Kto vyhral: Izrael alebo Hamas?

Vo vojne slov, ktorá nasledovala po ozbrojenom konflikte, sú pro-izraelské hlasy hlboko rozdelené a tie proti-izraelské hovoria o slávnom víťazstve Hamasu. Na nájdenie odpovede je však príliš zavčasu.

Napríklad Efraim Inbar a Dan Schueftan na pro-izraelskej strane tvrdia, že kvôli škodám, ktoré utrpel Hamas, je víťazom Izrael. Doron Matza, Seth Frantzman a Hanan Shai hovoria o jeho zlyhaniach v nevojenských záležitostiach v zmysle, že Palestínčania sa zjednotili proti Izraelu a získali si medzinárodné sympatie. Izraelská vláda tvrdí, že veci šli podľa plánu, zatiaľ čo jej kritici sprava ako Itamar Ben Gvir a Gideon Sa’ar považujú zastavenie paľby za „ťažkú kapituláciu“ a „strápnenie sa“.

Proti-izraelská strana sa, naopak, takmer jednomyseľne zhoduje v tom, že vyhral Hamas. Iba po dvoch dňoch od začiatku bojov vyhlásil vodca Hamasu Ismaíl Haníja, že jeho organizácia „dosiahla víťazstvo v bitke o Jeruzalem“. Podobné tvrdenia sa znásobili po tom, čo 21. mája vstúpilo do platnosti prímerie. Haníja oznámil „strategické, božské víťazstvo“ a vyhlásil, že Hamas „porazil ilúzie rokovania, porazil dohodu storočia, porazil kultúru porážky, porazil projekty zúfalstva, porazil osídľovacie projekty, porazil projekty spolužitia so sionistickou okupáciou a porazil projekty normalizácie [vzťahov] so sionistickou okupáciou“.

Podobne aj iný vodca Hamasu Khalil al-Hayya vyhlásil na masovom zhromaždení v Gaze, že „v mestách Palestíny sa oslavuje (…), pretože sme toto víťazstvo dosiahli spoločne. (…) Máme právo na radosť. (…) Toto je tá eufória víťazstva“.

Ziad al-Nahala, vodca Palestínskeho islamského džihádu, sa takisto radoval z víťazstva svojej organizácie a pohrozil bombardovaním Tel Avivu ako odplatou za „akýkoľvek pokus o atentát namierený na našich bojovníkov alebo vodcov“.

Oslavovali aj zahraniční podporovatelia. Hassan Nasralláh z Hizballáhu opísal útoky Hamasu na Izrael ako „veľké víťazstvo“, iránsky ajatolláh Ali Chameneí zaslal blahoželanie k „historickému víťazstvu“ a Esmail Ghaani, veliteľ Islamských revolučných gárd Quds, ocenil, že boje „zničili pýchu sionistickej armády“. (Hovorca Palestínskeho islamského džihádu zase poďakoval iránskej vláde, že sú „partnermi v našom víťazstve“.) Dokonca aj marocký premiér Saad Eddine El Othmani, ktorý pred niekoľkými mesiacmi podpísal dohodu o porozumení s Izraelom, zablahoželal Haníjovi k „víťazstvu palestínskeho ľudu“.

Presvedčené o víťazstve bolo zjavne aj palestínske obyvateľstvo. Len čo o druhej ráno vstúpilo do platnosti prímerie, „do ulíc Gazy sa vrátil horúčkovitý život. Ľudia vychádzali zo svojich domov, niektorí volali ‚Allahu Akbar‘, či pískali z balkónov. Mnohí strieľali do vzduchu a oslavovali koniec bojov“. Davy „oslavovali koniec konfliktu a vzdávali chválu Hamasu“. Nočné oslavy sa masovo rozšírili:

„Obyvatelia Gazy jasali na svojich terasách. Nad zväčša temnými štvrťami sa ozývala oslavná streľba, po uliciach posiatych krátermi po strelách sa premávali trúbiace autá a z mešít v meste Gaza sa ozývala chvála Bohu. Gazania pochodovali po pláži a držali svetlá mobilných telefónov.“

V nasledujúcich dňoch sa konali rozsiahle verejné oslavy Hamasu a jeho menšieho spojenca Palestínskeho islamského džihádu.

Tieto veselice majú politické dôsledky. „Reputácia Hamasu medzi Palestínčanmi dramaticky vzrástla,“ poznamenáva Khaled Abú Toameh, „pretože sa mu podarilo vystreliť tisícky rakiet a riadených striel na celé územie Izraela.“ Uvádza, že Palestínčania „považujú vodcov Hamasu za svojich pravých hrdinov a usilujú sa zapojiť do ozbrojeného boja proti Izraelu“. Nemajú trpezlivosť s Mahmúdom Abbásom a Palestínskou samosprávou. Inými slovami: porážka na bojisku vyniesla Hamasu veľké politické zisky.

Takýto entuziazmus bezstarostne ignoruje to, čo agentúra Associated Press nazvala „hrôzostrašnou daňou, ktorú vojna priniesla nespočetným palestínskym rodinám, ktoré stratili svojich blízkych, domovy a rodinné firmy“. Potvrdzuje sa tým aj palestínska reputácia ako radikalizovaného antisionizmu, ktorý prehliada bežné formy sebazáchovy.

Vráťme sa k ústrednej otázke: Kto vyhral? Verdikt nezávisí od izraelských pochybností ani od palestínskeho vychvaľovania sa, ale od toho, čo sa bude diať v nasledujúcich rokoch. V tomto kontexte sa parafrázuje šéf izraelských vojenských operácií Aharon Haliva, ktorý povedal, že tento konflikt „sa bude považovať za izraelský úspech, ak prinesie približne päť rokov pokoja v Gaze“.

Nesúhlasím: úspech alebo neúspech závisí od toho, či Hamas iniciuje ďalšie kolo bojov proti Izraelu. Ak tak urobí, vyhral Hamas, ak nie, vyhral Izrael. Inak povedané: na hodnotenie týchto jedenástich májových dní je ešte príliš skoro.

Daniel Pipes
Autor je blízkovýchodný analytik a prezident inštitútu Middle East Forum.

Text pôvodne vyšiel v denníku Jerusalem Post. Uverejnené so súhlasom autora, preložil Lukáš Obšitník.