Keď sa porovnávam s kolegami, ktorí šli krok po kroku svojou cestou, ja som skúšal rôzne ochutnávky, hovorí výtvarník Vladimír Kordoš.

Tvorba Vladimíra Kordoša (1945) sa spája najmä s akčnými polohami umenia. Vedie permanentný dialóg s umením minulosti, ktorý realizuje prostriedkami klasických médií aj súčasného vizuálneho jazyka. Má rozsiahlu knižnicu, bohaté pedagogické skúsenosti a venuje sa aj umeniu art brut.

Zaujímavou súčasťou monografií sú životopisy umelcov uvádzané na ich konci. My však vašim životným príbehom začneme. Pochádzate z Nemeckej Ľupče, ale vyrastali ste v Bratislave. Aké bolo vaše rodinné zázemie a ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?

Mama bola primabalerína, pochádzala z Bulharska, otec bol právnik. K umeniu som sa dostal ako slepé kura k zrnu. Boli sme meštianska rodina s veľmi dobrým, kultivovaným rodinným zázemím. Rodina si navzájom pomáhala, vnímal som ju ako dobré hniezdo. Mal som brata, s ktorým sme mali svoj priestor pre realizáciu. V každej dobrej meštianskej rodine boli aj obrazy, pamätám si žánrové romantické scény z konca 19. storočia. Ale aj Čemického obraz, lebo sa poznali so starým otcom aj otcom (mimochodom, Čemického praotec súdil Jánošíka). Bol na ňom môj starý otec, veľkostatkár, v kresle. Otec mal aj obraz z Francúzska, módnu kresbu, kúpil ho asi niekde v Paríži na trhu. Naši sa poznali aj s Fullom, rodina mala obrazy Bazovského či Kolomana Sokola. Keď som uvažoval, ako ďalej, nemal som sa k ničomu. Bol som slabý z matematiky aj z ostatných predmetov. Keď napríklad hovorila učiteľka dejepisu, zadíval som sa na ňu, aké má oči a nevnímal som, čo hovorí.

Boli ste zrejme senzitívne dieťa a vizuálne podnety priťahovali vašu pozornosť.

Áno, ale to sa neznámkovalo. Známkovalo sa to, čo vieš a bol som na hranici zlého žiaka. Ale tým, že som bol pomerne slušný a mal som dobrú úpravu zošitov, vytiahol som aj matematiku o niečo lepšie. Otec bol zúfalý, nevedel, kde by som sa uplatnil. Zobral ma pozrieť sa do tlačiarne a zablúdili sme aj na Palisády, kde bola Škola umeleckého priemyslu (ŠUP-ka). Povedal som, že tam by som chcel študovať. Dôležité bolo aj to, že tam nebola matematika. V tom čase ešte základné umelecké školy neboli, iba sa zakladali. Chodil som sa krátky čas pripravovať k Františkovi Juríkovi. Medzitým mi otec zomrel. Dostal som vyrozumenie, že som prijatý do Trutnova, na oddelenie šperku. Mama ma nechcela pustiť, potom som robil prijímačky druhýkrát a prijali ma. Nemal som v tej dobe žiadne vzory, nič také. Bavilo ma ale chodiť na Obchodnú do predajne Diela, ktorá bola vždy večer vysvietená. Vtedy sa vyučovalo tak, že sme chodili trochu na klavír, trochu na nemčinu a trochu sme sa venovali aj výtvarnej, aj keď to menej.





Najnovšie autorské články