hľadať čas, keď môžem byť aj osamote. Občas sa teda idem prejsť a s Bohom niečo v modlitbe „prebojovať“. Veľa som sa takto prechádzal po meste a modlil som sa za konkrétne veci. Veľmi si vážim samotu, keď sa to dá, nie je jej veľa. No mnoho vecí sa u mňa rieši v tej „mužskej jaskyni“. 

Musel som si stále viac aplikovať „celodenný stav modlitby“ a pripomínať si, že túžim, aby modlitba neskončila mojím „Amen“, ale aby som mal pri všetkom, čo robím, stále na pamäti, že Pán Boh je reálny, chce hovoriť do vecí, ktoré riešim, zasiahnuť do nich. Tento životný štýl modlitby je pre mňa dôležitý. Sme pozvaní do vzťahu 24 hodín denne. Myslím si, že modlitba nemá byť iba oddelenou časťou, ale súčasťou celého dňa. Treba aj oddelený čas, no ním sa nemá skončiť modlitebný život.

Okrem času modlitby máš priestor, kde duchovne čerpáš? Prípadne nejakých duchovných otcov, ktorí ťa usmernia, povzbudia?

Mám v živote dvoch ľudí, za ktorými chodím a snažím sa byť pred nimi vykázateľný, jeden z nich je aj mojím spovedníkom. S nimi riešim všetky moje otázky aj osobné veci. Snažím sa tiež veľa čerpať z rôznych prednášok a podcastov, v poslednej dobe som napríklad dosť počúval Craiga Groeschela alebo Louie Giglia, no na internete sa toho dá nájsť veľa. Niekedy mi chýba možnosť rozprávať sa s niekým na líderskej úrovni. Už roky mám v rámci spoločenstva svoje malé stretko, dobre sa poznáme. Na jednej strane je to naozaj super, lebo ma to niekedy sťahuje späť na zem, k bežnému životu spoločenstva, ktorý je veľmi dôležitý. Na druhej strane si uvedomujem, že stretko niekedy nie je miesto, kde by som mal prinášať a rozoberať všetky moje myšlienkové mapy, úvahy a vízie. Preto sú pre mňa spomínaní dvaja duchovní vedúci, obaja kňazi, duchovnou oporou. Môžem s nimi tie veci preberať, rozumejú tomu a sú z prostredia mimo nášho spoločenstva.

Služba

Spomínal si svoje prvé vízie, sny, už krátko po svojom obrátení… Ako postupne narástla celá tvoja služba – spoločenstvo SP, kapela, projekt Godzone?

Pre mňa vždy bolo a stále je najväčšou prioritou a zároveň najväčším zápasom spoločenstvo. Najviac bojov i zranení sa udeje na domácej pôde. Už na začiatku to bola moja priorita, no stále to mám uložené tak, že všetko ostatné vychádza z tohto. Nebolo by dobré a dúfam, že sa to nikdy nestane, aby sme robili službu, ktorá by nebola podkutá spoločenstvom. Hoci pri takej veľkej službe, akou je Godzone, je niekedy ťažké udržať všetkých ľudí v spoločenstve vo vedomí toho, že sú súčasťou nejakej väčšej vízie. Nie vždy sa to dá, pri 140 ľuďoch v spoločenstve sa stane, že nie vždy všetci všetkému rozumejú. Pre mňa ako lídra je to však dôležité, lebo spoločenstvo bola moja prvotná vízia, sen, ktorý mi dal Pán Boh. Zároveň je to aj kríž, ktorý pokoruje v zmysle „Nevyskakuj vysoko, lebo na to nemáš právo ani schopnosti…“ Všetko, čo vyzerá dobre na obrazovkách, je jedna vec, ale druhá vec je realita života v spoločenstve a službe, do ktorej nás Pán Boh povolal. Keď má človek okolo seba takýchto ľudí, uvedomí si, že jedine pokora, ktorú toto buduje, nás v službe udrží. 

Nebolo by dobré a dúfam, že sa to nikdy nestane, aby sme robili službu, ktorá by nebola podkutá spoločenstvom. Hoci pri takej veľkej službe, akou je Godzone, je niekedy ťažké udržať všetkých ľudí v spoločenstve vo vedomí toho, že sú súčasťou nejakej väčšej vízie.

Kedy vznikla kapela ESPÉ?

V spoločenstve vznikala kapela veľmi kostrbato hlavne kvôli tomu, že vtedy nikto z nás vlastne nevedel, čo sú to chvály. V tom čase som bol dosť radikálny, neváhal som povedať ľuďom, že nemôžu byť v kapele, ak ich život nie je taký, aký by mal podľa nás byť. A je to paradox, vtedy som sa to nebál urobiť a dnes, po všetkých tých skúsenostiach, som v tom opatrnejší. Ľudia medzičasom dospeli, vyzreli, a možno je to aj doba istého subjektivizmu, povedia, že “ty už mi nemáš čo hovoriť do života, lebo už mám dvadsaťpäť-tridsať”. A nedá sa už navzájom si tak hovoriť do života. Toto je pre nás výzva, nie je ľahké sa navzájom konfrontovať, no je to potrebné. Neskôr vznikli ďalšie služby. Godzone bol až produktom niektorých vecí.

Kapela ESPÉ. Foto: archív kapely

Keď sa pozerám na celú našu históriu, vidím, že Pán Boh nás „namáčal“. Bolo turné, ktoré sa volalo Sen o prebudení, na základe piesne Mariána Lipovského. Chodili sme po kostolíkoch, primárne v našej diecéze. Sesternicin manžel bol kameraman a pozval som ho, aby to prišiel natočiť na starú kameru, vtedy ešte na VHS kazetu. Mám ju tu v šuflíku a nikto ju nemôže nikdy vidieť, je zamknutá na štyri zámky. (Úsmev.) Bolo to v jednom kostolíku vo Zvolene, kde sme použili všetko, čo sme našli. To znamená Casio [značka keyboardu, pozn. red.] pomaly od starkej, huslista hral na mikrofón na ambóne, niekto spieval na mikrofón za oltárom, niekto tam bubnoval na bongo, ale také to klasické odniekiaľ z lúky. Bolo to hrozné. Vyzeralo to zle, znelo to veľmi zle, no bol tam plný kostol. A Pán Boh sa ľudí dotkol. Toto bolo paradoxné. Dnes sa pozerám na všeličo, čo vyzerá úžasne, no keď si spomeniem na toto, poviem si, že to vôbec nie je dôležité. Lebo Pán Boh sa tam vtedy dotýkal ľudí a oni mu dodnes patria. Vôbec mu nevadilo, že to vyzeralo naozaj zle. 

„Vyzeralo to zle, znelo to veľmi zle, no bol tam plný kostol. A Pán Boh sa ľudí dotkol. Toto bolo paradoxné.“ 

V ktorom roku to bolo?

Asi okolo roku 2005. A z toho potom vznikol festival Voľnosť na Nevoľnom. S chlapmi z dediny sme postavili lešenie, na to sme položili staré dosky, foršty zo stavby, prekryli sme ich kobercom a bol festival. Prišlo tam 350 ľudí a my sme nechápali, ako je možné, že ich bolo toľko. Nerobili sme žiadnu veľkú propagáciu, malo to byť len stretnutie kamarátov pri kapelách. Takto vznikol festival a pri tom sme sa postupne učili veci, ako sú organizácia, spravovanie financií, zvuk, technika. Rástlo to. Hrali sme sa s tým ako deti s hračkami. Boli sme nadšení mladí ľudia, všetkých bavilo, že môžu niečo robiť. To, čo v dnešnej dobe mladí nemajú. Až potom v roku 2009 vznikol Godzone projekt. 

Môžeš opísať, ako sa to udialo?

Vtedy nám Pán Boh skrze rôzne okolnosti, ale veľmi citlivo, povedal, že je čas skončiť s festivalom. Napríklad, aj cez otca biskupa Baláža. On sa vyjadril, že má pocit, že Voľnosť na Nevoľnom naplnila svoje poslanie, ale ak sa rozhodneme v tom pokračovať, bude to podporovať. To bol pre nás jasný znak, že je čas skončiť, nechať to tak a vydať sa na cestu do neznáma. Nikto v tom čase ešte netušil o Godzone projekte. V roku 2009 bolo prvé turné s názvom Enter the Godzone, ktoré to spustilo. Prišlo 5 400 ľudí a to nás šokovalo.

Takže tam sa to začalo…

Vtedy vznikla „značka“, ktorá zastrešila všetku službu nášho spoločenstva smerom von. Zároveň prišiel zápas o to, aby sme si dávali pozor na službu smerom dnu. Lebo to bolo dôležité. Spoločenstvo na tom veľa stratilo, hoci sa to možno nezdá. Stratilo svoju identitu, lebo Godzone začal robiť rôzne spolupráce, veľké veci a zrazu ľudia v spoločenstve SP [Silné posolstvo, pozn. red.] nevedeli, kto vlastne sme „my“. Dnes to vnímam ako určitú obetu, ktorú bolo potrebné priniesť, nedržať si len to svoje, nebyť zameraný len na vlastné spoločenstvo, ale položiť to a dať priestor spolupráci. Pre mňa je veľmi dôležitý pilier, že Godzone je otvorený pre akúkoľvek spoluprácu s ďalšími spoločenstvami. Možno niekedy majú z toho ľudia iné pocity, ale v našom srdci je to nastavené takto. 

Aké máte vzťahy s cirkevnými autoritami?

Vždy som pred biskupmi deklaroval poslušnosť ich rozhodnutiam. Som aj súčasťou Rady pre mládež pri Konferencii biskupov Slovenska. Snažíme sa o veciach diskutovať a posúvať chápanie toho, čo robíme a prečo to robíme. Moje zakorenenie v katolíckej cirkvi je úplne jasné a to ani nikto nikdy nespochybňoval. Zároveň sme si prešli cestou, pod ktorú sa zrejme podpísala aj súčasná situácia. Nepracujeme totiž len s mladými, ktorí vychádzajú z kostolov. Ale často pracujeme s mladými, ktorí v tých kostoloch už nie sú. To si musíme priznať.

Godzone sa v minulosti vyčítalo, že je to povrchné, nablýskané, že to je viac protestantské ako katolícke, príliš o emóciách a podobne, ako sa s tým viete vysporiadať?

Tie spomínané tlaky boli, no na druhej strane si človek povie, že je to normálne, lebo sme veľmi viditeľní, na pódiu, a ľudia sa jednoducho budú pýtať a chcieť odpovede. To ešte nemusí byť zlé. Nemám rád to, keď sa urobia závery, ktoré nemáme šancu komentovať a nikto sa nás na ne nepýtal. A takýchto situácií bolo viac. Napríklad, napísali o nás list bez akejkoľvek komunikácie s nami a boli tam prevažne výmysly a rôzne konšpiračné veci. Mám skúsenosť, že akonáhle sa komunikovalo, na mnohých miestach to prinieslo dobrý výsledok a veci sa pohli dobrým smerom. Keď sa to neudialo, rešpektovali sme to. Snažím sa navštevovať nášho biskupa dvakrát za rok s reportom toho, čo robíme. Pred biskupmi deklarujeme poslušnosť a to, že chceme slúžiť. Nie sme cirkevná organizácia, sme občianske združenie, ktoré okrem toho, že vykonáva nejakú činnosť v rámci svojho zamerania, nemá povinnosť voči cirkvi. Naša poslušnosť cirkevným autoritám je dobrovoľné rozhodnutie, ktoré je pre nás záväzkom, ku ktorému sa hlásime. Preto sme otvorení usmerneniam z ich strany a reagujeme na ne najmä pri organizovaní turné. 

Napríklad?

Hľadali sme cesty, ako zachytiť ľudí z turné, aby prišli do spoločenstiev. Ľudia prichádzali s návrhmi a my sme sa snažili ich implementovať, riešili sme, ako posilniť spovednú službu, ako deklarovať našu katolicitu, napríklad sme mali na dvoch ročníkoch turné aj stan s adoráciou, no potom sa vyhodnotilo, že pre adoráciu to hlučné prostredie nie je vhodné. Na druhej strane sme nechceli toto podujatie urobiť ako stretnutie s nejakou náboženskou tradíciou, ale aby bolo stále stretnutím so živým Ježišom, ktorý ľudí pozýva. A tá náboženská tradícia a návyky katolíckeho života prichádzajú do životov mladých ľudí následne, s formáciou. No nie je to číslo jedna. Koniec koncov sme stále stavali na tom, čo učí cirkev. Predevanjelizácia a nová evanjelizácia smeruje možno aj k pokrsteným, ale novými metódami, novým spôsobom, aby prežili prvú skúsenosť s Bohom, ktorá ich potom vedie ďalej a tam je veľmi dôležitá následná spolupráca s cirkvou. 

Spomenul si zápasy a je pochopiteľné, že to všetko nie je jednoduché, mnohokrát je to veľmi namáhavé. Čo v tom teba vnútorne najviac poháňa? Kedy si povieš, že „pre toto to má zmysel“?

Asi je to naozaj už len milosť Ducha Svätého, lebo sme si prešli všeličím. Útoky prišli zvonku i zvnútra, z cirkvi i mimo cirkvi. Mnohí si všeličo o nás vymysleli, na niečo zatlačili alebo sa niečo stalo. Tu je „milosť zabúdania“ neoceniteľná, lebo si sám nepamätám všetky tie „kauzy“. Keby som si ich pamätal, asi by ma to úplne udupalo. Neviem to vysvetliť inak ako tak, že je to Boh, ktorý nás v tom drží. On nám stále znovu ukazuje, že „ja s vami rátam, chcem s vami byť“. Páči sa mi, ako to raz povedal Joel Houston, že Boh nás nepotrebuje, ale chce nás a chce, aby sme s ním spolupracovali. Toto je pre mňa veľmi vzácne. Áno, on by si to mohol urobiť všetko sám, veď je Boh. Ale on sa rozhodol pozvať nás do partnerstva, do vzťahu a dať nám rolu v jeho kráľovstve a slúžiť. Je to absolútne závislé od neho.

Pamätám si, že keď som bol mladší, ľudia ma od toho odhovárali: „Musíš z niečoho žiť, nemôžeš slúžiť na plný úväzok.“ V tom čase nebolo na Slovensku veľa ľudí, ktorí takto slúžili. Mal som vtedy pätnásť-šestnásť rokov, chodil som na strednú školu a prichádzali za mnou ľudia, ktorí to so mnou mysleli dobre, chceli mi pomôcť a poradiť mi. No ja som bol tvrdohlavý, dobre, OK, beriem to a chcem sa v budúcnosti postarať o rodinu, ale stále verím, že Božia milosť je väčšia. A toto ma drží dodnes. Celé to dielo je veľmi krehké. Stačilo by spraviť jednu-dve veci a celé by to stroskotalo. Po každej stránke sme úplne závislí od toho, čo Pán Boh urobí. Keby nás On nepožehnal, keby nás ikskrát nezachránil, bytostne by sme tu nemohli byť, lebo by sme nemohli živiť svoje rodiny.

„Áno, on by si to mohol urobiť všetko sám, veď je Boh. Ale on sa rozhodol pozvať nás do partnerstva, do vzťahu a dať nám rolu v jeho kráľovstve a slúžiť.“ 

Vy popri službe ľuďom a evanjelizácii rozvíjate aj biznis. Ide to dokopy? Nenaráža to na seba?

Treba si uvedomiť, že áno, je to služba, niektoré veci sa snažíme robiť zadarmo. No niektoré veci musíme robiť za vstupné, treba si spočítať jedna plus jedna. Podpora Godzone projektu je náš každodenný chlieb, to je to, čím ja kŕmim svoje deti, platím hypotéku a ďalšie veci. Keď sa na to pozriete z inej strany, „svet“ veľakrát robí veci na podobnej úrovni či vyššej, no nerobia to dvaja ľudia a už vôbec nie zadarmo. Robia to tímy desiatok ľudí, ktorí sú za to fulltime platení. My tu máme tridsať ľudí a to niečo stojí. Financie sú neoddeliteľnou súčasťou, no dôležité je, aby boli „čisté“. Nemyslím si, že ako kresťania nemôžeme poctivo zarábať financie. Dôležité je vedieť ich múdro spravovať. Všetko niečo stojí, no samozrejme, je tu Božia milosť, ktorá tiež zohráva rolu. Otázne je, kde je tá hranica, kde je to viera a kde už naivita či dokonca hlúposť.

Mnoho vecí robíme zadarmo, aj teraz chystáme Worship Nights, ktoré budú zadarmo pre ľudí v popandemickej situácii, keď aj my sme „vyžmýkaní“ a nemáme na to žiadne financie. Robíme aj takéto kroky a čakáme, že Boh zasiahne. Ale nerobíme to tak úplne vo všetkom, niektoré veci robíme aj komerčne, lebo potrebujeme živiť tridsiatich ľudí, ktorí majú svoje rodiny. Myslím si, že nás k tomu doviedol Pán Boh, k istej vyváženosti. Časť je financovaná z „viery“ a časť z toho, čo zarobíme. Na druhej strane, viera preniká aj do biznisu. Často sa nám stáva, že keď nemáme financie, Pán Boh buď pošle niekoho, kto nám dá finančný dar, alebo nám pošle nejaký biznis, kde si to môžeme zarobiť. To je to „pavlovské“ šitie stanov. Svätý Pavol si zarábal šitím stanov, aby popri tom mohol robiť misijnú službu. Takto to chápem aj ja. Môžeme si niečím zarobiť, no nejde o to mať peniaze, ale dokázať normálne žiť so svojimi rodinami.

Akú časť nákladov vám pokrývajú dary a akú časť podnikanie?

(viac…)

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.