Skúsenosti z Veľkej Británie ukazujú, že schematické preberanie progresívnej agendy zo Spojených štátov môže vyvolať smutné i komické situácie.

Dobrá správa je, že za zrejmé a ešte donedávna nekontroverzné tvrdenie, že muž sa nemôže stať ženou a naopak, vás už nemôžu v Británii vyhodiť z práce. Mayi Forstaterovej, ktorú v roku 2018 pre tieto názory prepustili, sa dostalo súdneho zadosťučinenia. Je to svojím spôsobom náznak, že zdravý rozum sa ešte úplne nevytratil. Aj keď rozsudok má niekoľko háčikov.

Forstaterová pracovala pre progresívny think tank Center for Global Development (CGD) v čase, keď sa britská vláda chystala uplatniť zákon, ktorý by umožňoval ľuďom zmeniť pohlavie jednoduchou deklaráciou, bez nutnosti podstúpiť akýkoľvek medicínsky zákrok. Tento pokus vláda neskôr odpískala. Forstaterová to komentovala na Twitteri v zmysle, že biologické pohlavie sa nedá zmeniť. V decembri 2018 sa Forstaterovej zamestnávateľ rozhodol na základe týchto názorov nepredĺžiť jej zmluvu. Tá preto CGD zažalovala, ale prehrala. Sudca vtedy označil jej názory za „nehodné rešpektu v demokratickej spoločnosti“. V odvolacom konaní, ktorého rozhodnutie padlo vo štvrtok (10. júna), však dal súd Forstaterovej za pravdu.

Použil na to ale mierne podivnú právnu slučku. Názor Forstaterovej totiž podľa nej spadá pod ochranu zákona o rovnosti, ktorý zakazuje diskrimináciu napríklad na základe viery. Forstaterovej názor zaradili práve povedľa náboženstva a filozofických presvedčení.

Je samozrejme podivné, že biologický fakt sa kladie na roveň viery, ale Forstaterová a jej právnici sú spokojní a poukazujú na to, že inak sa tento súd vyhrať nedal. Sudca však zároveň upozornil, že jeho rozsudok neznamená, že „tí, čo majú rodovo kritické názory, môžu beztrestne misgenderovat transosoby“. Misgender je termín na to, keď človeku poviete iným rodom, ako ktorým sa práve identifikuje.

Lui Asquith, ktorý sa označuje ako nebinárny, vedúci (-ca) predstaviteľ (-ka) charity na pomoc transgenderovým deťom Mermaids pre BBC, vyhlásil (-a), že rozsudok nedáva nikomu právo nezákonne obťažovať, zastrašovať, zneužívať alebo diskriminovať osoby, pretože sú trans. To naznačuje, že spor sa rozhodne nekončí. Súd iba rozhodol, že mať tento názor nie je hodné potrestania. Spory o to, či pôvodne mužskí športovci môžu súťažiť v ženských kategóriách, alebo v akých väzniciach budú držať nebinárnych zločincov, budú pokračovať.

Prípad má však ešte jedno zaujímavé hľadisko. Prvý, kto sa na tweety Forstaterovej sťažoval, bola americká centrála vo Washingtone. Dobre tak vidno, že sú tieto kauzy v podstate kultúrny vývozný artikel Spojených štátov. Británia pre svoju jazykovú a spoločenskú blízkosť je, samozrejme, tomuto americkému ovplyvňovaniu najnáchylnejšia. Napríklad tam dorazila diskusia, či anglosaský je vhodné slovné spojenie, keďže v USA ho začali používať niektorí rasisti. Nepríjemné je to hlavne pre historikov skúmajúcich anglosaské obdobie svojich dejín. Potom je tu nový termín pre menšiny BIPOC, ktorý sa začal objavovať aj v Británii a vyvolal hlavne pobavenie. Ide o skratku black, indigenous, people of color (čierni, pôvodní obyvatelia, ľudia farby). Otázniky však v Británii vyvoláva písmeno I označujúce pôvodných obyvateľov. Vzhľadom na to, že pôvodnými obyvateľmi Británie sú bieli Briti, logickým záverom je, že pod označenie BIPOC sa zmestia takmer všetci moderní obyvatelia britských ostrovov. Aj keď by sa tiež dalo argumentovať, že I označuje iba Walesanov, keďže ide o najpriamejších potomkov pôvodných Keltov.

Momentálne najúspešnejším americkým vývozom je vyjadrovanie podpory hnutiu Black Lives Matter pokľaknutím pred zápasom. Na rozdiel od ostatných príkladov nejde o prevažne britskú záležitosť. Pred začiatkom futbalového Eura kolovala tabuľka zúčastnených tímov a ich rozhodnutie, či pokľaknúť, či nie. Ak aj odhliadneme od toho, že hnutie Black Lives Matter sa hlási k niektorým dosť pochybným postojom, a priznáme, že pokľaknutie neznamená priamo súhlas s touto organizáciou, ale je jednoducho postojom proti rasizmu, tak nemožno prehliadnuť, že ide o protest zakorenený v amerických reáliách. Policajná streľba nie je v Európe zďaleka taká častá ako v USA a rasové nepokoje sú taktiež výnimočné. Napriek tomu sa z pokľakávania už stala tradícia.

Spojené štáty sú v mnohých ohľadoch skvelá krajina, na ktorej stojí obrana Európy. Každú blbosť, ktorá sa zrodí za Atlantikom, však Starý svet kopírovať nemusí.

Text vyšiel pôvodne na českom portáli Echo24.cz. Vychádza so súhlasom redakcie.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.