Foto: Jens Spahn/FB

Rakúski policajti sa dozvedeli, že sú zvieratá, a bežní Rakúšania, že sú zas lúza. Cesta do hlbín gay-friendly politiky sa začína.

Keď ľavicu na Západe premkol pocit, že sa jej míňajú robotníci, uzavrela koalíciu so se­xu­ál­ny­mi a etnickými menšinami. Veď homosexuáli a prisťahovalci bo­li tiež utláčaní a vykorisťovaní ako kedysi proletariát, ponúkali sa ako prirodzení spojenci. Táto nová spoločenská aliancia mala za­bezpečiť väčšinu v spoločnosti aj vo voľbách. Zdá sa, že niekde na tej dobre naplánovanej vymyslenej ceste sa niečo zásadné pokazilo.

V týchto dňoch to potvrdzujú nechutné škandály, ktoré prepukli v kruhu nemeckej aj rakúskej vlády. Majú spoločného me­no­va­teľa: ich aktérmi sú homosexuálni muži. Ich nápady a výroky vyžarujú tak hlboké opovrhnutie pracujúcimi, obyčajnými a sociálne slabšími ľudmi, že človek nemusí byť ľavičiarom, aby sa po­horšene odvrátil. Títo muži sa nesprávajú ako solidárni spojenci oby­čajného ľudu, ale ako jeho zarytí nepriatelia. 

Sú to už zhruba dve desaťročia, čo hrajú politici s homosexuálnou orien­táci­ou viditeľnú rolu v správe vecí verejných. Na Západe je z toho už samozrejmosť, málokoho vyrušuje homosexuál na čele vlády. Ale už pri krátkom prehľade udrie do očí paradox, že nápadne má­lo úspešných homosexuálnych politikov zakotvilo v ľavicových stranách. Je mož­né, že rovnica LGBT politik = ľavica platí ešte v mestských za­stu­piteľstvách niekde v Španielsku alebo Portugalsku, ak sa ale po­zrieme na najvyššie poschodia európskej politiky, zbadáme jasný ne­pomer v prospech pravice.

V ľavici sa angažovali len prví LGBT pionieri v politike: bel­gic­ký premiér Elio di Rupo, islandská premiérka Jóhanna Si­gur­ðar­dóttirová; parížský primátor Bertrand Delanoë a berlínsky primátor Klaus Wowereit boli tiež ešte ľavičiari.

Hneď potom sa to ale obrátilo. Najmocnejší homosexuáli posledných rokov sú veľmi rozličné osobnosti: luxemburského premiéra Xaviera Bet­tela, srbskú premiérku Anu Brnabićovú, bývalého írskeho pre­mié­ra Lea Varadkara a bývalého francúzskeho ministra kultúry Fré­dé­ri­ca Mitterranda (kritizovaného za velebenie sexturizmu v jeho auto­biografii) spája len to, že sú pravičiari. Najviac otvorene homo­sexuálnych ministrov (troch) mali v Holandsku kresťanskí demo­kra­ti z CDA, v Nórsku a vo Švédsku boli všetci doterajší homosexuálni členovia vlád nominantami pravicových strán.

Najvýraznejší je ten nepomer v nemeckojazyčnom svete: Bývalý ber­lín­sky party-primátor Wowereit („Berlín je chudobný, ale sexy.“) bol doteraz jediný nemecky hovoriaci homosexuál, ktorý to dotiahol v po­li­tike naozaj vysoko. Presne 20 rokov dozadu (10. júna roku 2001) spra­vil Wowereit svoj verejný coming-out s legendárnou vetou: „Ja som teplý – a tak je to aj dobre.“ Ich bin schwul – und das ist auch gut so.

Odvtedy sa chopili kormidla len tvrdí pro-trhoví pravičiari. Zvlášť to platí pre Rakúsko. Rakúsko je pritom špecifické tým, že vplyv gay-friendly jednotlivcov v rakúskej vláde, justícii a cirkvi je zre­teľný, nikto z nich však nikdy nespravil oficiálny coming-out. Slo­váci, ktorí považujú Rakúšanov za Nemcov, čo si len z náhodných his­torických dôvodov zachovali štátnosť, si budú na konci tohto tex­tu pretierať oči od údivu: Režim homoeroticky naladených mo­ci­pá­nov, ktorý funguje roky rokúce za Dunajom, je v nemeckých reá­li­ách nepredstaviteľný, Nemci totiž trvajú na jasnosti a trans­pa­rent­nosti vo verejnom živote. Pôžitkárske korupčné tajnostkárstvo, kto­ré tak celebrujú špičkoví politici, justiční úradníci a vydavatelia v se­paré štýlových viedenských podnikov ako Das Schwarze Kameel, ne­má s nemeckou kultúrou nič spoločné. Pripomína to skôr starú By­zanciu.

V Nemecku je to jednoduché. Druhý významný politik, ktorý sa ve­rej­ne priznal k svojej homosexualite, bol hamburský primátor Ole von Beust. Obľúbený blonďavý šľachtic bol vnímaný ako stredový kres­ťanský demokrat, jeho hlavné dedičstvo spočívalo v pri­va­ti­zo­vaní všetkého, čo sa dalo v Hamburgu predať. Sám to neskôr ľu­to­val, to už bol ale z politiky preč.

S odstupom najmocnejší homosexuál v histórii Spolkovej republiky bol vicekancelár Guido Westerwelle. Práve ten si s coming-outom doprial čas, jedného dňa prišiel s mužským sprievodom na jednu „žúr­ku“ (istá Angela Merkelová oslavovala päťdesiatku) a bolo to vonku. Ne­bohý Westerwelle (zomrel vo veku 54 rokov na leukémiu), dlho­roč­ný predseda pravicovo-liberálnej strany FDP, vďačil za svoj politický ús­pech (rekordných 14,6 percenta v roku 2009) svojej povesti hlavného bojovníka proti ľavici. Zacitujme len tri z jeho výrokov: „So štát­nou kvótou cez 50 percent je medzitým Nemecko komunizmu bliž­šie ako trhovej ekonomike.“ „Minimálna mzda – to je čistá NDR, len bez múru.“ „Naozajstnou pliagou sú v Nemecku funkcionári odborov. Po­litika odborov stojí viac pracovných miest, než by mohla Deutsche Bank v živote odbúrať.“ Veľkohubý Westerwelle skončil neslávne, v druhej Merkelovej vláde sa nerealizovalo prakticky nič z jeho pro-trhového prog­ra­mu, FDP v roku 2013 vypadla z parlamentu. Faktom ale zostane, že menej ľavicový politik sa v Nemecku dávno nenarodil.

Aktuálne najprominentnejší homosexuál v nemeckej politike je minister zdravotníctva Jens Spahn (CDU). V politickom spektre aj je­ho vlastnej strany je vnímaný ako výrazný pravičiar. Nejaký čas bol do­kon­ca najväčšou nádejou nemeckých konzervatívcov. Vyhraňoval sa totiž voči migračnej politike kancelárky Merkelovej a raz po­ve­dal, že potratové tabletky „nie sú lentilky“. (Taká nevinná po­znám­ka v Nemecku už stači na to, aby politik dostal biľag bez­nádej­ného pro-life spiatočníka.) Predstieranie silného so­ciál­ne­ho cí­tenia nikdy nebola Spahnova silná stránka. Za výrok, že s dávkami z reformovaného sociálneho systému Hartz IV „má každý to, čo k životu potrebuje“, ho ľavica roztrhala na kusy. 41-ročný far­ma­lobista v politike neschudobnel, počas pandémie si s „man­že­lom“ kúpil historickú vilu za 4,124 miliónov eur a ešte zopár iných ne­hnuteľností.

Teraz žiada sociálnodemokratická SPD, do septembrových volieb ešte koaličný partner Spahnovej CDU, jeho odstúpenie. Na základe investigatívného článku zeleno-liberálneho časopisu Der Spiegel vyčítajú ministrovi zdravotníctva, že navrhoval na jar, keď jeho ministerstvo kupovalo v Číne obrovské množstvo v Európe neschválených rúšok, aby tie nepoužiteľné rúška boli rozdávané medzi najslabších v spoločnosti – príjemcov dávok Hartz IV, bezdomovcov a postihnutých. Nič z toho nebolo, lebo ministerstvo sociálnych vecí, vedené nominantom SPD, nesúhlasilo. Rúška skončili na štátnom sklade.


V tejto chvíli už je jasné, že ľavicoví kritici Spahnovi čiastočne krivdia. Čínske rúška boli nepoužiteľné len v zmysle, že neprešli všetkými testami, ktoré Nemecko predpisuje pre použitie rúšok na pracoviskách. Napríklad sa nevedelo, či by čínske rúška vydržali, ako káže predpis, pri teplote 70 stupňov Celzia. Sociálni demokrati to zrejme prehnali, tie rúška by sa v bežnom živote používať dali, Spahna bráni aj kancelárka. Je veľmi nepravdepodobné, že by Spahn musel kvôli tej aférke odstúpiť, dovolil si však vo funkcii počas pandémie niekoľko oveľa závažnejších prešľapov.

Nepríjemná pachuť ale zostane. Zvlášť bezdomovci a postihnutí patria k skupinám, ktoré vírus najviac ohrozuje, zaslúžia si najlepšiu ochranu. Prečo Spahn nechcel rozdávať tie rúška medzi lobistov, advokátov a úradníkov, ktorí hibernovali v zaručene bezpečných home-officoch? Nechcel tým predsa len povedať, že menejcenné rúška sú dobré akurát pre menejcenných ľudí?

Ešte omnoho horším spôsobom sa v týchto dňoch vyfarbili homosexuáli, ktorí až doteraz úradovali v rakúskom centre moci. Dvaja z nich sa znemožnili úplne, ich prepustenie a  suspendovanie je viac ako oprávnené, zároveň je ale informovanie o nich stále delikátna vec – lebo tajnostkársky rakúsky byzantinizmus.

Ešte nikdy sa nestalo, že by sa významný rakúsky politik priznal k svojej LGBT orientácii. Rakúske médiá zásadne nepíšu o sexuálnom živote politikov. Pravicového populistu Jörga Haidera, jedného z najcharizmatickejších politikov povojnového Rakúska, prenasledovali mainstreamoví novinári desaťročia, ale o jeho aktívnej bisexualite nepísali nikdy ani náznakom. Aj keď Haider napokon po hádke v gaybare utrpel s 1,8 promile v krvi smrteľnú autonehodu, informovali o jeho orientácii najprv len zahraničné médiá. Bežný Rakúšan o tom nepočul dodnes.

Denník Štandard je z rakúskej perspektívy zahraničné médium, taktiež ale rešpektuje súkromie rakúskych činiteľov, menovite nikomu nebudeme nanucovať coming-out. Držíme sa rakúskej zásady napriek tomu, že sa „tanečky“ okolo horúcej kaše v rakúskych médiách dostali do nevídane absurdných rozmerov: „Konzervatívna“ šéfredaktorka jedného denníka napríklad práve obvinila kolegov, ktorí nikdy o homosexualite dotyčnej osoby neinformovali, že tú osobu diskriminujú pre jej sexuálnu orientáciu…

Pri informovaní o kauzách, ktoré rozhodujú o politickom prežití obvineného kancelára Sebastiana Kurza, sme do nejakej miery odkázaní na spravodajstvo rakúskych médií, nemôžeme im ale slepo veriť. Už sme písali o tom, akými závratnými sumami si Kurzova vláda kupovala priazeň vydavateľov – len v roku 2020 použila vláda 47 miliónov eur na „korona-inzeráty“. Vedeli sme už, že minimálne jeden vydavateľ jedného denníka je do štátnej aféry zapletený (existuje fotografia z elitného viedenského klubu, na ktorej debatujú vydavateľ a budúci kancelár v podguráženom, ak nie nafetovanom stave). Dozvedeli sme sa aj to, že spolumajiteľ a vydavateľ najvplyvnejšieho rakúskeho denníka viackrát dovolenkoval s kľúčovým protagonistom kauzy – tým, ktorý mal na služobnom mobile zbierku 2 500 obrazov pohlavných mužských údov. Vydavateľ a zberateľ penisov boli dokonca spolu na Kilimandžáre. Vedeli sme už pred tým, že tento denník velebí Kurza do nebies.

V centre diania sú dve hlavné postavy. Jeden je zberateľ (predpokladajme: erigovaných) penisov, druhý sa ako nikto iný v Rakúsku zaslúžil o zavedenie manželstva rovnakého pohlavia. (Ten inštitút bol zavedený, hoci vtedy spolkovú vládu tvorili dve strany, ktoré v svojom volebnom programe vylučovali zavedenie homomanželstva – vtedajšia pravicová vláda očividne brala ohľad na niekoho veľmi dôležitého.) Jeden je distingvovaný elegán s fajnovou nazálnou nemčinou, kým druhý sa vyjadruje ako vulgárny dyslektik. (Keď sa napríklad ako najvyšší úradník ministerstva financií vystatoval, že zorganizoval pre vtedajšieho ministra zahraničných vecí Kurza zvýšenie rozpočtu o 30 percent, napísal správu: „Kurz môže odteraz peniaze srať.“ A ako vždy dodal: „Niečo mi dlžíte!“) Hoci jeden donedávna spravoval všetky aktíva rakúskeho štátu vo výške 23 miliárd eur a druhý ako najmocnejší muž rakúskej justície dostával na svoj stôl každý dôležitý spis, boli formálne obidvaja len úradníci.

Úradníkov viaže povinnosť politickej neutrality. Tej sa však nikdy nedržali. Spája ich, že zdieľajú pravicové názory, odjakživa slúžili ľudovcom z ÖVP a aktívne sa zapájali do sprisahaneckého „projektu Ballhausplatz“. Ballhausplatz, to je adresa úradu kancelára, tam sa chcel talentovaný mladík Sebastian Kurz dostať. Pre svoju „rodinu“ (tak sa Kurzovi verní medzi sebou označili) boli ochotní zájsť veľmi ďaleko. Jeden si zrejme nechal výberové konanie v rozpore so zákonom šiť na vlastnú mieru, samotný kancelár mu sľúbil: „Veď dostaneš všetko, čo chceš.“ Druhý ochotne koučoval politikov, ktorí museli v citlivých kauzách vypovedať (voľný prístup k spisom bol užitočný), možno dokonca prezradil raziu miliardárovi blízkemu strane.

Jeden je tirolský nafúkanec a preriekol sa tisíckrát, druhý je kultivovaný tajnostkársky Viedenčan, ktorý použil pre svoju komunikáciu so špičkami republiky najdiskrétnejšiu četovaciu apku Signal, rozšírenú aj medzi vašimi politikmi. Tam sa správy po krátkom čase odstránia, dotyčný ich dal zväčša zmazať po 24 hodinách. Druhá strana – ľavicová špeciálna prokuratúra, parlamentná opozícia, malé protivládne noviny – je ale tiež silne motivovaná. Prokuratúra si angažovala špičkových IT-čkárov a zaistila niektoré správy dotyčného mocipána za menej ako 24 hodín. Je pravda, že progresívna opozičná strana NEOS zverejnila protokoly týchto četov protiprávne. Nuž ale vďaka tomu Rakúšania teraz vedia, ako sa ich vladári medzi sebou bavia.

Keď číta tie správy konzervatívec, občas môže súhlasiť. Jeden z dvoch kľúčových gay-friendly mužov v tej obludnej afére odmietol napríklad súdny aktivizmus ústavného sudu. Menovite kritizoval zrušenie zákazu nosenia šatiek maloletými dievčatkami a zrušenie zákazu eutanázie ústavným sudom. Je dosť nápadné, že dotyčný pán nespomínal najhorší príklad súdneho aktivizmu v rakúskej histórii – zavedenie homomanželstva ústavným sudom bez akejkoľvek demokratickej väčšiny.

V tých četoch sa vyskytuje pohŕdanie ženami aj rasizmus. Viceprezidentka ústavného sudu, ktorá má sčasti afrických predkov, je označená za „smetiarku“, ktorú treba „exportovať na Kubu“.

Druhý kľúčový muž s pravdepodobne homosexuálnou inklináciou žiadal zrušenie odborárov na svojom úrade a drastickým slovníkom demonštroval svoje pohŕdanie obyčajnými ľuďmi. Keď sa musel osobne dostaviť na políciu, lebo potreboval pre lukratívny nový flek výpis z registra trestov, napísal vládnej špičke túto správu: „Nenávidím vás za to, že musím prísť tu k tým zvieratám pre výpis z registra trestov.“ Keď musel odovzdať svoj diplomatický pas, vykríkol cez mobil: „Bože môj, cestovať ako lúza!“

Takže rakúski policajti sa dozvedeli v týchto dňoch, že sú zvieratá, a bežní Rakúšania, že jeden z najbližších ľudí ich kancelára ich považuje za lúzu.

Vyplýva z toho bolestivá otázka pre európsku ľavicu, ktorá sa tak dlho a tak surovo bila za práva a nadpráva rôznych sexuálnych menšín. Sú títo homosexuáli pri moci naozaj spojenci bežných pracujúcich ľudí? Nesprávajú sa náhodou skôr ako bieli povýšeneckí suprematisti?

Ľavica zrejme vychádzala z predpokladu, že homosexuáli jej budú vďační za poskytnutú podporu a budú naveky vekov už len na strane etnických menšín a pracujúceho ľudu. Ukazuje sa ale niečo iné: Odkedy už homosexuáli nie sú potlačení, ale v mocenských štruktúrach západných krajín občas až nadreprezentovaní, to vyzerá na pres­ný opak. Primnohí z tých úspešných homosexuálov s nadšením a vášňou robia pre trie­dneho nepriateľa.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.