O pôvode vírusu SARS-CoV-2 sa posledného štvrť roka vedie zaujímavá debata, hlavne v USA. Teória o tom, že vírus nepreskočil na človeka v prírode, ale vo Wuchanskom virologickom inštitúte, známa ako teória laboratórneho úniku (lab-leak), je dnes silnejšia ako kedykoľvek predtým.

Dnes už sú popísané neskoršie manévre čínskej strany, ako ničenie vzoriek vírusu, vie sa, že už v novembri 2019 trojica vedcov z Wuchanského virologického inštitútu ochorela chorobou s príznakmi neskôr typickými pre COVID-19. Isteže, dôkaz na úrovni dymu z hlavne pištole nie je a zrejme nikdy nebude. Donald Trump ale bez ohľadu na to v mene sveta žiada od Číny desať biliónov dolárov ako kompenzáciu za nesmierne škody spôsobené vírusom a lockdownami (ktoré Peking dosť agresívne promoval).

Hypotéza lab-leaku je v obehu skoro rovnako dlho ako vírus samotný, až do tohtoročnej jari jej však bolo dovolené pohybovať sa iba na okraji verejného priestoru. Donald Trump sa jej chopil vlani v apríli, ale nepracoval s ňou nijako systematicky. Neskôr sa na ňu dalo naraziť najskôr na weboch a v časopisoch považovaných za konšpiračné, ultrapravicové, extrémistické.

Pomyselnú čiaru do salónu teória prekročila až tento rok v apríli, či už obsiahlym rozborom bývalého vedeckého redaktora New York Times Nicholasa Wadea, alebo textami v denníku Washington Post. V Bielom dome je medzitým pevne usadený Joe Biden, čo zjavne mnohým ľuďom, ktorí by nezniesli predstavu, že sa ich názor v niečom kryje s Trumpovým, umožnilo pozrieť sa na vec s otvorenou mysľou.

V mnohých z týchto objaviteľských článkov zaujal 3. júna dôležité miesto mesačník Vanity Fair. Najzaujímavejší je na ňom opis súbojov vnútri americkej vlády o to, či je vôbec prípustné prezidentovej obľúbenej hypotéze venovať pozornosť.

Autorka článku napríklad opisuje poradu na ministerstve zahraničia, kde časť osadenstva, ktorá požadovala tlačiť Čínu k väčšej transparentnosti, dostáva od iných účastníkov varovanie, nech neotvára Pandorinu skrinku. Nie pre ohľady na vládcov v Pekingu, ale pretože by záujem o wuchanský inštitút vyniesol na svetlo fakt, že americké vládne granty pre tamojší virologický inštitút išli priamo na experimenty s vírusmi známe ako gain of function – čo je v podstate genetická úprava vírusov, keď virológ s najlepším úmyslom odhadnúť správanie vírusu po nejakej budúcej mutácii tú mutáciu vytvorí. Nechuť vŕtať sa v tomto výbušnom aspekte celej pandémie charakterizuje aj značnú časť vedeckej obce. Jedna v texte citovaná kapacita to glosuje slovami, že Wu-chan má potenciál stať sa pre odbor virológie tým, čím sa stal Černobyľ pre jadrovú fyziku.

Z tohto príbehu vystupuje ako leitmotív niečo, čo už sme mohli tušiť aj z iných veľkých tém, ktoré poznamenali Trumpovu éru: nezanedbateľná časť vládneho aparátu nápady tohto nekonvenčného prezidenta nevítala a snažila sa ich zhatiť. V našom príbehu napríklad časť ministerstva zahraničia postupuje proti vôli ministra Mikea Pompea. Hlavu do piesku strkajú aj tajné služby. Vysoko postavený člen Trumpovej Národnej rady pre bezpečnosť reakciu vládneho aparátu na prvú Trumpovu zmienku o možnosti lab-leaku prirovnáva k procesu „tvorby protilátok“. Chorobou, s ktorou organizmus federálnej vlády takto zápasil, boli údajné predsudky vtedajšieho prezidenta voči Aziatom, teda rasizmus. Obava z toho, že môžem vyzerať ako rasista alebo rasistovi s oranžovou hrivou dodám argumenty, viedla nepochybne aj väčšinu médií k tomu, že sa nad takou náhodou, akou je prítomnosť ústredného pracoviska pre výskum netopierích koronavírusov v centre pandémie, po celý Trumpov mandát nepozastavili.

Keď teda dnes Trump vystúpi s požiadavkou na astronomické kompenzácie Číny svetu, môžeme (za predpokladu, že hypotéza je pravdivá) namietnuť maximálne to, že jeho požiadavka nie je reálna. Aj tak má samozrejme cenu týmto spôsobom hovoriť, pretože tu nejde o to, ako sa hovorí s Pekingom, ale ako sa hovorí o Pekingu. Tamojší režim, pionier systému sociálnych kreditov a vlastne aj našich covid pasov, si trochu nepriaznivej publicity určite zaslúži.

„Veda“ a veda

Celá hypotéza lab-leak vrhá veľmi nelichotivé svetlo aj na stav súčasnej vedy. Stanovisko 27 vedcov z 19. februára 2020 vytlačené v odbornom časopise Lancet poslalo každého, kto bol ochotný na hypotézu lab-leak vôbec pomyslieť, do kategórie konšpiračný teoretik. Takéto autoritatívne vydávanie stanovísk, ideálne kolektívne, nemá samozrejme s nestrannou vedou nič spoločné.

Dátový vedec z Nového Zélandu Gilles Demaneuf, ktorý sformoval disidentskú skupinu vedcov-pátračov po laboratórnej stope, vo Vanity Fair o tejto deklarácii vytlačenej v Lancete hovorí: Pôsobilo to ako vytvorenie novej ortodoxie, pribité na dvere kostola. „Každý mal povinnosť ich nasledovať. Každý tým bol zastrašený.“

V Echu sme už písali o zaujímavej okolnosti, že organizátor tohto zvolania v Lancete, britsko-americký zoológ Peter Daszak, okrem iného prerozdeľoval granty pre gain of function výskum z Ameriky, kde na neho Barack Obama uvalil moratórium, do inštitútu vo Wuchane. Keď Donald Trump vlani v apríli tento „Daszakov“ grant zrušil, 81 laureátov Nobelovej ceny sa v otvorenom liste sťažovalo na prezidentov nevedecký prístup.

Poznáme to už z klimatológie, že vo vede dnes jej významní reprezentanti nedobývajú primárne poznanie, ale granty. Pre život po pandémii ponúka príbeh lab-leaku rovnakú lekciu, akú by sme si mohli a mali vziať z nekvalitnej práce našich vládnych matematikov, na základe ktorej vláda dusila spoločnosť dlhšie, než bolo nevyhnutné. Neexistuje nijaká neomylná „veda“.

Je veda dobrá, pretože je otvorená, a je veda zlá, pretože je vopred daná. Zdanlivý konsenzus odborníkov býva častejšie než predtým tenký ľad.

Text vyšiel pôvodne na českom portáli Echo24.cz. Vychádza so súhlasom redakcie.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.