Američania si o pár hodín vyberú prezidenta. Patrí sa preto položiť si otázku, medzi kým si vyberajú. O najdôležitejších voľbách roka píše Vladimír Palko.

Začnem subjektívne, spomienkou, ako sa zrodilo a menilo moje vnímanie toho, kto je to americký prezident, za viac ako polstoročie.

Rok 1963 nebol rok volieb, ale bol to rok, keď bol prezident John F. Kennedy zavraždený. Bol to prvý americký prezident, ktorý bol katolík, povedal mi vtedy môj otec. Ako poriadny malý katolíček som preto začal fandiť Kennedyovcom.

Rok 1968, to som mal jedenásť, bol búrlivý v Amerike, Európe aj v  Československu. Vtedy  som začal americké voľby sledovať podrobne. Môj kandidát Robert Kennedy, mladší brat zavraždeného JFK, zahynul ešte v primárkach guľkou palestínskeho atentátnika. Pýtal som sa, či tam je ešte ďalší brat, a bol tam Edward, ale po jeho škandáloch som zistil, že Kennedyovci sa mi minuli.

V roku 1980 som už ako dospelý zistil, že protestantský republikánsky prezidentský kandidát vyjadruje moje záujmy lepšie ako liberálny katolícky kandidát z Demokratickej strany. Že dobrý kandidát môže byť iba kandidát z Republikánskej strany. A nikdy nezabudnem, čo to znamenalo pre nás v 80. rokoch, keď sa zdalo, že komunizmus je tu na tisíc rokov, že tu existovala Amerika, republikánska, Reaganova, ktorá bola zárukou toho, že sovietsky komunizmus nebol všemocný. A  bola pre nás nádejou. 

Po roku 2000 som začal mať nepríjemný pocit, že ani republikánski prezidenti už nie sú, čo bývali, a že politika amerických prezidentov, či už z jednej alebo druhej strany, smeruje k akémusi stroskotaniu.

V roku 2016 sa prezidentom stal Donald Trump, čo bolo prejavom vzbury republikánskych voličov voči establišmentu Republikánskej strany.

2020. Voľby budú možno osudové.

Hlavní aktéri

Poďme k aktérom volieb. Sú nimi Donald Trump a Joe Biden. Ktorý z nich je ten zaujímavejší? Donald Trump. Preto najprv vybavme Joea Bidena.

Joe Biden bude mať o pár týždňov 78 rokov a je najstarším prezidentským kandidátom, ktorý kedy získal nomináciu. Za senátora  bol zvolený už v roku 1973 ako 31-ročný a patrí mu šieste miesto v historickom rebríčku najmladších senátorov. Po prvom zvolení ho postihla rodinná tragédia, jeho manželka a jednoročná dcéra zahynuli pri autonehode. V roku 2015 mu zomrel na rakovinu jeho syn Joseph. Biden bol senátorom 36 rokov do roku 2009, potom bol osem rokov viceprezidentom za prezidenta Baracka Obamu. Je teda úspešný politik. Možno tým je výnimočný. Jeho politické názory však boli vždy štandardnými názormi Demokratickej strany. Kam šla strana,  tam išiel aj Joe Biden. Niekedy prekvapujúco rýchlo. Dnes sa to už zdá takmer neuveriteľné, ale ešte v roku 2008 kandidovala dvojica Obama a Biden za prezidenta a viceprezidenta s názorom, že manželstvo by malo byť len medzi mužom a ženou. V ďalšom volebnom roku roku 2012 sa Biden prihlásil s verejnou podporou pre manželstvá osôb rovnakého pohlavia ešte skôr ako jeho prezident Barack Obama, čím Obamu priviedol do pomykova, hoci i ten čoskoro zverejnil zmenu názoru. 

Joe Biden je nekompromisne za potraty, LGBT ideológiu a, samozrejme, po objavení sa genderovej ideológie je nekompromisne aj za ňu. Muži môžu byť vraj ženami a naopak, a všetci to vraj musíme akceptovať.

Toto všetko Joe Biden zastáva ako katolík, ktorým vždy bol, oba jeho sobáše boli katolícke. V roku 2019 mu katolícky kňaz odoprel sväté prijímanie pre jeho propotratové postoje. Biden to odmietol verejne komentovať s tým, že je to súkromná vec. V tomto je príkladom degenerácie politiky kresťanov, vrátane katolíkov, v rámci Západu. Teraz kontroverzný Trump.

Trump

Samotná skutočnosť, že Trump je východisko z núdze aj pre kresťanských konzervatívcov, je smutný dôkaz úpadku americkej kresťanskej kultúry. Svedčí o tom jeho celý osobný život i jeho politické spôsoby. Pred tridsiatimi rokmi by nebolo možné, aby sa taký človek stal v Republikánskej strane prezidentským kandidátom. Je dvakrát rozvedený, s mnohými verejne známymi aférami so ženami, v podstate prostitútkami, ktorým museli jeho právnici platiť peniaze, aby mlčali. Trump je vlastne také isté dieťa sexuálnej revolúcie ako jeho predchodca Bill Clinton z Demokratickej strany. Jeho spôsoby vo volebnej kampani 2016 boli grobianske. Urážal sexuálnymi narážkami novinárku Megyn Kellyovú, sexuálne narážky použil proti Hillary Clintonovej, urážal rodinu svojho republikánskeho protikandidáta Teda Cruza. Je tu otázka, ako sa to stalo, že takýto človek sa javí ako záchrana pred niečím, čo je oveľa horšie, a to aj pre kresťanov.

Stalo sa to tak, že Trump bol síce grobian, ale hovoril pravdu, ktorú republikáni už nehovorili. Trump ešte predtým, než vyzval vo volebnom finále Hillary Clintonovú, de facto vyzval na súboj establišment Republikánskej strany. Povedal, že voľný svetový obchod poškodzuje mnohé odvetvia domáceho priemyslu, lebo domáci trh zaplavuje zahraničným tovarom. Že masová imigrácia ľudí z iných kultúr znižuje mzdy amerických robotníkov. Upozornil na hrozbu islamskej imigrácie. Povedal, že invázia do Iraku bola ťažkým omylom, čo bolo dovtedy v  Republikánskej strane tabu. Kresťanom sľúbil právo na výhradu vo svedomí a takých sudcov Najvyššieho súdu, ktorí nebudú revolucionármi v talároch. A  tým u republikánov prerazil a stal sa prezidentom. Tým je Trump zaujímavý, i keď kontroverzný. A takto ho treba vnímať. Odporúčam udržiavať si od neho odstup, nemlčať k  jeho excesom, ale podporovať rozumné veci v jeho politike.

Čo možno čakať po voľbách v hlavných položkách politiky?

 Kultúrno-etické otázky čiže pro-life vs pro-choice

Donald Trump nebol v kampani 2016 až tak pro-life, ale dnes sa posunul do pozície možno najviac pro-life prezidenta v amerických dejinách. Ako prvý prezident sa zúčastnil na pravidelnom mnohostátisícovom pochode za život. V USA sa o potratoch nerozhoduje v Kongrese. Nadlho o nich rozhodol Najvyšší súd v roku 1973, keď zlegalizoval potraty v kauze Roe vs Wade. A len Najvyšší súd v inom zložení môže tento verdikt zvrátiť. Pro-life politiku teda Trump realizuje presadzovaním konzervatívnych, originalistických sudcov na uvoľnené miesta v Najvyššom súde. Takto presadil Neila Gorsucha,  Bretta Kavanaugha a pred pár dňami bola potvrdená Senátom a zložila prísahu sudcu Najvyššieho súdu aj jeho tretia kandidátka, katolíčka Amy Coney Barrettová.

Konzervatívci by však mali mať na pamäti, že na Trumpa sa môžu spoliehať len v obmedzenej miere. Jednak v otázkach ochrany manželstva ako výlučného zväzku muža a ženy Trump už nemieni bojovať. Dokonca i za jeho vlády každoročne americkí veľvyslanci v rôznych štátoch sveta vyvesujú na ambasádach dúhové vlajky LGBT hnutia. Tak ako to bolo aj za prezidenta z Demokratickej strany, len teraz sa to robí nenápadnejšie. A jednak ani Trumpom presadení sudcovia nehlasujú na sto percent vždy za konzervatívne stanovisko.

Čo by sa stalo, ak by vyhral Biden, prípadne keby demokrati získali väčšinu v snemovni a v Senáte, keďže sa volí aj do časti oboch komôr Kongresu?

V radoch demokratov sa ozýva, že hrozbu konzervatívneho Najvyššieho súdu treba naveky rozriešiť tak, že po víťazstve vo voľbách demokrati zvýšia doterajší počet sudcov na dvojciferný a na nové miesta zvolia samých liberálov. Nehovoria to všetci demokrati, ale ani jeden nepovie, že takýto krok je nehoráznosť. Presne takto sa správa Biden. Víťazstvo demokratov by znamenalo presadenie rodovej ideológie a problémy pre všetkých, ktorí sa nevedia tváriť, že muži sú vlastne ženy a naopak. Doteraz je Trump akou-takou zárukou dodržiavania výhrady vo svedomí. Biologické pravdy by už za Bidena veľa neznamenali. A nezabúdajme, že čo sa deje v Amerike, to sa vyžaruje do celého sveta.

Otázky vojny a mieru

Trump bol zvolený aj na základe jeho kritiky invázie do Iraku. Joe Biden inváziu ako senátor podporoval, ostatne ako väčšina demokratov, hoci sa potom všetci tvárili, že je to bolo iba rozhodnutie Georgea Busha juniora. Čo sa týka konfliktu v Sýrii, Biden podporoval v kampani 2016 Hillary Clintonovú, ktorá žiadala vyhlásenie Sýrie za bezletovú zónu, čo, samozrejme, je iné slovo pre vojnu, nielen so Sýriou, ale potenciálne aj s Ruskom, ktoré vtedy už vojensky operovalo v Sýrii na pozvanie sýrskej vlády. Trump vtedy vyhlásil, že návrhy na bezletovú zónu znamenajú tretiu svetovú vojnu. Trumpovi slúži ku cti, že je po desaťročiach prvý prezident, ktorý nezačal žiadnu novú vojnu. Ohlásil odchod amerických vojakov zo Sýrie. Vysiela signály o stiahnutí časti vojsk z Afganistanu. Ale nedeje sa to. Vojny sa vždy začínajú ľahšie, ako sa ukončujú.

Čo sa týka vzťahu k Rusku, Trump na stretnutiach s Putinom používa oveľa priateľskejší jazyk, ako voči Rusku používa NATO, i keď Trump je prezidentom štátu, ktorý je lídrom a hýbateľom NATO. Na strane druhej, Trumpova Amerika vyzbrojuje Ukrajinu a poslala svojich vojakov do Pobaltia, takmer k ruským hraniciam. NATO na samitoch opakuje, že Ukrajina a Gruzínsko sa raz stanú členmi NATO. S prezidentom Bidenom by tie vzťahy nemuseli byť priamo krízové, ale určite skôr horšie ako s prezidentom Trumpom. Pred pár dňami Biden povedal, že najhoršou hrozbou pre Ameriku je Rusko, čím sa odlíšil od Trumpa, ktorý sa viac obáva Číny.

Niektoré potenciálne konflikty Trump vyostril. USA odstúpili od „Iran deal“, teda od medzinárodnej dohody medzi USA, významnými štátmi EÚ a Čínou na strane jednej a Iránom na strane druhej, ktorá obsahuje záväzok Iránu nevyrábať svoje jadrové zbrane. Tento postoj USA nezdieľali žiadni spojenci v NATO, dokonca ani Spojené kráľovstvo. Jediným Trumpovým spojencom v tejto veci bol izraelský premiér Netanyahu. Je to asi jediná položka, kde by som sa postavil na stranu Joea Bidena, viceprezidenta Baracka Obamu, ktorý „Iran deal“ dojednal. Treba však zdôrazniť, že Trump si je vedomý, že nesmie ísť do otvorenej, horúcej vojny s Iránom, a takto sa rozhodoval, keď mu poradcovia radili pred rokom po incidentoch v Perzskom zálive, aby zaútočil. Nezodpovedaná otázka je, prečo sa Trump občas obklopuje ľuďmi, ktorých názory boli vždy v príkrom rozpore s jeho postojmi. Takým bol napríklad John Bolton, Trumpov tretí  poradca pre národnú bezpečnosť, ktorému bola vždy každá americká vojna dobrá a nikdy ich pre neho nebolo dosť. Napokon sa Trump Boltona zbavil, načo ten na neho začal verejne útočiť.  

Škvrnou na americkej zahraničnej politike ostáva ďalšia po predchodcovi zdedená vojna, a to v Jemene, kde Amerika informačne a technicky podporuje saudskú intervenciu.

Celkovo Trump pripomína človeka, ktorý sleduje svoj inštinkt a rád by ukončoval a zmierňoval niektoré vojenské konflikty či napätia, avšak z nejakých dôvodov to nevie alebo nemôže urobiť.  Aspoň však dokáže otvorene hovoriť o potrebe zmeny zahraničnej politiky.

Imigrácia a globalizmus

Dotknime sa otázok imigrácie a národného štátu. Trump múr na mexických hraniciach nepostavil a jeho dekrét o zákaze vstupu občanov niektorých moslimských krajín ako nástroj ochrany pred terorizmom mal nelogické chyby. Zakazoval vstup Iráncom, ale nie saudským občanom, pričom teror v Európe a v Amerike nemá na svedomí terorizmus šíitskeho, napr. iránskeho pôvodu, na svedomí ho majú sunnitské radikálne odnože.

Trump by bol však predsa len akou takou brzdou voči nekontrolovanej migrácii, Bidenova strana je proimigračnou stranou. Noví migranti sú totiž voličmi demokratov. Otázka, je či Trumpovi republikáni vôbec dokážu migráciu zastaviť, s demokratmi je však isté, že v demografickom zmysle sa USA stanú krajinou tretieho sveta do dvadsiatich rokov, keď sa belosi kaukazského typu stanú v USA menšinou.

Čo sa týka globalizmu, Trump ochraňuje americkú produkciu pred importom ochrannými opatreniami a stáva sa tým najmä vyzývateľom Číny. Trumpova administratíva vie pomenovať zlo čínskeho komunizmu.

Dôraz na suverenitu národných štátov viedol Trumpa aj k tomu, že USA odstúpili od Parížskej dohody o boji proti klimatickým zmenám.

Otázka je, aký vzťah má Trump k suverenite iných národných štátov. Keď bol na území Iraku na Trumpov príkaz zabitý iránsky generál Solejmání a iracký parlament vzápätí odhlasoval rezolúciu žiadajúcu odchod  amerických vojakov, Trumpov minister Pompeo jednoducho oznámil, že neodídu. Ako rešpektuje suverenitu Nemecka, keď Trumpovi senátori napísali list nemeckej kancelárke protestujúci proti stavbe potrubia Nord Stream a podobne.  

Black Lives Matter

Prikročme k téme, vďaka ktorej niektoré americké mestá vyzerali ako vojnová zóna. Údajný systematický rasizmus.

Kedysi sa za rasizmus považovalo presvedčenie, že ľudský život príslušníka jednej rasy je menej hodný ako život príslušníka inej rasy, a aj následné konanie podľa tohto presvedčenia. Tento typ rasizmu v rámci Západu v podstate vymizol. Dnes vás však v Amerike označia za rasistu, ak poviete, že žiadny systematický protičernošský rasizmus nevidíte.  To je názor napríklad spisovateľskej hviezdy Ibrama X. Kendiho, autora úspešného bestsellera Ako byť antirasistom.  Naopak, rasizmom nikdy nie je obvinenie bielej rasy z čohokoľvek. Keď už pred rokmi ľavicová ikona Susan Sonntag označila bielu rasu za rakovinu, médiá jej tlieskali.

Samozrejme, že história Ameriky obsahuje kapitolu protičernošského rasizmu, ktorou bolo otroctvo černochov či segregácia. Otroctvo sa skončilo pred 150 rokmi, segregácia pred 60 rokmi. Isteže, aj dnes mnohí Američania rôznych rás (belosi kaukazského typu, Hispánci, černosi, Ázijčania) majú predsudky voči iným rasám a možno pociťujú aj nenávisť alebo páchajú násilie. Ale tvrdiť o dnešnej Amerike, že je v nej systematický protičernošský rasizmus, je nezmysel.

Tvrdenie, že americkí policajti „poľujú“ na černochov, je hysterické. Ako dôkaz  rasizmu polície sa uvádza, že pravdepodobnosť, že černoch bude zastrelený  políciou, je podstatne väčšia ako pravdepodobnosť, že bude zastrelený beloch. Lenže pravda je i to, že medzi černochmi je podstatne vyššia násilná kriminalita. Veď preto sú černosi nadpriemerne zastúpení v osadenstve amerických väzníc. Podiel čiernych kriminálnikov na vraždách je štvornásobkom podielu černošskej populácie na celej americkej populácii. Nestretol som sa doteraz s argumentom, prečo fenomén podstatne vyššej kriminality medzi čiernymi nestačí na vysvetlenie vyššej pravdepodobnosti byť zastrelený políciou u čiernych ako u bielych.

Keď pozrieme na štatistiku vrážd v USA, vidíme, že černochov vraždia najviac černosi. A medzi vrahmi bielych obetí sú relatívne vzhľadom na početnosť černošskej komunity zastúpení černošskí páchatelia viac ako belošskí. Celkovo pri medzirasovom násilí, keď príslušník jednej rasy usmrtí príslušníka inej rasy, černošskí páchatelia tvoria nadpolovičnú väčšinu. Tak kto tu koho vraždí? Tieto fakty sú desaťročia notoricky známe z policajných štatistík, ale je to tabu.

Samozrejme, že v obrovskej krajine ako USA sa stáva, že biely policajt spôsobí smrť černochovi spôsobom, ktorý je porušením zákona, niekedy možno vraždou, a každý slušný občan žiada, aby sa takýto policajt zodpovedal pred súdom. Ale obeťou takého postupu sa stávajú i belosi.

Nepokoje sa začali usmrtením Georgea Floyda, recidivistu a narkomana. Polícia ho chcela zatknúť pre kupovanie cigariet falošnou bankovkou, ale veľa minút to nebolo možné urobiť pokojným spôsobom, lebo Floyd pod vplyvom drog  nespolupracoval. Potom polícia použila onen sporný chvat, pri ktorom je naozaj otázne, či by mal byť legálnym, a po ďalších niekoľkých minútach Floyd zomrel.

Porovnajme kvázináboženské rituály umeleckého sprejerského vyobrazovania Georga Floyda ako anjela stúpajúceho do nebies so skutočnosťou, že na následné zabitie  čierneho dôchodcu policajta Davida Dorna rabujúcimi vandalmi si už po pár dňoch nikto nespomenul.

Marxistické korene BLM

Hnutie Black Lives Matter (BLM), ktoré je hybnou silou nepokojov, vzniklo v roku 2013 po podobnom incidente. Na Floride černošský mladík Trayvon Martin napadol a skrvavil spolupracovníka polície Georgea Zimmermana, ktorý v sebaobrane Martina zastrelil. Vtedy tri čierne aktivistky Patrisse Cullors, Alicia Garza a Opal Tometi založili BLM. Cullors v rozhovore uviedla, že ona i jej kolegyňa Garza sú kované marxistky. Cullors uznáva Marxa, Lenina i Mao Ce-tunga. To už nie je ani neomarxizmus, to je neokomunizmus. Black Lives Matter sa hlási k ideológii LGBT aj k genderovej ideológii a má dobré vzťahy s potratovými organizáciami. BLM sa aktivizuje nielen v rasovej problematike. Nedávno ste na stránkach BLM mohli nájsť petíciu proti vymenovaniu Trumpovej kandidátky Amy Barrettovej za sudkyňu Najvyššieho súdu.

Pokryteckosť Black Lives Matter je do očí bijúca, keď ide černošské životy, ktoré hromadne ničia černošskí páchatelia. Pritom práve v tomto fenoméne vidno „systém“. Nuž a o tom, ako sú nadpriemerne zastúpené medzi potratenými nenarodenými deťmi tie černošské, žiadna ľavica, médiá či Black Lives Matter hovoriť nebudú.

BLM je proti nukleárnej rodine, teda normálnej rodine zloženej z muža, ženy a ich detí. Je to paradox, lebo príčinou neutešeného stavu černošskej komunity, vrátane kriminality, je práve rozpad černošskej rodiny a kríza otcovstva.

Nepokoje nie sú vzburou čiernych proti bielym. Vandalizmus a rabovanie odsudzuje väčšina bieleho i čierneho obyvateľstva. A naopak, medzi podpaľujúcimi a rabujúcimi sú tiež aj bieli, aj čierni. Je to problém rasový, ale nie problém belošského protičernošského rasizmu. Je to problém černošskej komunity, ktorá oproti iným nebelošským rasám, napríklad Ázijčanom, zaostáva a cíti frustráciu z neúspechu. Je to problém násilníckej ideológie anarchistickej ľavice, ktorá ponúka čiernym násilie ako riešenie namiesto toho, aby sa černosi snažili napodobniť svojich vlastných, ktorí zažili úspech a rešpekt spoločnosti. Takýmto rešpektovaným černochom je napríklad 90-ročný konzervatívny ekonóm a publicista Thomas Sowell.

Príznaky mäkkého totalitarianizmu

Vrcholom anarchie sú šialené nápady zrušiť políciu v niektorých mestách. Na videu sme videli bláznivú moderátorku mítingu, ktorá spovedala starostu Minneapolisu a kládla mu otázku, či je za rozpustenie polície. „Veď to nejde,“ odpovedal starosta ako každý normálny, zodpovedný človek. Bolo mu vulgárne vynadané a odišiel cez rozzúrený dav uličkou hanby.

Prieskumy hovoria, že bieli aj čierni Američania si želajú, aby vláda zjednala na uliciach poriadok, a nesúhlasia s hlupáckymi návrhmi na rozpúšťanie policajných zborov.

Kto má len trochu kritický pohľad na nepokoje, riskuje, že bude pranierovaný v médiách a na sociálnych sietiach, prípadne príde o miesto. Redaktor New York Times  James Bennett  musel rezignovať len preto, lebo dovolil publikovať názor senátora Toma Cottona, ktorý písal, že na zabránenie rabovaniu a násiliu v amerických mestách by mali byť nasadené federálne jednotky.

Znepokojujúcim úkazom pripomínajúcim naše 50. roky za komunizmu je denunciantstvo a potom verejné sebakritiky „hriešnikov“. Zacitujem niekoľko prípadov z článku publicistu Christophera Caldwella.

Beloch Drew Brees, hráč amerického futbalu, sa v médiách vyjadril príliš zmierlivo k udalostiam, potom New York Times označil jeho prístup za „chladný“ a čierny spoluhráč Malcolm Jenkins ho rozhorčene kritizoval, načo sa Brees na druhý deň sebabičujúco ospravedlňoval.

Trenér Mike Gundy z Oklahomy sa musel ospravedlňovať za to, že sa kdesi objavila jeho fotografia z rybačky, kde mal na sebe tričko s názvom televízie, ktorá bola kritická voči BLM.

Novinár Lee Fang položil čiernemu respondentovi otázku, ktorá napadne každému mysliacemu človeku: „Prečo na černošskom živote záleží len vtedy, keď ten život zabil beloch?“ Aktivistický kolega ho obvinil z rasizmu a Fang sa kajal. Caldwellov článok má príznačný názov. Hrbiaca sa Amerika. Áno, hrdí Američania sa hrbia.

Znepokojujúcim úkazom je tolerancia trestnej činnosti a nezasahovanie proti nej. Keď sa zíde stočlenný dav trebárs v Los Angeles, aby strhol sochu, polícia nezasiahne. Takto boli v Los Angeles a San Franciscu strhnuté sochy Junipera Serru, misionára kalifornských Indiánov. Vzhľadom na ideové pozadie BLM niet divu, že sa terčmi vandalstva stávajú  kresťanské symboly, napríklad sochy Panny Mária a Ježiša Krista. Prejavom rasizmu je i to, ak je Ježiš zobrazený ako beloch.

Na adresu Amy Barrettovej, ktorá si popri svojich vlastných piatich deťoch adoptovala ešte dve černošské deti z Haiti, Ibram X. Kendi napísal na Twitteri, že adoptovať si černošské deti ešte neznamená, že nie ste rasista.

 Čo znamenajú voľby?

Intenzita nepokojov by nebola taká veľká, nebyť podpory médií a Demokratickej strany. Médiá zamlčiavajú deštrukčný charakter protestov, ktoré ovládajú kriminálne živly, Joe Biden síce občas povie, že násilie nie je riešením, ale demokrati príliš dlho hrajú s rasovou kartou, než aby s tým teraz prestali. Zo všetkého vinia Trumpa. Ešte aj v Minneapolise, kde zahynul George Floyd a kde je policajný zbor desaťročia riadený demokratmi.

Trump sa vie ozvať. Bidena označuje za trójskeho koňa najradikálneších extrémistov. BLM obvinil, že černošské nenarodené životy sú im ľahostajné.

Keď médiá vydávali 17-ročného strelca z Kenoshe Kylea Rittenhousa za pravicového radikála a extrémistu, Trump sa nebál povedať, že Rittenhouse konal v sebaobrane  a chránil si holý život pred násilníkmi ako zastrelený pedofil a násilník Joseph Rosenbaum. Trump v prieskumoch prehráva, ale na jeho mítingy chodia ľudia viac ako na Bidenove.

Je zaujímavé vypočuť si, čo hovoria niektorí známe americké černošské osobnosti. Alveda King, neter Martina Luthera Kinga, podporuje Donalda Trumpa pre jeho pro-life postoj. Už spomínaný černošský ekonóm a publicista Thomas Sowell v roku 2016 kritizoval Trumpa, ale v zápase s Hillary Clintonovou ho podporil. Čo dnes hovorí o prípadnom Bidenovom víťazstve? Hovorí, že tzv. systematický rasizmus je bezobsažná fráza a že Bidenovo víťazstvo by mohlo byť prelomom, z ktorého pre Ameriku už nebude návratu.

O čo teda vo voľbách ide?

A o koho ide? Nuž, predovšetkým, ide o nás, teda aj o nás, ako aj celý svet. Svet síce prežije akýkoľvek výsledok, ale otázka je, aký svet to bude. Stále platí, že Amerika je veľmoc číslo jeden, vojenská, ekonomická, kultúrna. Čo sa deje v Amerike, to ona vyžaruje do celého sveta, aj k nám. Americké voľby sú vždy z princípu bipolárne. Dva svety sa zrážajú. Ktoré to sú?

V najhrubších rysoch ide o zápas medzi zmobilizovanými zvyškami kresťanskej civilizácie a kultúry na strane jednej a postkresťanskou, až protikresťanskou, neomarxistickou kultúrou na strane druhej. Alebo, ak chcete, medzi víziou sveta, rešpektujúcou národné štáty a ich národy, princíp ich samosprávy, svojbytnosti a medzi globalistickou víziou sveta, v ktorej miznú hranice, stierajú sa rozdiely medzi entitami, sveta bez Boha, sveta, ktorý hovorí o neustálej potrebe diverzity, a pritom sa paradoxne čoraz viac unifikuje. Je to zápas pro-life verzus pro-choice. Zápas medzi životom v pokoji a barbarstvom. Medzi vierou v to, že skutočný pokrok možno dosiahnuť len trpezlivosťou, láskou a pravdou na strane jednej, a vierou v staronové násilné utopické ideológie na strane druhej.

Opis zrážky, ako som ju uviedol, môže pôsobiť čierno-bielo, ale zdôrazňujem, že aj keď tú zrážku vidím takto a  jasne hovorím, že som na tej prvej strane, tak napriek tomu hovorím, že ten zápas nie je celkom čierno-biely, pretože je plný rozporov vrátane jeho rozporuplných aktérov. Je taký ako život.

Na záver pár slov z nášho slovenského pohľadu. Amerika za komunizmu garantovala nádej, že môžeme byť slobodní. Za posledné desaťročia vieme, že jej svetlo slobody značne potemnelo. Nevieme, akou cestou sa vyberie. Môžeme jej však zaželať veľa šťastia. Tiež vieme, že tá Amerika, akú sme ju poznali kedysi, by nám chýbala.

Tak veľa šťastia, Amerika. A veľa šťastia aj nám všetkým.

Foto: TASR/AP, FB profily Joe Bidena a Donalda Trumpa

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.