Stretnutie s Tatarkom

Stretnutie francúzskeho básnika a nášho disidenta sa uskutočnilo pred 40 rokmi. Bernard Noël zastihol Tatarku v hlbokej depresii, pritom zmena bola už len pár rokov vzdialená. Noëlovi, ako neskôr povedal, zmenil Tatarka život. Tento príbeh sa oplatí poznať nielen kvôli Tatarkovi, ale rovnako aj kvôli správaniu ministra Válka.

20. január 1980, nedeľa. V Bratislave bolo veľmi zima. Celé skoré popoludnie som kráčal po meste snažiac sa nejako zorientovať, pretože som si nevedel zahnať mapku. Môj oficiálny sprievodca má naponáhlo: musí ma doviesť na vŕšok, pred pomník sovietskych vojakov. Mŕtvych, lebo oslobodili Bratislavu. Stále, všade, kult týchto osloboditeľov…

Vŕšok je tiež obytná štvrť: všetky osobnosti režimu tu majú svoj dom, svoju záhradu. Môj sprievodca mi jednu ukázal:

-„Tá žltá, tam, tá je súdruha Biľaka.“
– „Je to veľký dom“, odpovedal som.
-„Je to veľký súdruh.“

Chcel som nájsť jednu presnú ulicu, ktorá mala byť niekde blízko. Keď mi priatelia v Prahe dávali adresu, povedali mi:

-„Dávaj pozor na čísla, Dubček býva stále niekde tam a polícia, aby zmiatla západných novinárov, pravidelne mení čísla domov.“

Tí, čo padli do nemilosti z Pražskej jari, stratili všetko, ale zvyčajne im nechali ich byt, ich dom. Možno preto, aby im dňom i nocou pripomínali ich bývalú situáciu, mieru ich úpadku. To je aj prípad muža, ktorého chcem navštíviť. Tento raz žiadni mŕtvi, len vylúčení (sedemdesiattisíc v roku 1970) a vymazaní počas „obdobia konsolidácie a normalizácie“. Všetci prepadli na okraj „normálnej“ spoločnosti. Konečne som sa mohol vrátiť do hotela skôr popoludní. Tento hotel, napriek svojmu názvu – Bratislava – je ďaleko na periférii mesta. Avšak v hale je mapka, ktorú som opäť študoval, aby som si zapamätal trasu. Takže: pôjdem taxíkom až tam a potom pôjdem pešo touto ulicou, potom tou ďalšou, …

Nastúpil som do električky a doraziac do centra som pokračoval pešo snažiac sa zohnať taxík. Po hodine chôdze, nič. Jediný, ktorý prešiel prázdny, nezastavil. Vrátil som sa električkou späť do hotela. Čo robiť, aby som bol dosť opatrný. Muž, ktorého som chcel navštíviť, bol jediný, ktorému polícia nezhabala telefón. Rozhodol som sa mu zavolať. Odpovedal mi ženský hlas dvoma, troma neznámymi slovami. Povedal som:

-„Chcel by som hovoriť s pánom Tatarkom.“
-„Moment, pane…“ Hovorí to po dosť dlhom váhaní. Čas ubiehal a potom mužský hlas:
-„Halo, halo…“
-„Som Francúz, prechádzam cez Bratislavu a chcel by som vás navštíviť.“
– „Nič z toho nerobte, je to príliš nebezpečné.“
-„Vysvetlím vám, prečo to nie je nebezpečné, môžem k vám prísť za hodinu?“
-„Tak dobre, príďte, čakám vás.“

Išiel som električkou a náhodne som vystúpil. Pozdravil som nejakú ženu v rokoch, ukázal som jej meno ulice, ktorá sa nachádzala blízko tej, na ktorú som chcel ísť. Žena hovorila len slovensky a nemecky, ale išla práve na tú ulicu – áno, tú ulicu. Kráčali sme vymeniac si z času na čas pár slov, ktorým sme nerozumeli, ale ktoré boli srdečné. Bola tma. Bolo to ďaleko. Žena mala ťažkú nákupnú tašku, ktorú som jej zobral. Keď sme prišli na ulicu, ktorej meno som žene dal, chcela mi ešte pomôcť a zaviesť ma na miesto určenia. Snažil som sa vysvetliť, že som dal len orientačný bod a že idem ešte ďalej. Žena naliehala, cítil som, že jej pripadám podozrivý, vyhŕkol som názov susednej ulice, pokrčila plecami, otočila sa mi chrbtom a takmer mi vytrhla z rúk svoju tašku.

Išiel som priečnou uličkou, ktorá viedla k tej susednej ulici. Bola taká strmá, že miestami na nej boli urobené zo zeme schody, podopreté drevenými polenami. Takmer žiadne osvetlenie, žiadny okoloidúci, dokonalé miesto na prepad. A stúpanie nemalo konca. Hore som našiel makadam a zbadal tabuľku s menom ulice, ktorú som hľadal. Skrátka šťastie: nemožné nájsť ten dom, zrazu sa ulica zmenila na poľnú cestu – a navrchu pomník, ktorý som navštívil popoludní – už neboli žiadne iné príbytky. Išiel som, neodvažujúc sa zvoniť náhodne. Dvojica okoloidúcich, prví, jediní prechádzajúci, zbadala moje rozpaky. Muž ku mne prišiel a povedal anglicky:

-„Tatarka, you are seeking for Tatarka?“
Pomyslel som si, že sú to policajti, ale čo?
-„Yes, I am seeking for Tatarka.“
-„English?“
-„No, French.“
– „Poďte pane, nasledujte nás, ukážeme vám ten dom.“

Dvojica bola veľmi prívetivá a usmievavá. Bolo treba ísť ešte oveľa ďalej, prejsť vidieckou časťou a potom sa objavili nové domy. A ten prvý bol ten, ktorý som hľadal.

-„Pekný večer, pane, a povedzte pánovi Tatarkovi, že všetci ho majú veľmi radi!“
Poďakoval som im podajúc si s nimi ruky, priateľsky a družne.

Bol som na prahu záhrady, dva kroky od domu. Zazvonil som. Na boku domu sa zapálilo svetlo. Zvuk dverí. Veľmi tichý zvuk krokov. Predo mnou je muž. Vysoký. Tvár drsne tvarovaná, veľké biele fúzy. Zelené tričko.

-„Poďte rýchlo!“ – povedal.

Nechce, aby sme tam postávali. Nasledujem ho. Nechá ma vstúpiť, naznačí mi, aby som išiel hore po schodoch. Na prvom poschodí vstúpime do miestnosti, z ktorej pokračuje ďalšia, kde je pracovný stôl a veľa kníh. Nespomínam si na tvar tej prvej miestnosti, kde sme zostali. Som pri nejakom stole. Sadám si k nemu. Tatarka kráča, sadá si, kráča. Ja, potom, čo si od neho pýtam povolenie, si robím poznámky. Chcel by som si všetko zapísať, ale zároveň som zasiahnutý zjavením, ktoré mi prináša prítomnosť tohto muža s postavou drevorubača a bolestnou inteligenciou.

…Všade ma sledujú, povedal. Nemám sa kam skryť. Zrazu zazvoní telefón a nikto na druhej strane neodpovedá. Vyjdem sa von prejsť, fotia ma. Tak už radšej nikam nechodím. Som „bez bydliska“, som odstrihnutý od všetkého.

-„Ako to všetko znášate?“

-„Bohužiaľ veľmi zle. Je to väznenie, ktoré trvá už desať rokov, za nič. Už viac neexistujem pre svojich čitateľov, pre nikoho. Existujem len pre políciu. Všetci sa boja so mnou stretnúť. Je to veľmi rafinovaná invencia. Izolovať a trestať. Nemáte šajnu, žiadnu možnosť si predstaviť túto frustráciu – frustráciu človeka, ktorý zvykol čítať, rozprávať, cestovať, písať, publikovať. Dnes mi zostáva len jediné rozptýlenie, písanie. Nič viac. A z času na čas som predvolaný na Bezpečnosť, na pohovor s policajtmi literatúry. Viete, je to plukovník tajnej služby, ktorý so mnou diskutuje, napríklad o Svedectvách, a ktorý mi kladie otázky. Na čo ste na svete? Toto všetko je otravné. Svetová literatúra je tu zredukovaná na päť alebo sedem mien: John Reed a Barbusse sú hlavní. Univerzita má úroveň priemernej školy. Robia prednášky na základe príručky, od tej po tú stranu. Študenti reprodukujú, nekladú žiadne otázky. Poézia je veršovanie. Každá zbierka musí obsahovať aspoň tri alebo štyri angažované básne – čo znamená, riešiace Stranu, Odboj. Moji priatelia umelci, napríklad monumentálny sochár, robia hračky. Náš ľud stratil svoj základ. Už nie sú žiadni sedliaci, existujú len zamestnanci štátu. Spočiatku družstvá disponovali vlastným jadrom, ale ich organizácia bola vylepšená, čo znamená kontrolovaná. Takže prišla ľahostajnosť, ľudia sú ľahostajní voči všetkému, aby mohli žiť v kľude …“

Hovorím mu o ľuďoch, ktorých som stretol, o odkaze, ktorý mi dali pre neho.
-„Je to dvanásť rokov, čo mi nič nevydali. Nikto mladší ako 30 rokov nepozná moje knihy.“
– „V knižniciach nezostala žiadna vaša kniha?“
– „Stiahli ich zo všetkých verejných knižníc. Zostali len v Univerzitnej knižnici. Navrhli mi znovu vydať jeden z mojich románov, ale za podmienky, že napíšem úvod, v ktorom skritizujem svoje omyly a politické postoje. Bol som hovorcom študentov – mládeže – pred sovietskym konzulátom a pred Národným divadlom, keď v roku 1968 ruské tanky okupovali mesto. Ak som sa vzdal členstva Strany a Zväzu spisovateľov, tak to bolo preto, že prestali brániť národnú nezávislosť. Zakázali mi vycestovať do Prahy, byť naďalej v kontakte s českými spisovateľmi…“
– „A tí, odtiaľto, Kusý, Šimečka, vídavate ich?“
– „Títo dvaja podpísali Chartu, rovnako ako ja. Sme jediní v tomto meste a jeden český opát. Je to obdivuhodný muž, tento Šimečka. Pracuje ako traktorista a žije so svojimi chlapcami a ženou harmonický život. Je to príklad toho, čo je občan a spisovateľ. Rovnako ako Kusý.“
– „Nevídate sa s nikým? Nikto vám nepomáha?“
– „Mám malú penziu, akurát takú, aby som neumrel od hladu. Napriek všetkému, sú priatelia, ktorí mi pomáhajú. Kupujú moje rukopisy. Ale viete, nie je to tak ťažké, byť chudobným, najťažšie je byť izolovaný, úplne izolovaný.“
Podá mi jablko a zapáli si cigaretu. Chvíľu potichu fajčí a potom:
-„Viete, všetci sme tu obdivovali Rusov, milovali ich, ich literatúru, ich kultúru, ich odvahu. Od mojich prvých ročníkov som čítal Rusov. Po zrade Západu, v Mníchove, tá láska k Rusom sa ešte posilnila. Potom sú to práve oni, kto nás oslobodil. Boli sme najlepší druhovia Rusov. A hľa, oni nás ubíjajú, zdupávajú, zakazujú nám napísať slovo o našej českej a slovenskej národnosti. Teraz, keď postavíme pamätník, tak výhradne našim ruským osloboditeľom… Prvá vec, ktorá sa urobila, bolo, že mi bol zhabaný pas, aby som nemohol už viac cestovať. Francúzsky filozof Gabriel Marcel mi daroval svoju cenu Erazmus, aby som mohol prísť do Francúzska, žiť tam. Bolo mi zamietnuté vycestovanie. Z času na čas som pozvaný na Sorbonnu, na Benátsky festival. Pozývajúcemu listu z francúzskej ambasády trvalo tridsaťtri dní kým prišiel z Prahy do Bratislavy, presne toľko času, aby dorazil príliš neskoro. Sme v politike Dada. Zmyslom života sa stali peniaze. Básnici, úplne rovnako ako zamestnanci štátu, budujú vily a rezidencie. Je ich treba zaplatiť. Už neexistuje človek, ktorý by si zaslúžil úctu. Okrem toho Šimečku a Kusého, ktorí sú príkladmi spisovateľov. Obetovať sa, dnes vyvoláva len úsmev. Naša spoločnosť je naozaj demoralizovaná, úplne demoralizovaná. Všetci snívajú o tom, stať sa dôchodcami. To sa stalo ideálom. Keď čítam učebnice literatúry, je to absolútne nezaujímavé. Nič iba heslá. Preletel som niekoľko nových kníh, stále tá istá oficiálna téma Oslobodenia. Existujú iba Petlice a je to paradox, pretože jedna kniha vydaná oficiálne v desaťtisícoch výtlačkov má menej čitateľov ako jediný výtlačok Petlice. Za päť rokov som dostal len jediný list z Francúzska. Čo sa týka kníh, všetky knihy sa stratia. Dostanem len to, čo mi je prinesené osobne…“

Znovu si zapáli cigaretu, vyfúkne dym, usmievajúc sa mi ukáže malý košík jabĺk. „Našiel som si manuálnu prácu: sadiť stromy v parku. Bolo mi to zakázané. Tak veľmi som to mal rád. Nemôžem robiť nič iné len písať… ale písať pre koho? Predvolajú ma: Prečo ste vydali Svedectvá? Naozaj netuším, kto ma tu vydal. Čo by som mohol vysvetliť? Inteligencia sa zmierila s tým, že nebude klásť odpor. Nielen ľudia môjho veku, ale aj mládež sa prispôsobuje rezignáciou. Viete, rozpustili Stranu a zdravé jadro všetko zreorganizovalo. Aktuálna Strana, to je iná Strana. To isté vo Zväze spisovateľov: rozpustili ho a zdravé jadro všetko zreorganizovalo. Sformulovali sa podmienky pre členstvo vo Zväze: je potrebné cibriť témy ako zaangažovanosť, vedúca úloha Strany v umení, v literatúre. Ak neakceptujete tieto námety, nemôžete byť spisovateľom, umelcom, pretože nemôžete byť členom Zväzu a teda ani vydávať, ani vystavovať.“
-„ Koľkí ste boli vo Zväze spisovateľov za vašich čias?“
– „Na Slovensku okolo tristo, všetko spisovatelia, skupina spisovateľov pre mládež bola najpočetnejšia.“
– „Koľkí z tých tristo je stále vo Zväze?“
-„Všetci.“
-„Všetci?“
– „Viete, je nevyhnutné mať z čoho žiť. Takže človek podpíše všetko. Bohužiaľ, my traja sme výnimky.“
– „A čo píšu?“
Zahmýri sa, potom vybuchne do smiechu:
-„Vtipy.“
Pozrie sa na mňa, zrazu sa zachmúri:
-„Ale je to tragická dezilúzia, konštatovať, na konci môjho života, že som žil v ilúzii, že som slúžil klamnej veci. Myslím na Cesty slobody od Sartra, ktoré sú nedokončené, aj keď Sartre je celý obsiahnutý v jednej malej knižke, Slová. Všetky veľké literárne koncepcie mojich súčasníkov zostali nedokončené. Pre literatúru nie je žiadny priestor. To tvrdenie Elie Wiesela o posvätnosti života, o posvätnosti ľudských vzťahov, ja ho uznávam. Ale situácia Židov sa opakuje, aplikuje sa na náš ľud, ktorý je nútený žiť v gete. Zmizol duch solidarity. Disidenti to držia v rukách. Nezostáva nám nič iné ako očakávať nejaké náboženské obrodenie, ktoré by obránilo vnútorný život človeka. Je to zvláštna úvaha, však?“
Má úsmev, ktorý rozjasní celú jeho tvár, ktorý s ľahkosťou zvýrazní energiu.
-„Boli ste komunistom dlho?“
-„Od mojich štúdií v Prahe. Je to kruté, viete? Gottwald podpísal verdikt (narážka na pražské procesy a obesenie Slánského a Clementisa) vediac, že tí súdruhovia boli nevinní. A vo Zväze spisovateľov, ak niekto vyhlási, že ste darebák, celý Zväz vyhlási, že ste darebák! Neklamem. Predstavte si, ja som podpísal Chartu a všetci ma odsúdili, spisovatelia, umelci, herci, a ani jeden Chartu nečítal. Táto absurdná poslušnosť, absolútne absurdná! Všetci demoralizovaní, umŕtvení… Predstavoval som si, že spisovateľ je niekto, kto hľadá zmysel života, kto formuluje veci, kto iných očaruje. Ale ako by mohol očariť rozčarovaný človek? Zriekol som sa všetkých spisovateľov, mladých či starých, okrem tých dvoch, Kusého a Šimečku, ale to sú výnimky…“
Má slzy v hlase, ale pokračuje:
-„… Všetko je lož. Robotnícka trieda žije pod klamstvom. Už sa viac o nič nezaujíma: ľahnúť si, najesť sa, získať byt a to je všetko. Keď si prebehnete naše noviny, je to prázdnota. Ani informácie, ani kritika, všetko je dobré, všetko je skvelé, všetci spievajú. Už je to len folklór, čo obsahuje ešte našu kultúru. Mestá sú prázdne. Praha je provincia. Žiadny kaviarenský život. Všetko sa zameriava len na súkromný život. Oslavy, nič nie je spontánne, je prvý máj, národný sviatok.“
-„Je to návrat k atmosfére päťdesiatych rokov?“
-„Na začiatku áno. Kritizoval sa buržoázny nacionalizmus, aby nahnali ľuďom strach. A Gustáv Husák napísal článok v moskovskej Pravde nazvaný: Dvadsať rokov slobodného života v Československu. Áno, dvadsať rokov a on z nich desať strávil vo väzení. Michel Foucault vydal jednu obdivuhodnú knihu: Dozerať a trestať. Je to duša, ktorá je u nás trestaná. Duša a intelektuálne kvality. A naše československé byrokratické väzenie je pokrokom v evolúcii väzení. A ak nás Strana presvedčí, že človek nemá intelektuálne a morálne potreby, tak človek už nebude viac frustrovaný. Človek, ktorý je spokojný, že má kde spať a čo jesť, necíti mreže. Bol by som veľmi zvedavý, čo si o tom myslí francúzsky komunista…“
Na dlhú chvíľu sa odmlčí, potom nadskočí a:
-„A hľa, tanky v uliciach Bratislavy a mládež kričí: Tatarka hovor! Hovor! Predstavte si prehovoriť pred tankom, tam, pred Národným divadlom. Hovoriť. Myslíme si, že je to ľahké. Hovoriť. Áno, v takejto situácii, hovoríme. Ale zvyčajne je to moc, ktorá dáva slovo. A dnes, v Československu majú slovo šansónisti a komentátori, totálne negramotní. Predstavte si sprostého funkcionára, ktorý nič nečíta, nič, ani českú literatúru, ani slovenskú, ani Sväté Písmo, ani svetovú literatúru, nič, nič len obežníky. Viete si to predstaviť?“
Dotkne sa môjho zápästia, podá mi ruku a usmeje sa:
-„Som rád, že ste prišli.“
-„Koľko máte rokov?“
-„67 rokov. Dávam si ešte 600 dní. Viete, keď žijete desať rokov v depresii, stále otravujúci a otrávený, potrebujete trochu užitočnosti. Chcel som pracovať v tom parku. Bola to užitočná práca. Ale som nákazlivý. Nie, to je príliš vysoko, ale úsmevom, otvoreným správaním….Posledný súd sa pripravuje. Pozrite Dürera, Apokalypsa, je to niečo také. Nič nie je posvätné alebo božské. Viete, som pôvodom dedinčan, sedliak, pestoval som rastliny, choval zvieratá. Ak chováte zvieratá, máte k nim vzťah. Sme za ne zodpovední, všakže, za psa alebo koňa. Dnes, dnes sa nepestuje, nechová, ale vyrába.
Vyrába sa šunka, produkty, a rovnako je to aj vo vzťahu žena-muž, nie je to už nič viac než vzrušenie. A to je všetko. Moja mama s mojím otcom robievali všetko spolu. Od rána do rána bola láska spoločná aktivita. Láska dnes je moment, okamih, však?“
Jeho pohľad sa ma pýta, potom odchádza a hlas ho nasleduje:
-„Zviera má v sebe niečo božské. Všetky kultúry chovali zvieratá. Toto je dôležitá kniha…“ Postaví sa, ide do druhej miestnosti a vráti sa s Osudom civilizácií od Frobeniusa.
-„ …Egypťan si predstavoval nebo vo forme ohnutej bohyne. Dnes je propaganda, piesne, a nebo je prázdne. A hlavy sú prázdne tiež, pretože ich metodicky vyprázdňujú. Je potrebné niečo vymeniť.“
-„Nie je to to, čo ste očakávali od komunizmu?“
-„Nenašiel som jediného hodného komunistu. Všetci komunisti obetujú všetko moci…“
Na dlho sa odmlčí, potom:
-„Och, je to hrozné!“ Potom ďalšia odmlka.
-„Hrozné, obetovať malé národy. Pre koho je nebezpečný malý národ, ktorý má svoju kultúru, svoje tradície, svoje ambície? Viete, je to dramatické. Degradujú hlavu byrokratickými prostriedkami. Ak prestane fungovať inteligencia, kultúrna organizácia sa rozpustí. Je na to technika. Rozdelíte ľud na skupiny. Jedna je informovaná, druhá nie. Napríklad, vo Zväze spisovateľov, jedna skupina sa stretne, pripraví úlohu, spracuje informácie a ostatní zostávajú v naivite. Na začiatku päťdesiatych rokov, vo Zväze sme pripravovali „aktív“ – prepáčte, neviem ako to preložiť, – áno, pripravovalo sa vylúčenie skupiny štyroch spisovateľov, a ja som bol toho súčasťou. Vymysleli si na mňa hriechy, že som formalista, že som buržoázny nacionalista, a všetci spisovatelia ma jednohlasne odsúdili, tvrdiac že som bol nepriateľom sovietskej literatúry, že som bol skazou. Takýmto spôsobom môžete rozvinúť neslýchaný teror. Poznáte mongolskú inváziu, táto malá dobre vyzbrojená skupinka, ktorá zaplavila celú Európu. Ideologicky a materiálne dobre organizovaná, dobre informovaná a dobre vyzbrojená elita môže uskutočniť to isté. Po ruskej invázii v roku 1968 sa rozpustila Komunistická strana a vidíte zdravé jadro: sú to osoby pripravené uskutočniť všetko, čo budú chcieť, pripravení ospravedlniť vylúčenie ako aj opätovné prijatie. Čo sa týka Komunistickej strany, ktorú normalizovali, vystupuje stále pod rovnakým názvom, ale nie je to rovnaká strana, ako aj Zväz spisovateľov nie je ten istý zväz a Rudé právo nie sú rovnaké noviny…“
„Fuj!“ Urobil veľké gesto, chýbajú mu slová, všimol som si jeho biele ponožky a kockované béžové papuče. Pokračuje:
-„Keď som bol študent alebo odbojár počas vojny, vedel som, že som komunista, že mám povinnosti voči iným ľuďom a vzťahy s nimi. Napríklad, v Žiline, kde som bol profesorom, bolo centrum vyhostenia Židov. Vedel som, že mojou úlohou bolo chrániť ich, alebo aspoň ich varovať. Alebo v Prahe, kde odišlo do vyhnanstva veľa nemeckých komunistov, vedeli sme, že našou úlohou bolo ich sprevádzať, dať im najesť, skryť ich, atď. Ale dnes! Dnes sa nenájde jediný komunista, ktorý by mi povedal: Ako žiješ? Máš z čoho žiť? A Husák, náš prezident, bol mojím priateľom…“
Vstane a ide po knihu, ktorú mi ukáže: G. Husák, Svedectvo o SNP, 1964. Preloží mi venovanie: D. Tatarkovi, za jeho občiansku čestnosť a za jeho umenie! Priateľsky G. Husák, 2-9-64. Potom knihu položí predo mňa na stôl a pokračuje:
-„To sú spomienky z Povstania… Viete, keď zostanete vo väzení desať rokov, väzenie je apokalypsa. Uväznenie, poníženie. Napríklad, existuje jeden muž, ktorý sa volá Holtoch, bojovník španielskej vojny. Hodili ho do väznice, bol v nej zatvorený v malej klietke – z čoho sa robí šunka? – ach áno, z bravčového. Musel jesť svoje výkaly. Chcem povedať, že muži, dobrí bojovníci hodení nečestne do väzenia, tí muži sú zlomení ľudia a tak hlboko beznádejní, že už viac nedokážu veriť, že v človeku je niečo ľudské. Zlomení a skorumpovaní. Človek, ktorý sa dokáže vzoprieť, je to určitý druh posvätnosti.“
-„On sa nevzoprel?“
-„Samozrejme, nie! Predstavte si Stalina, ktorý povedal Chruščovovi: Tancuj! A Chruščov začal tancovať. Sú to poníženia, ktoré sa nezabúdajú, ktoré nezabudnete nikdy.“
Ticho.
Uvedomil som si, že je veľmi neskoro, už po druhej hodine ráno, a že sa musím vrátiť. Tatarka ma chytil za ramená, zoči-voči, a objal ma. Potom povedal, že ma odprevadí na kus cesty, že mu to spraví dobre. Dá si čierne vlnené sako, na hlavu položí fialovú vlnenú baretku a naznačí, aby som zišiel potichu dole. Dole si obliekol kabát a potom rýchlo vybehol hore. Hneď sa vrátil niečo držiac: „Zabudol som si doklady“.
Noc je studená, ale na nebi je veľa hviezd. Z vrchu kopca je mesto krásne a pokojné, mierumilovné. Tatarka sa oprie o moje rameno, keď ideme dolu ulicou po hlinených schodíkoch.
-„Občas,“ hovorí, „to rozhrýza moju hlavu.“
Vnímam to ako obraz, ale on pokračuje:
-„Občas, som ako opitý. To je osamotenosť.“
Občas má viditeľné problémy s rovnováhou. Teraz sa bavíme o všeličom. Radi, že spolu kráčame na čerstvom vzduchu a uvoľnení. Mám obavy ako sa vráti, ale protestuje, že sa cíti veľmi dobre, že je šťastný, že sa mohol porozprávať. Navrhujem mu, že sa vrátim zajtra, okolo dvadsiatej hodiny. Stisne mi rameno.
Zavedie ma až na autobusovú stanicu. Čakáme dlho, a keďže taxíky prechádzajú okolo dosť často, rozhodnem sa, že si jeden zoberiem. Tatarka sa obáva ceny a ja odhadujem núdzu, do ktorej je vystavený, keď tak protestuje ohľadom takej malej sumy. Chcem teda počkať na autobus, ale on sám zamáva na taxík. V momente, keď otvorím dvere sa mi Tatarka snaží podstrčiť desaťkorunovú bankovku a mám problém mu ju vrátiť.
V taxíku si opakujem jednu z jeho posledných viet:
-„Je treba povedať pravdu. Je potrebné všetko povedať, pretože ilúzia je tragédia! …“
Mal som v to ráno o ôsmej hodine stretnutie s ministrom kultúry Slovenska, Miroslavom Válkom, básnikom, ktorý sa stal ministrom v roku 1969 – dátum je priťažujúci, ale nedarí sa mi považovať jeho básne za zlé: majú dokonca veľkú slobodu vo verbálnej nápaditosti, veľa vtipu a nehy. Samotný Válek sa mi zdal zababušený, naobliekaný.
Nechal priniesť kávu. Začal som banalitou:
-„Nie je to náročné, byť básnikom a ministrom?“
-„Áno, je to ťažké, ale je to raz jedno a raz druhé, čo je náročné. Oddelene ani jedno, ani druhé nie je ťažké.“
-„Poézia je účinná?“
-„Večná otázka! Všetko závisí od úlohy, ktorú jej prikladáte, a od miesta, ktoré zastáva. U nás sa veľa číta, takže je považovaná za nevyhnutnosť. Myslím si, že poézia zanecháva na človeku vždy stopy, aj keď ju nedokáže správne oceniť. Samozrejme, veľa ľudí považuje poéziu za prežitok, ale títo istí ľudia považujú rozum za racionálnu vec, zatiaľ čo v našich časoch je dôležité spájanie. Prepojenie napríklad rozumu a poézie, aby sa stal človek úplný. Žijeme v dobe odborníkov, odborníci nie sú úplní ľudia a keď rozhodujú o osude ľudstva, sú to často nebezpeční ľudia. Jedna zásadná vec by mohla byť spoločná všetkým povolaniam: princíp kreativity. Aj politika musí byť tvorenie.“
-„Zdalo by sa, že zásada tvorivosti poézie je často nebezpečná pre tú politickú.“
-„Dobrá poézia nemôže nikdy predstavovať nebezpečenstvo pre dobrú politiku.“
-„A dobrá politika musí prirodzene zakázať zlú poéziu. Márne som hľadal vo vašich kníhkupectvách Seiferta alebo Holana. Nenašiel som ich.“
-„Ich knihy sú bez pochýb vypredané. Nenájdete tam ani moje knihy a nemyslím si, že by boli zakázané. Kultúrna situácia vo Francúzsku sa mi nezdá byť až tak dobrá, že vám prenechá radosť zaoberať sa tou našou.“
-„Znamená to, že sa nemáme miešať do vašich záležitostí?“
-„Nie, to som nepovedal. Hoci prichádzate ohlásiť nejaký dobrý princíp, mechanizmus kapitalistického systému je úplne odlišný. U vás je veľa spisovateľov, ktorí v pláne čisto kultúrnom, by mali byť zakázaní, pretože kazia dobrý vkus ľudí. Vo Francúzsku a v ostatných kapitalistických krajinách je kultúra biznis, obchod. U nás je najmä kultúrou a až následne obchodom. Teda my vydávame to podstatné, vydávame to, čo si zaslúži byť vydané…“
-„Vaše ministerstvo teda drží v rukách meradlo tvorivosti?“
-„Táto otázka nestojí za odpoveď. Samozrejme, že nie. Ani prakticky, ani teoreticky moje ministerstvo nemá toto meradlo, ale minister môže mať svoje vzdelanie, svoj osobný vkus. U vás nie je zakázaný žiadny spisovateľ, ale šíri sa pornografia, aj rasizmus, aj násilie: to sú kritéria kreativity?“
-„Určite nie, ale nie sú ani, a priori, dôkazom opaku. Používať ich ako kritéria zákazu je najčastejšie iba alibi pre politický zákaz.“
-„U nás nie je zakázané žiadne dielo z dôvodov čisto politických.“
-„A dielo D. Tatarku?“
-„Tatarka žije slobodne v tomto meste. Stačí, aby nám priniesol rukopis, aby sme ho dali do tlače. Dokonca sme mu navrhli, že kúpime dopredu jeho rukopis. Odpovedal, že nemá žiadny. Je to trochu zvláštny prípad. Ale keď nechce publikovať, my ho do toho nemôžeme nútiť. Pravdepodobne nenapísal nič seriózne, nič dobré…“

…………

Stačí mi túto konverzáciu priviesť do tohto bodu. Postavil som sa a požiadal o rozlúčenie sa. Minister, zaskočený naliehal, aby sme pokračovali. A pokračovali sme, dosť prudko.

Jeden disident mi v Prahe povedal: „Stupeň boľševizácie indivídua sa dá merať šírkou hanebností, ktoré je schopný povedať vám do očí.“ Tento básnik nehovoril iba hanebnosti, ale celá tá hanebnosť je vražedná, aspoň mentálne.

Deň bol potom nabitý samými stretnutiami. Ponáhľal som sa stretnúť sa s Tatarkom, ale predstieral som, že sa vraciam do hotela ospravedlňujúc sa únavou zo všetkých týchto rozhovorov. Keď ma môj tlmočník opustil, nastúpil som na električku, potom taxík, ktorý ma vyložil neďaleko od Tatarkovho domu. Šofér taxíka hovoril po francúzsky. Uvádzam tu niekoľko z jeho viet, pretože potvrdzujú niektoré z tvrdení Tatarku:

-„Každodenný život? (Bol som v Československu, aby som napísal reportáž o každodennom živote, ktorá nikdy nevyšla: viď moju knihu: Zmysel cenzúry). Mali by ste tu zostať rok. Aby ste pracovali, aby ste nakupovali, tak by ste si mohli uvedomiť… ľudia nie sú spokojní, ale nemôžu nič povedať. Nie je možné povedať niečo. Odbory sú kontrolované členmi KS a členovia KS majú za úlohu zabraňovať sťažnostiam. Myslím si, že 80 percent, áno, aspoň 80 percent ľudí je nespokojných s režimom, ale čo robiť? Znášame ho. Sú tu Rusi. Niekde. Sú dva spôsoby ako držať ľudí: cez ich osobný život a cez ich deti. Ak protestujete, stratíte svoju pozíciu a vaše deti už nemajú žiadnu budúcnosť. Sú skúšky. Je to veľmi jednoduché – povedať, že vaše dieťa neuspelo… Po roku 1945 sme verili, mali sme ideál. Dnes už viac neveríme. Žijeme, to je všetko. Hrozné je, že sa do Strany už viac nevstupuje kvôli ideálu. Mladí vstupujú do Strany, aby získali kariéru a to je teda cele zlé. Tí dobrí už do Strany nevstupujú. Obyvateľstvo nebolo voči Rusom nepriateľské. Nie viac ako bolo nepriateľské voči socializmu. V šesťdesiatom ôsmom roku neexistovala žiadna hrozba zvrhnutia socializmu. Ľudia, samozrejme, boli za návrat starého poriadku, ale armáda, polícia poslúchala KS a Dubčeka, a robotníci v továrňach boli ozbrojení. Ľudia sa stali nepriateľskí voči Rusom až po invázii…“

Tatarka ma očakával: otvoril mi hneď. Neprinášam všetko, čo sme si povedali, a hlavne nie krátke výmeny, ani momenty, keď sa ma pýtal na Francúzsko, na literatúru mojej generácie, na nedávne medzinárodné aktuality. Značil som si hlavne jeho monológy, jeho tirády. Boli sme v rovnakej miestnosti ako včera a mal oblečené to isté tričko s čiernymi vlnenými nohavicami. Keď som si vzal môj zošit, rozprávali sme sa o Havlovom procese.
-„Havel je predstaviteľ českej kultúry a českého národa – a prepáčte mi tento výraz – je to hrdina. Vždy chcel zachrániť toto, pomôcť tamtomu, napríklad zbierajúc podpisy. Moje nešťastie, keď som prišiel do Prahy, bolo stretnúť Havla, ktorý mi povedal: Podpíš! A ja som podpísal Chartu. A krátko na to ma zrazilo auto. Bolo to pri bráne cintorína. Zlomilo mi rameno, zlomilo mi nohu, moju – ako sa to povie? – moju píšťalu. Nebol žiadny dôvod, aby ma nejaké auto na takomto mieste zrazilo, chápete?“
Bez pochýb som sa ho pýtal na jeho podozrenia, na jeho imobilizáciu a výpoveď o policajných metódach ho priviedli späť:
-„V roku 1950, to bol začiatok teroru v kultúre. Poslali ma pracovať na železnicu, aby obnovili moje intelektuálne zdravie. Celé jedno leto. Iba ako malé pokánie. Počas procesu so Slánským ma poslala redakcia jedných novín. Je to môj hriech, táto aféra. Slánský a Clementis hlásali mier ako apoštoli. Je to moja najžalostnejšia minulosť. Slánský a Clementis sa obvinili, boli veľmi presvedčiví, a ja som im veril. Ale predtým, vo februári 1951 boli taktiež zadržaní Husák a Novomestský, básnik. Novomestský bol komunista od dvadsiatych rokov a avantgardný básnik. Bol súčasťou skupiny Nezval, v Prahe, ale bez toho, že by sa bol pridal k surrealizmu. Bol to nezávislý muž, veľký straník a veľký básnik. Spolupracoval s komunistickými novinami. Bol to priateľ, dôverný priateľ Husáka. Obidvaja boli predstaviteľmi komunistických intelektuálov. Husák nie je spisovateľ. Je publicista. Vie argumentovať. Vie demagogicky klásť otázky a dávať odpovede. Je nadaný intelektuál. Novomestský veľmi vyniká ako básnik, ale je slabší, veľmi ovplyvnený politickou zručnosťou Husáka. Skrátka, boli obaja zadržaní a obvinení zo zrady, z buržoázneho nacionalizmu a dokonca v prípade Novomestského zo špionáže v prospech Francúzska! Slánský a Clementis sú popravení na konci roku 1952, a proces Husáka a Novomestského sa koná až v apríli 1954 po rokoch väznenia a ponižovania. Sú odsúdení na desať rokov. Neviem, čo si vytrpeli. Novomestský, chorý je prepustený na Vianoce 1955, sa stáva zamestnancom strahovského literárneho múzea v Prahe. Husák je prepustený až v roku 1960. Čo si môže myslieť muž, čestný bojovník, bezúhonný, ktorý je odsúdený ako zradca svojimi vlastnými priateľmi? A odsúdený v mene ich spoločných ideálov? To, ako som vám povedal už včera, zbaví človeka navždy viery v to ľudské. Táto beznádej, myslím si, že je špecialitou našej doby. Jej najhroznejšia zvláštnosť.“
-“Vy ste to všetko zverejnili, myslím…“
-„Áno, v určitom druhu poviedky – Démon súhlasu, alebo bolo by lepšie povedať dovolenia? Je to krátka kniha, prvá kritika tohto systému, ktorá tu vyprovokovala veľa vzrušenia. Dokonca bolo povedané, prepáčte mi, že to bola pocta slovenskej literatúry, vyjadriť to. Napísal som aj Prútené kreslá, príbeh medzi jednou Francúzskou a slovenským študentom. Našim čitateľom sa táto kniha páčila, ale neviem, aký záujem by mohla vzbudiť u Francúzov. M. Kundera priniesol pár exemplárov do Francúzska. Predtým než odišiel, prišiel ma navštíviť, dobre ma pozná, povedal mi: Budem tam tvojím konzulom… Ale možno tam na mňa zabudol… Život je tam úplne vzdialený od toho nášho tu, a ešte viac vzdialený od toho môjho, prestrihnutého, izolovaného… V 1968-om som vystúpil z KS, ale moju výpoveď zamietli. Nepripustia, aby člen KS vystúpil. Následne, v roku 1969 ma vylúčili oni. Ale KS stratila svoju prestíž. Tá, ktorú zmodernizovali, ktorú znormalizovali pod touto skratkou zahŕňa už len oportunistov, ktorí sú jej členmi len kvôli kariére a peniazom. Už sa viac nejedná o presvedčenia. Jediná myšlienka, ktorá sa dnes v KS ráta, je postoj voči ZSSR. Napríklad nikto netvrdí, že nie som čestný človek, ale môj neakceptovateľný hriech je, že som viedol manifestácie za slobodu proti ZSSR. Je tu jediné kritérium: ste za alebo proti ZSSR. Avšak, ale viete, že nemožno byť, dnes, úprimne za ZSSR, za súčasný režim vediac toto všetko, čo sa vie o tomto režime. Všetci pracovníci sú tu presvedčení, že sú vykorisťovaní, že naša ekonomika, náš obchod sú poľutovaniahodné a totálne riadené Sovietskym zväzom jedine pre jeho zisk….“
Zvonenie telefónu zrazu prerušilo našu konverzáciu. Tatarka zostal nehybný. Na prízemí, kde bol telefón, bolo počuť slabý hluk. Potom nič. Bez pochýb telefonát nebol pre Dominika Tatarku. Pozrel sa na mňa, akoby sa odtiaľ vrátil späť ku mne. Povedal:
-„Všetci sa ospravedlňujú deťmi. Sme zbabelí kvôli deťom. Kusý a Šimečka majú deti a nerobia menej, ako jeden spisovateľ musí spraviť. Intelektuáli robotníckeho a sedliackeho pôvodu majú strašný strach z fyzickej práce. Myslia si, že fyzická práca je ponižujúca, že značí stratu sociálneho postavenia.“
-„Šimečka považuje zrovnoprávnenie úrovne života, deštrukciu práve hierarchie viazanej na situáciu, za jeden z mála výdobytkov socialistického režimu…“
-„O tomto tvrdení neviem polemizovať. Je pravda, že nie je rozdiel vo výške platu medzi univerzitným profesorom a zamestnancom, ale obávam sa, že je to skôr úpadok ako pokrok. Robotnícka trieda sa nezaujíma o verejné otázky, okrem niekoľkých centier ako možno Ostrava, Plzeň, Praha a je to zlé, pretože robotnícke myslenie bolo prepojené na politické myslenie. Existoval veľký rozdiel medzi životom v Čechách, ktoré boli industrializované už počas rakúsko-uhorského cisárstva a Slovenskom, poľnohospodárskou krajinou, kde produkcia, hlavne vo východnej časti, bola veľmi primitívna, zaostalá. Je pravda, že táto produkcia bola neviem koľkokrát znásobená. Z uhla pohľadu našej doby ide o pokrok, ale iniciatíva roľníkov, rovnako tak aj robotníkov, sa stráca. Viete, založili sa družstvá, podniky, kde zvieratá rýchlo priberajú, ale dedina, ktorá bola prirodzené spoločenstvo sa vytráca v prospech nových podnikov, ktoré sú možno nevyhnutné. Ako vám to povedať? Je to ako zmiešať mesto a vidiek. Roľník sa stáva priemyselníkom. Prečo nie? Ale náš systém má divné javy. Napríklad obilie. Je to sezónny produkt. Takže na sezónu sa robí nábor pracovníkov. Akých pracovníkov? Starcov, pretože ostatní majú zamestnanie. Len chov dobytka má stálych zamestnancov. Keď sa robí nábor sezónnych pracovníkov, je to vždy na poslednú chvíľu, vždy improvizácia, čo spôsobuje, že dobrý zber sena, zemiakov či repy je čiastočne zničený práve takou improvizáciou…“
Už netuším, kto ukončil túto tému, ani ako sme prišli k českým emigrantom na Západe, tým ktorí si vybrali exil po sovietskej invázii.
-„Musím povedať, že moji oficiálni hovorcovia mi rozprávali o Pelikánovi a o Kohoutovi ako o špeciálne dogmatických stalinistoch v päťdesiatych rokoch…“
-„Je pravda, že Pelikán a Kohout boli dogmatickí, ale boli to málo skúsení mladí muži, vždy očarení. Kohout bol výnimočná celebrita. Viete, u nás, spisovatelia a umelci sú ľudia veľmi vystavení korupcii. Ich úroveň života nie je priemerná ako u zvyšku populácie. Sú milionári a majú možnosť získať milióny. Nikto nemá také vysoké honoráre ako sochár jedného pamätníka. Predstavte si, keď sa stavia, sú percentá na umeleckú výzdobu. Nakreslíte niečo malé, z čoho sa potom vytvorí socha, a to vám vynesie pol milióna. Nie je to výtvor, je to výrobok. Získajte objednávku pamätníka našim Osloboditeľom a to bude zaplatené ešte lepšie. Napíšte reportáž o Sovietskom zväze a budete bohatý. Nejedná sa o tom spraviť prácu, dielo, ale riešiť tému. Platí sa za témy. Vo výtvarných umeniach sa platí za námet. ..Nechcel by som – pozrie sa na mňa – nechcel by som vám povedať len približnosti kvôli chabosti mojej francúzštiny alebo kvôli mojej izolovanosti, všetko, čo vám vravím je čestné, to vám prisahám…“
Uistil som ho, že od včerajška kvalita jeho francúzštiny je čoraz viac plynulá a v jednom momente sme prešli na iné témy. Spýtal som sa ho:
-„Koľko ste napísali kníh?“
Urobil grimasu a počítal na prstoch:
-„Približne desať … a scenáre. Pracoval som desať rokov v novinách ako reportér, ale to naozaj nemá žiaden význam. Želal by som si, aby vydali odo mňa dvesto strán prózy a to je všetko.“
– „Vo Francúzsku?“
– „Netuším, čo je zaujímavé pre francúzskeho čitateľa. Možno výber poviedok, noviel a Démon, Kreslá s niekoľkými esejami alebo niekoľko…. V súvislosti s mojimi cestami, som napísal Cestujúci človek – prežil som to znovu veľakrát píšuc o Francúzsku, Mongolsku a tak…“
– „Čo ste napísali od invázie?“
-„Bol som zamilovaný, môj drahý priateľ, ja šesťdesiatročný starec. Je to jedna strana môjho pekla. Pre mňa už nie je viac nikde bezpečne. Ani sloboda. Chcel by som napísať tento príbeh, ale nie je to možné. Predstavte si, prídu ku mne, prehľadajú všetko, odnesú a môj život skončí, kde s týmito listami papiera? Alebo, urobím z neho balík, zverím ho niekomu a zhabú jeho veci. Nie, je to nemožné. Oficiálne ma požiadali o znovuvydanie jednej z mojich kníh, knihy, ktorá sa volá Farská republika. Je to román o slovenskej fašistickej republike a áno, čakalo sa na Rusov ako osloboditeľov. Moja kniha je naozaj poctivá kniha. Prvá, ktorá to vyjadrila, opísala zápas komunistov a očakávanie ruskej armády. Táto kniha je vhodná pre dnešné autority, ale v úplne inej situácii. Viete v akej situácii je spisovateľ v Československu: bol čestný partizán, písal úprimne podľa svojich presvedčení, svojich skúseností, a teda bol v línii, ale čo je dnes tá línia? Moja vtedajšia úprimnosť je stále moja úprimnosť, ale Strana dnes už nie je vtedajšia Strana a jej dôvod vydať ma dnes, je len snaha využiť moju úprimnosť, akoby bola naklonená jej dnešnej línii. Naše vtedajšie predstavy zostali nedokončené a stali sa smiešnymi. Takže preto odmietam návrh znovu vydať túto knihu. A preto moja požiadavka dvesto strán, nie pre vás, ale pre budúcnosť… Viete, ten rok 1968 bol pre mňa koniec. Ešte mi vydali jednu knihu…“
Ide k malému vstupu v miestnosti oddeleného šatníkom. Vidím – a uvedomím si, že som sa pozeral len na neho, Tatarku, stále – trojuholníkový stôl, dve kreslá, čudný kredenc… Ale vrátil sa ku mne mávajúc nejakou knihou…
-„… tá kniha, čo sa volá Proti démonom, ale len akoby. Nikto ju nemôže čítať. Vytlačili ju v štyristo exemplároch. Nenájditeľná, stratená. Podtitul: Výber esejí o literatúre a výtvarnom umení. Zostali mi dva výtlačky. Dám vám tento, ako trochu z môjho života…Viete, neželám si byť zaujímavým autorom z politického pohľadu. Som skromný autor, ktorý si želá zostať samým sebou, kdekoľvek by bol. Moji priatelia možno preháňajú o kvalite mojich textov. Bohužiaľ zo mňa spravili predstaviteľa, ale ja kašlem na to byť nejakým predstaviteľom. Ale tento národ, môj národ mal rád spisovateľov, bez pochýb málo národov malo tak srdečne rado svojich spisovateľov. Možno preto, že boli sklamaní politickou a spoločenskou elitou, úplne sklamaní… Navštívil ma minister s tajomníkom: „Môj drahý Dominik, povedal mi, ako sa máš? Rozumieš, že sa k tebe správam so zdvorilosťou ministra, ale táto zdvorilosť je hodnejšia ako zdvorilosť polície, nemyslíš?“
Pozeral sa na mňa, usmieval sa a ja chápem, že tento muž mi dáva chuť žiť. Po chvíli ticha hovorí:
-„Ach, môj život, môj život je nepravdepodobný!“
Znovu ticho a potom:
-„Viete, je niečo nad literatúrou. Je to mladé dievča, ktoré spôsobilo, že som to pochopil. Že je v živote niečo sväté a že ľudská duša je génius. Ako zachovať ľudské spoločenstvo? Ako to urobiť, aby bol život znesiteľnejší. Potreboval by som viac z vašich slov. Porovnajte divadelné predstavenie a stretnutie dvoch ľudí… Párkrát sa mi stalo, že stretnutie s človekom predstavovalo veľkú udalosť alebo rozhodujúce predstavenie. Bolo by potrebné môcť sformulovať tento čin, tento dej, ktorý sa odohrá medzi dvoma ľuďmi alebo medzi členmi nejakej malej spoločnosti. Naša koža je popísaná, je to váš prejav, písaný znakmi, ktoré sú väčšinou neznáme. A tieto znaky vytvoria predsa len možnosť komunikácie medzi dvoma ľuďmi, ktorí spolu nehovoria, ktorí zostanú potichu. Je to veľké slovo ukrajinských rabínov keď hovoria, že ticho je buď dym, alebo komunikácia. Knihy, zostáva len jedna situácia a niekoľko slov v pamäti. Snažíme sa, hľadáme, ale je to taká malá námaha, to hľadanie. Napríklad, keď som bol zranený tým autom v Prahe, bol som v rehabilitačnom centre a tam, bol tam vždy niekto, aby sa ma spýtal: Povedzte mi prečo som stratil nohu? Povedzte mi prečo som skočil z okna? Nemal som viac chuť žiť, ale padajúc na zem som tú chuť opäť našiel. A tak na mieste, ktoré je výberom absurdných nešťastí, zmrzačení spôsobených pokrytectvom, hlúposťou, lakomstvom a každý týždeň sa obnovuje počet nešťastí … Bolo by to tam dobré zamestnanie pre spisovateľa, zamestnanie odpovedať na: Prečo som stratil nohu? Prečo som skočil z okna? Áno, dobré zamestnanie, pretože je to na spisovateľovi, ktorý nemôže nič povedať, aby mi povedal, prečo som stratil moje srdce, stratil moju hlavu, stratil svoju dušu…“
Tatarka sa obliekol ako včera, vlnené sako, fialovú čiapku, kabát a vyšli sme a kráčali sme –oveľa dlhšie ako včera – až po stanicu električiek v centre mesta. S radosťou dýchal. Rozprával mi o meste. Rozprával mi, už ani neviem o čom. Cítil som, že sa mi dostal pod kožu s vecami, ktoré predtým neboli ničím viac než obyčajnou vedomosťou. Keď prišla električka, objali sme sa. Povedal mi:
-„Dávajte si pozor…“
Nastúpil som. Sadol som si k oknu. Tatarka stál z druhej strany. Priložil som ruku ležmo na okno. Tatarka ležmo priložil svoju ruku z druhej strany…

Poznámka vydavateľa:

Stretnutie s Tatarkom je vydané v rovnako čase ako Démon súhlasu D. Tatarku. Toto stretnutie je úryvkom z cestovného denníka do Československa, ktorý zostal nevydaný.

Tatarka je považovaný za jedného z najpozoruhodnejších slovenských spisovateľov. V jeho krajine od roku 1969 nemohla vyjsť žiadna z jeho kníh, pretože Tatarka sa postavil proti sovietskej invázii.

Vo francúzštine bola doposiaľ vydaná len Tatarkova novela Kohútik v agónii, preložená François Kérelom.



Bernard Noël je francúzsky spisovateľ a básnik. Text vychádza s jeho súhlasom. Za pomoc ďakujeme redaktorovi Českej televízie a prekladateľovi Noëlovej poézie Petrovi Zavadilovi.

Z francúzštiny preložila Katarína Chaloupková, redakcia textu Martin Leidenfrost. Text pôvodne vyšiel v revue Impulz.


Ďalšie články