Dá sa to: Z domova k štúdiu operného spevu

Je mamou troch detí, hovorí o sebe, že je šťastná. Deti jej robia radosť, materstvo si cení, najmladší syn má len jeden mesiac. Vyštudovala operný spev a sociálnu pedagogiku a všetko, čo dosiahla, si tvrdo vybojovala. Jej príbeh pritom začal v detskom domove.

Iveta Danielová sa narodila predčasne a potrebovala špeciálnu starostlivosť. Hrozilo, že v budúcnosti by nemusela sama chodiť. Keďže jej mama nemala podmienky, aby sa o ňu postarala, Iveta išla do liečebného zariadenia. „Na toto zariadenie mám asi najkrajšie spomienky. Bolo tam veľa ľudí, ktorí sa mi venovali, od psychológov, terapeutov a dokonca s niektorými som sa stretla, keď som mala 17 rokov,“ spomína si Ivetka.

Aby trápení nebolo dosť, z liečebne odišla ako šesťročná do detského domova v Piešťanoch. Mama mala problémy so zdravím, o svoje deti sa nevedela postarať. Spolu s ňou sa do detského domova dostala aj jej sestra. Tým, že Iveta dlhšie nežila doma, že nezažila rodinu, nechápala, čo to znamená mať sestru. „Keď mi povedali, že toto je moja sestra, tak som to nechápala. V zariadení bolo ďalších tridsať dievčat, ktoré som vnímala rovnako ako ju a nevidela som medzi nimi rozdiel.“ Ivetu to doteraz mrzí, vzťah sa nezačal ani nerozvinul, po rokoch to ale nikomu nezazlieva.

Detský domov len pre dievčatá nebola úplne šťastná voľba

Detský domov v Piešťanoch bol v tom čase vyhradený len pre dievčatá, čo môže mať isté výhody, no ukrýva sa v tom aj množstvo nevýhod. „Tým, že som bola stále v obklopení dievčat, vychovávateľky boli tiež ženy, tak som si myslela, že všetci chlapci sú zlí. Bála som sa ich a stránila sa od nich.“ Chýbal prirodzený mužský vzor, aj kontakt.

Muselo to mať následky. Pocítila to rýchlo po odchode z detského domova, bola druhýkrát tehotná a zistila, že čaká chlapca. S tým, že bude mať syna, sa zmierovala dlhšie. Bála sa toho, nevedela, ako ho bude vychovávať, doteraz poznala iba samé ženy. Mala svoje predsudky, že sú prudkí a nebude to stíhať a zvládať. S odstupom času všetko vidí inak. Chlapec bol pre ňu dvojnásobným darom.

V minulosti boli detské domovy hlavne internátneho typu, vychovávateľky preto nemali toľko času sa deťom venovať. „Vychovávateľka nemala čas na to, aby nás skúmala zvnútra, nevedela, ako veci prežívame alebo čo si myslíme. Robili sme veci povrchne, len aby to bolo vidieť. Ako napríklad upratovanie, nosenie dobrých známok zo školy a podobne.“ V súčasnosti sa detské domovy pretransformovali na detské domovy rodinného typu, tým pádom majú vychovávateľky menej detí a viac času sa im venovať aj individuálne. Minulosť však nevrátia.

Ivetina matka ich v detskom domove nenavštevovala. U mamy bola iba raz na prázdninách ako dvanásťročná spolu so sestrou. Už vtedy ako dieťa pochopila, že mama by sa o nich nedokázala postarať aj pre jej zdravotné problémy, ktoré mala.

Štúdium zvládla aj s malými deťmi

Keď končila Iveta základnú školu, mala sa rozhodnúť, na akú strednú školu pôjde. Nemala sa s kým poradiť, kam by chcela ísť. Pre trinásťročné dievča dôležitý moment, bolo to náročné, rozhodnúť sa. Napokon sa prispôsobila kolektívu a šla ako niektoré jej kamarátky študovať za čašníčku.

Po troch rokoch bola Iveta už zrelšia, začala si život riadiť sama, vedela si už vybrať a rozhodla sa ísť na konzervatórium. K spevu mala blízko už ako malá, navštevovala základnú umeleckú školu, kde chodila na spev. Prijali ju na odbor operný spev. Posledné dva ročníky absolvovala už ako mama.

Keď sa stala druhýkrát mamou, začala veľa študovať a čítať, čo robiť, ako byť dobrým rodičom. Skúšala veľa psychologických, pedagogických a sociálnych kníh. „Venovala som tomu čítaniu veľa času, až mi jedna kamarátka povedala, že keď sa tomu toľko venujem, nech vyskúšam ísť študovať na vysokú školu.“ Pred materskou dovolenkou bola učiteľkou na základnej umeleckej škole, učila spev, popri malom dieťati sa rozhodla ísť študovať sociálnu pedagogiku. Štúdium ju tešilo a napĺňalo: „Veľakrát, keď som sa učila do školy, boli to situácie, ktoré som aj ja zažila,“ opisuje svoje štúdium Iveta.

Po dokončení vysokej školy začala pracovať v krízovom centre pre opustené matky. „Keď som tam začala pracovať, zistila som, že som na tú prácu ešte nevyzrela. Brala som si všetko osobne a všetkým som chcela pomôcť, ale to sa nedalo. Nevedela som sa na to pozerať z vrchu a nepripúšťať si to.“ Neskôr v práci dostala zápal pľúc a nebolo jej odporúčané sa už do tejto práce vrátiť pre jej oslabenú imunitu. No na túto prácu nezanevrela. Časom by to chcela ešte skúsiť, ale vtedy na to ešte nebola pripravená, myslí si dnes.

Iveta, podobne ako viacerí ľudia z rubriky Dá sa to, pomáha organizácii Úsmev ako dar. Chodievala na detské tábory, kde spievala spolu so svojou dcérou alebo vystupovala na Najmilšom koncerte roka. V súčasnosti má malé bábätko, tak tieto povinnosti odložila na čas bokom.

Domováčkou navždy

Na záver nášho rozhovoru Ivetka zhrnula, čo pre ňu znamenal detský domov: „Žili sme tam v kolektíve, bolo nás tam veľa a ľudia v domove vás nenechajú smutných. Nenechajú vás na pokoji, čo môže byť niekedy aj zlé, no v konečnom dôsledku nikto nechce byť sám. Naučilo ma to byť viac trpezlivejšou a tolerantnejšou voči druhým.“  Detský domov bol pre ňu školou života. Naučil ju byť silnou a nevzdať sa, aj keď je niečo v živote zlé, alebo sa v danej situácii cíti nekomfortne.

Iveta si však myslí, že keď niekto žije v takejto veľkej komunite, tak ho to nepripraví na to, že raz bude žiť sám. Po odchode z detského domova môžu niektorí pocítiť osamelosť. „Ja som to pocítila, i keď som sa zo začiatku tešila, že som sama, po čase by som privítala aj deti, ktoré mi liezli na nervy.“

Deti z detských domovov vtedy prešli z detského domova do normálneho života a už pri nich nebol nikto, kto by za nich riešil veci. Mnohokrát títo ľudia neboli pripravení. V súčasnosti je to už iné. Snažia sa deti viac pripraviť do života. Pomoc týmto deťom môže aj program Úsmevu ako dar Domováci domovákom.

„I keď som z detského domova už dávno odišla, mám veľakrát pocit, že domováčkou som nikdy neprestala byť. S mnohými ľuďmi som doteraz v kontakte, či už s vychovávateľkami alebo s dievčatami, s ktorými som vyrastala,“ uzatvára Iveta Danielová.

Každý týždeň prinášame príbeh s mottom Dá sa to. Ide o príbehy silných ľudí, ktorí vyšli z detského domova a dnes pomáhajú iným.