Pondelkový samit NATO v Bruseli naznačuje, že Rusko má v otázke členstva Gruzínska a Ukrajiny v Aliancii ešte stále faktické veto.

Lídri Severoatlantickej aliancie v pondelok na summite NATO v Bruseli vyhlásili, že Ukrajina sa stane členom organizácie za pomoci Akčného plánu členstva (MAP) ako integrálnej súčasti prístupového procesu. Stanovisko môže pôsobiť prevratne, no v Moskve ani Kyjeve mnohých zo stoličky určite nepostavilo. Háčik je v tom, že NATO Ukrajine síce sľúbilo MAP a eventuálne aj členstvo, no bez jasného dátumu alebo cestovnej mapy.

„Opakujeme rozhodnutie prijaté na samite v Bukurešti v roku 2008, že Ukrajina sa stane členom Aliancie s Akčným plánom členstva ako neoddeliteľnou súčasťou procesu. Pevne podporujeme právo Ukrajiny rozhodovať o svojej vlastnej budúcnosti a smerovaní zahraničnej politiky bez zasahovania zvonka,“ píše sa v spoločnom komuniké zo samitu.

Ukrajina by so zámerom získania členstva mala podľa Aliancie pokračovať v uskutočňovaní ďalších reforiem za pomoci Komisie NATO – Ukrajina (NUC). „Ukrajina by mala na dosiahnutie svojho cieľa implementovania princípov a štandardov NATO plne využívať všetky nástroje dostupné v rámci NUC. Úspešnosť rozsiahlych, udržateľných a nezvratných reforiem vrátane boja proti korupcii, podpory inkluzívneho politického procesu a decentralizačnej reformy založenej na demokratických hodnotách, rešpektovaní ľudských práv, menšín a zásad právneho štátu bude mať rozhodujúci význam pri vytvorení základu pre prosperujúcu a mierovú Ukrajinu,“ píše sa ďalej vo vyhlásení.

Večný návrat toho istého prísľubu?

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj vyhlásenie NATO oficiálne privítal. Fakt, že vo vyhlásení na Twitteri len stroho zopakoval: „Lídri NATO potvrdili, že [Ukrajina] sa stane členom Aliancie prostredníctvom MAP ako integrálnej súčasti prístupového procesu,“ však naznačuje, že očakávania Kyjeva neboli naplnené.

To, že Aliancia vo vzťahu k Ukrajine neplánuje na samite nič prevratné, sa začalo ukazovať už minulý mesiac, keď predstavitelia Ukrajiny a Gruzínska naň nedostali pozvánku. „Rozumieme spojencom, že chcú uzavretý samit. Ale nerozumieme tomu, ako je možné, že nepozvali Ukrajinu,“ vyhlásil ešte 26. mája ukrajinský minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba.

Zelenskyj sa pokúsil dotlačiť amerického prezidenta Joea Bidena k prísľubu MAP počas telefonického rozhovoru 7. júna. Úrad ukrajinského prezidenta krátko po telefonáte vydal vyhlásenie, podľa ktorého Biden „vyzdvihol“, aké je dôležité, aby Ukrajina dostala MAP. Biely dom však už krátko na to dementoval, že by americký prezident niečo také povedal. Na otázku novinárov, či tento rok podporí udelenie MAP Ukrajine, odmietol odpovedať.

Severoatlantická aliancia uznala v roku 2020 Ukrajinu ako partnerskú krajinu Aliancie s rozšírenými možnosťami spolupráce (EOP). Tento status dáva Kyjevu ďalšie možnosti zdieľania informácií a spoločného výcviku, no nezaručuje žiadne ďalšie kroky smerom k členstvu.

Zásadnejší náznak posunu smerom k členstvu v NATO dostali Ukrajina a Gruzínsko naposledy v roku 2008 počas samitu v Bukurešti. Ani vtedy im síce neudelili MAP, no prisľúbili im, že v budúcnosti sa stanú členmi.

Ruský prezident Vladimir Putin ešte pred konaním summitu v Bukurešti varoval NATO, že členstvo pre Gruzínsko a Ukrajinu je z pohľadu Ruska za hranicou prípustného. Krátko po samite, na ktorom bolo členstvo obom štátom oficiálne prisľúbené, no bez jasnej cestovnej mapy a akýchkoľvek záruk, vypukla rusko-gruzínska vojna. Tú experti neraz interpretujú ako výstrahu zo strany Putina, že s rezolútnym odporom voči ďalšiemu šíreniu Severoatlantickej aliancie na východ to myslí vážne. Faktom zostáva, že Tbilisi aj Kyjev odvtedy napriek prehlbovaniu spolupráce s Alianciu v prípade MAP počúvajú dookola stále tú istú mantru.

Je vstup Ukrajiny do NATO reálny?

Názory expertov, či môže Severoatlantická aliancia prijať Ukrajinu a Gruzínsko aj napriek územným sporom a kategorickému odporu Ruska, sa líšia. Sergej Sumlenny z Nadácie Heinricha Bölla, ktorý udelenie MAP obom krajinám podporuje, argumentuje príkladom povojnovej Nemeckej spolkovej republiky. Tá podľa neho do NATO vstúpila v roku 1954, keď ešte bola stále oficiálne vo vojnovom stave so ZSSR, pričom na území Sovietskeho zväzu boli tisíce nemeckých zajatcov a 30 percent územia z pohľadu vlády v Bonne okupovali Sovieti.

„Nemecko nebolo do NATO prijaté napriek tomu, že malo nestabilné hranice a bolo vo vojnovom stave s mocnosťou, ale práve preto. Bolo totiž jasné, že bez ochrany NATO Moskva zaútočí na Nemecko a začne novú vojnu, keďže to bolo veľmi slabé.“ Členstvo Nemecka v NATO podľa neho jasne vytýčilo hranice, kam až mohol Sovietsky zväz zájsť. „Prijatie Ukrajiny do NATO by malo ten istý efekt,“ dodal s tým, že odmietaním udelenia MAP Kyjevu sa členovia Aliancie len vyhýbajú zodpovednosti.

Argumenty proti udeleniu MAP Ukrajine a Gruzínsku zas v článku pre War on the Rocks zhrnul Henrik Larsen zo švajčiarskeho Centra pre bezpečnostné štúdia. Okrem nedostatočne efektívneho reformného úsilia na strane Kyjeva a Tbilisi vidí hlavný problém najmä v reálnych možnostiach Severoatlantickej aliancie v praxi splniť takýto záväzok. To by nastalo v prípade, ak by Moskva na Ukrajinu a Gruzínsko skutočne zaútočila.

Rozšírenie bezpečnostných záväzkov Severoatlantickej aliancie na takú veľkú krajinu, ako je Ukrajina, a takú izolovanú a vzdialenú, ako je Gruzínsko, presahuje podľa Larsenovho názoru akékoľvek hranice reálneho. Dodáva tiež, že jednotky NATO nie sú dostatočne trénované ani štruktúrované na to, aby dokázali prípadným novým členom efektívne pomôcť v prípade hybridného útoku Ruska v podobe, na ktorý sa nemusí vzťahovať kolektívna bezpečnosť. Ako príklad uviedol ruskú podporu miestnych separatistov na východe Ukrajiny v roku 2014.

Larsen upozorňuje, že NATO by mohlo stratiť akúkoľvek kredibilitu, ak by sa zaviazalo ochrániť Ukrajinu a Gruzínsko, pričom by to nedokázalo pre niektorý z vyššie spomenutých faktorov, prípadne by nebolo ochotné to v skutočnosti urobiť.

Upozorňuje tiež, že dodatočným problémom Ukrajiny na rozdiel od Gruzínska je skutočnosť, že vstup do NATO tam nemá až takú podporu, pričom najmä obyvatelia juhu a východu krajiny sú neraz kategoricky proti. Pretrvávajúca neochota Severoatlantickej aliancie udeliť Ukrajine a Gruzínsku MAP je podľa Larsena dôkazom, že lídri Aliancie si všetky vymenované prekážky uvedomujú.

Akčný plán členstva je základným nástrojom na to, aby sa partnerské krajiny, ktoré si želajú vstúpiť do Aliancie, vedeli pripraviť na zodpovednosť a povinnosti vyplývajúce z členstva v NATO. MAP je program zameraný na poskytovanie poradenstva, pomoci a praktickej podpory, ktorý sa opiera o širokú škálu aktivít Partnerstva a je prispôsobený individuálnym potrebám ašpirantov na členstvo v Aliancii.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.