Sú to už tri mesiace, čo je Pčolinský vo väzení. Čo všetko sa láme na jeho obvinení

Pčolinského prípad predstavuje zásadný zlom v prístupe vyšetrovateľov a médií. Už sa nehovorí o Kaliňákovi a Ficovi, ale o Krajniakovi a Kollárovi. Pčolinského kauza je zlomom aj pre pôsobenie Daniela Lipšica a Petra Kovaříka.

Bolo to 11. marca v skorých ranných hodinách, bývalý šéf SIS Pčolinský bol obvinený a po vykopnutí dverí na jeho byte zadržaný. Odvtedy je v kolúznej väzbe, ktorá bola potvrdená súdom. Bol obvinený z korupcie, ide o dva odlišné prípady, v prvom mal údajne úplatok prijať, v druhom ponúkať. Pčolinský tvrdí, že to nie je pravda.

Dnes sú to presne tri mesiace, čo je Pčolinský za mrežami. Dovoľte pár poznámok.

Po prvé, Pčolinského obvinenie predstavuje zlom v prístupe vyšetrovateľov. Predtým sa riešili najmä kauzy bývalej garnitúry, masové zatýkanie a obviňovanie sa týkalo bývalých vrcholových policajtov, siskárov a ďalších aktérov.

Po obvinení a zadržaní Pčolinského sa situácia zmenila.

Obvinení boli postupne Pčolinský, Zurian, Kaľavský, Szabó, skrátka ľudia vo funkciách. Vysokopostavení úradníci a policajti, ktorí mali dôveru novej vlády a ktorých prípady, aj keby boli všetky obvinenia pravdivé, sa rádovo líšia od prípadov Gašpara, Bödöra, Krajmera, Haščáka, Brhela et tutti quanti.

Nejde v nich o milióny, státisíce ani desaťtisíce, obvinenia hovoria o údajných úplatkoch vo výške desať- až dvadsaťtisíc eur, dokonca o televízoroch. Aj takýto úplatok je trestný čin, to nebudeme relativizovať, keď povieme, že dôležitá je aj miera. A tá je neporovnateľná.

Do začiatku marca zhypnotizovaná mediálna úderka čakala na obvinenie Kaliňáka a Fica, odvtedy sa pozornosť v médiách presunula na Pčolinského a namiesto podozrení voči Kaliňákovi a Ficovi sa začal riešiť Milan Krajniak a Boris Kollár.

Aj to je významný zvrat.

Kdesi vo vzduchoprázdne a v starých novinách sa stratili všetky tie očividné kauzy Počiatka, Stromčeka, Trnku a ďalších.  

Hoci vládni politici už unisono zabudli na tieto staršie kauzy, prestali nabudzovať verejnosť na vyššie hlavy, teda kto zo Smeru a Hlasu skončí v putách, túto politickú rolu prebral Daniel Lipšic. Šéf špeciálnej prokuratúry na správu SIS reagoval slovami, že „pokiaľ ideme stále vyššie po jednotlivých poschodiach politiky, justície, biznisu, tak protitlaky a útoky na nás sa budú len zosilňovať“.

Vyššie poschodie politiky? Čo presne to znamená?

Podobne reagoval Lipšic aj včera po kontrole, ktorú inšpekcia začala vykonávať v NAKA. Postup označil na účelový, pričom podľa neho „ide o závažný zásah do stále živých vyšetrovaní, kde aj aktuálne je dané podozrenie z mimoriadnej závažnej trestnej činnosti a voči rôznym záujmovým osobám – a to aj mimoriadne vysoko postaveným“.

Daniel Lipšic sa vo svojej funkcii správa ako politik, mobilizuje, usiluje sa o podporu médií, voličov, hrozí obyvateľom „vyšších poschodí“ – napríklad aj z politiky. Počuli ste už takto vystupovať nejakého prokurátora? Nič z toho mu neprináleží, oslabuje tým celý svoj úrad.

Treba si uvedomiť, že aj pre neho osobne je Pčolinského kauza zlomová.

Pčolinský bol po celé roky jeho blízkym spolupracovníkom, mimochodom vždy veľmi lojálnym, tam, kde sa s ľuďmi zo šedej zóny stretali iní politici priamo (napríklad Igor Matovič či Richard Sulík), tam mal Lipšic Pčolinského. Ak to má dnes nepriamo svedčiť proti Pčolinskému, ak sa má z toho odvodzovať podozrenie o akejsi „paralelnej službe“, toxických kontaktoch a neviem čom, Lipšic by o tom mal stratiť slovo. On však od obvinenia Pčolinského spravil jediné – zo všetkého sa vylúčil a k téme mlčí. Chráni tým seba, ale nie úrad, za ktorý je zodpovedný.

Daniel Lipšic nesie zodpovednosť za stav špeciálnej prokuratúry a to platí aj vtedy, či práve vtedy, ak sú na stole prípady ako stíhanie bývalého šéfa SIS. Namiesto toho sledujeme dve veci – Lipšic sa správa ako politik („ideme stále vyššie“) a v problematických kauzách nedokáže podriadených riadiť, ani kontrolovať. Dokonca ani komentovať.

Na okraj doplním, že medzi najväčších zástancov Lipšica ako špeciálneho prokurátora patrili Pčolinský a Krajniak. Ten druhý spôsobom, ktorý kritizoval napríklad Robert Fico (previerka). Aký paradox, že dnes Krajniakovo konanie médiá spájajú so záujmami Roberta Fica.

Mieru zodpovednosti Daniela Lipšica a jeho úradu poodhalí, keď si povieme viac o Pčolinského prípade, v akom stave je po troch mesiacoch.

Pred zverejnením tohto textu som zatelefonoval Pčolinského advokátovi, aby som sa uistil o stave niektorých otázok k dnešnému dňu. Vec sa má nasledovne.

Vladimír Pčolinský nebol dodnes zbavený mlčanlivosti. Je bývalým riaditeľom SIS, k mlčanlivosti ho viažu dva zákony, hoci o to obhajoba a sám Pčolinský žiadajú, hoci podali opakovane podnet, aby k tomu došlo, za celé tri mesiace sa tak nestalo.

Žiadosť o zbavenie mlčanlivosti môže podať iba konkrétny vyšetrovateľ alebo dozorujúci špeciálny prokurátor, ktorým je v tomto prípade prokurátor Kysel. Ani jeden z nich to neurobil, nadriadený ani jedného z nich (policajný prezident Kovařík alebo šéf špecprokuratúry Lipšic) z toho nič nevyvodil. Obhajoba Pčolinského dodnes nevie, či boli preverené dôkazy, ktoré by mali v SIS potvrdzovať dôkazný stav, či to zodpovedá obvineniam. Pripomeňme, že práve tým, aby Pčolinský nemaril vyšetrovanie a nezasahoval do dôkazného stavu v SIS, bola pôvodne zdôvodnená kolúzna väzba.

Keďže nebol Pčolinský zbavený mlčanlivosti, nemôže stále vypovedať ku všetkému, obhajoba postupuje v hraniciach jedného českého judikátu, Pčolinského to však paralyzuje. Ako je možné, že za tri mesiace si na to prokurátor Kysel alebo vyšetrovateľ ešte nenašli čas?

Po druhé, nedošlo k prevereniu a vypovedaniu niektorých osôb, ktorých Pčolinský označil za svedkov, ktorí by mali potvrdiť jeho nevinu. Od konca marca (!) nevypovedal žiadny nový svedok. Štvrtýkrát vypovedal kajúcnik Beňa a výpoveď, ktorá nemá súvis s obvineniami, pridal aj Peter Tóth, inak nič. V prípade číslo dva, kde ide o údajný úplatok, o čom svedčí jediný kajúcnik (čo by podľa výroku policajného prezidenta Kovaříka nemalo stačiť na obvinenie), tiež nebol predvedený príslušník SIS. Údajne nesedia dôkazy, kajúcnik tiež nebol zbavený mlčanlivosti, navyše vec čiastočne problematizuje jeho zdravotný stav.

Opäť sa tu opakuje niečo, čo poznáme aj z prípadu Makó. Kajúcnik je obvinený z násobne ťažšej kriminálnej činnosti.

Pčolinského prípad je stále viac problematický. Autor tohto textu nebude tvrdiť, či je Pčolinský vinný alebo nevinný, o tom má rozhodnúť súd, ale je absurdné, aby polícia v takej citlivej kauze postupovala tak nehorázne lajdácky a nedbanlivo, nereagovala na námietky a podnety obhajoby. Niečo tu zjavne nefunguje.

Tretia poznámka sa týka politiky.

Rozprával som sa za uplynulé týždne s viacerými koaličnými aj opozičnými poslancami, tí najzorientovanejší v bezpečnostnej oblasti tvrdia, že im priebeh stíhania Pčolinského prekáža. Podozrení a otázok majú mnoho, aj bez ohľadu na to, či je Pčolinský vinný alebo nevinný, všetci vidia, že jeho prípad je iný v niečom podstatnom.

Problém je, že Pčolinský je vo väzení už tri mesiace a politici nedokážu vyvinúť primeraný tlak na políciu a špeciálnu prokuratúru, aby sa tento prípad dostal čo najskôr pred súd.

Škody pre inštitúcie sú pritom obrovské. Je vedľajšie, či Pčolinský pred svojím zadržaním podal podnet na Inšpekciu ministerstva vnútra účelovo, alebo zo zúfalstva, aby údajné zistenia SIS neboli zametené pod koberec, podstatný je výsledok. Sme svedkami ťažkého inštitucionálneho konfliktu medzi viacerými zložkami štátu a to je problém.

Tento konflikt vypukol, keď sa po obvinení Pčolinského hlavná mediálna pozornosť presunula od prípadov spred volieb v roku 2020 k aktérom po voľbách 2020.

https://standard.sk/84620/ruky-rozviazane-jedna-facka-druhu/

Rozhodujúcu rolu v tomto presune zohrali kajúcnici, ktorí pôsobili pred aj po roku 2020 v službách štátu, najmä Makó a Beňa, ale aj ďalší.

Aby sme raz neboli svedkami, keď si povieme, že Makó a jemu podobní ukázali viac strategického uvažovania ako Lipšic s Kyselom a celou vládou dokopy.

Ak tento problém nedokážu riešiť Lipšic s Kovaříkom, ak ho nechce riešiť Mikulec, je najvyšší čas, aby o ňom otvorene začali hovoriť poslanci v parlamente.

Nie preto, aby bol niekto odvolaný alebo mu bola vyslovená nedôvera. Ale preto, aby náhodou nesedel vo väzení nevinný človek.

To predsa musí ťažiť na svedomí, nie?