Pápež František kňazom: Ak chcete byť intelektuáli, opustite kňazstvo

Tento týždeň pápež František povedal kňazom, že ak chcú byť intelektuálmi, majú radšej opustiť kňazstvo. Majú skôr čítať Dostojevského a byť odborníci na ľudskosť. Z prejavov a videí pre rôzne skupiny vyberáme jeho úvahy nad modlitbou a nad prežívaním lásky.

Pápež na audiencii študentom vo francúzskom Kolégiu San Luigi dei Francesi v Ríme povedal, že kňazi-supermani končia zle. Treba uznať svoje slabosti, krehkosti a vrátiť sa k jednoduchým gestám prijatia, nežnosti a sebadarovania. Kňazi, ktorí by chceli byť intelektuálmi, majú podľa pontifika radšej požiadať o laicizáciu:

„Zrieknite sa seba samých, vašich vopred vytvorených predstáv, vašich snov o veľkosti, vášho sebapotvrdzovania, aby ste dali Boha a ľudí do stredu vašich každodenných starostí. Aby ste dali svätý, verný Boží ľud do stredu, musíte byť duchovnými pastiermi… – Nie, ja by som chcel byť len intelektuálom, nie pastierom. Požiadaj o laicizáciu, bude ti lepšie a budeš intelektuálom. No ak si kňazom, buď pastierom mnohými spôsobmi, ale vždy medzi Božím ľudom. Pavol pripomínal svojmu milovanému učeníkovi: „Pamätaj na svoju mamu, starú mamu, ľud, ktorí ťa učili.“

Podobne aj talianskym seminaristom z regiónu Marche prízvukoval dôležitosť poslušnosti, formácie, ale aj príklad Ježiša a jeho rodičov. Odporučil im aj to, aké knihy majú vziať do ruky:

„Čítajte tiež autorov, ktorí vedeli nazrieť do vnútra ľudskej duše. Myslím napríklad na Dostojevského, ktorý v biednych udalostiach pozemskej bolesti vedel odkryť nádheru lásky, ktorá zachraňuje. No niekto z vás môže povedať: Ako s tým súvisí Dostojevskij? Ten je pre vzdelancov! Nie, nie, je tu na to, aby sme rástli v ľudskosti. Čítajte veľkých humanistov. Kňaz môže byť veľmi disciplinovaný, schopný dobre vysvetliť teológiu aj filozofiu a veľa vecí. Ak však nie je ľudský, je nanič. Nech ide preč a stane sa profesorom. Ak však nie je ľudský, nemôže byť kňazom: niečo mu chýba. Chýba mu jazyk? Nie, vie hovoriť. Chýba mu srdce! (Buďte) odborníci na ľudskosť.“

Modlitba mimo konkrétneho života môže byť spiritualizmom

Na generálnej audiencii pápež František kázal o vytrvalosti v modlitbe a pripomenul nebezpečenstvo takej modlitby, ktorá je odcudzená od konkrétneho prežívania. Stáva sa totiž „spiritualizmom či ritualizmom“:

„Spomeňme si, že Ježiš po tom, ako učeníkom ukázal svoju slávu na vrchu Tábor, nechcel predĺžiť ten okamih extázy, no zostúpil s nimi z vrchu do každodenného života. Lebo tá skúsenosť mala zostať v srdciach ako svetlo a sila ich viery; mala tiež byť svetlom i silou pre nasledujúce dni počas Pašií. A tak čas venovaný zotrvaniu s Bohom oživuje vieru, ktorá nám pomáha v konkrétnosti života, a viera bez prestania živí modlitbu. V takomto kolobehu medzi vierou, životom a modlitbou sa udržiava ten plameň kresťanskej lásky, ktorý od nás Boh očakáva.“

Láska sa nedá naučiť, treba ju žiť

Pontifex vo videu pre kresťanské „Hnutie Ján 17“, ktoré sa zišlo v newyorskom Seminári sv. Jozefa, podčiarkol význam lásky, ktorá nepotrebuje hlbokú teológiu:

„Ako hovorí Joe Tosini, láska je najdôležitejšia vec na svete, aj keď nik neučí, ako milovať! (Či) miluješ, alebo nie, no láska, ktorá sa stala telom, láska, ktorá za nás dala svoj život, toto je cesta. Mnoho ráz si lásku zamieňame s akousi platonickou, idealistickou filozofiou. Láska je konkrétna, láska dáva život pre ostatných tak, ako ho dal Ježiš za nás. Možno preto, že láska sa nedá naučiť, ale žije sa ňou a vy ju učíte tým, že ju žijete.“