Mor včelieho plodu: Kedy spozornieť a ako sa ho vyvarovať

Bakteriálne choroby postihujú aj včely, môžu viesť až k likvidácii celej včelnice, hovorí Ladislav Ševčík, predseda základnej organizácie Slovenského zväzu včelárov v Sološnici, ktorý o nenahraditeľnom prínose tohto hmyzu tiež uskutočňuje prednášky pre školy a škôlky.

Mor včelieho plodu patrí medzi bakteriálne choroby včiel a včelieho plodu. Odkiaľ a kedy sa vzal?

Včelstvá s ním bojujú od nepamäti, v minulosti akurát nebolo toľko patogénov a škodcov, takže sa nevyskytoval tak často. Včely sa tiež tak často nekontrolovali, preto skrátka vymreli bez toho, aby si to niekto všimol. Prvýkrát ho diagnostikovali v roku 1904 vo Švajčiarsku, v Československu sa prvýkrát diagnostikoval v roku 1936.

Od tohto roku sa výskyt moru včelieho plodu len rozširoval, alebo boli aj roky, kedy bol na ústupe?

Boli roky s vyšším aj nižším výskytom, nie je to tak, že by sa situácia iba zhoršovala. Ešte donedávna sa v ohniskách s týmto ochorením likvidovali celé včelnice. Ak sa tam vyskytol jeden nakazený úľ, všetko sa spálilo. Najskôr sa včely vnútri úľa zabili sírou a potom sa pozostatky vrátane medu, vosku, rámikov a všetkého náradia vyniesli na voľnú plochu a za asistencie hasičov spálili.

Ako sa výskyt tohto moru rieši v súčasnosti?

Najskôr sa vo včelstve mor diagnostikuje a to dvomi spôsobmi. Kočujúci včelári sú povinní odovzdať melivo [malé čiastočky vosku po odviečkovaní rámika, pozn. red.] na laboratórny rozbor do Liptovského Hrádku. Tam sa zisťujú spóry Paenibacillus larvae [tyčinkovitá baktéria spôsobujúca mor včelieho plodu, pozn. red.] a včelár dostane správu o tom, či je včelstvo čisté alebo sa v ňom nachádza mor. Do určitého množstva sa táto baktéria nemusí prejaviť klinicky. Včelstvo príde skontrolovať veterinárny asistent. Ten si všimne znaky moru včelieho plodu: prepadnutý zaviečkovaný plod, v ktorom sú dierky. Pri takomto rozloženom stave včelieho plodu sa použije takzvaný zápalkový test. Do plodu sa vsunie zápalka a vytiahne sa niekoľko centimetrová súvislá slizká hmota hnedastej farby.

To znamená automaticky prítomnosť moru včelieho plodu?

Teoreticky by to mohla byť ešte hniloba včelieho plodu, ale tá sa nevyznačuje onou ťahavosťou. Po tomto zistení sa preto vyreže z rámika čisto plást s plodom o veľkosti 10×15 centimetrov. Ten sa pošle na rozbor, kde sa určí, či ide o mor alebo hnilobu.

Ako sa kontrolujú včelstvá tých včelárov, ktorí nekočujú?

Na jednotlivé obce je pridelený veterinárny asistent, ktorý pravidelne kontroluje pridelené včelstvá. Niektorí včelári majú zlozvyk, že plásty zo zomretých včelstiev nechajú vonku, aby ich vyjedli ostatné včely, čo nie je správne. Ak nejaké včelstvo zomrelo, môžu sa v ňom nachádzať spóry moru včelieho plodu, hniloby včelieho plodu, jednotlivé nozémy či iné choroby.

Čo ak sa v nejakom včelstve potvrdí tento mor?

Ak sa nakazilo viac než 50 percent úľov, likviduje sa celá včelnica. Štát škody spôsobené morom kompenzuje. Ak ide len o pár úľov, likvidujú sa len tie napadnuté. Zvyšné úle sa kompletne dezinfikujú a navrhnú sa opatrenia pre zdravé včelstvá, pretože aj tam sa predpokladá zvýšené percento spór.

Prečo?

Včelstvo, ktoré napadne hocijaká choroba, je oslabené a nedokáže sa brániť. Prenikajú tam takzvané včely zlodejky, ktoré odnášajú krmivo a prenášajú tak spóry do svojich včelstiev. Bežne 30 percent včiel zaletí do iných úľov.

Vchod do úľa predsa strážia robotnice. Ako sa tam dostane cudzia včela?

Ak nesie znášku, pustia ju dnu. Horšie by bolo, keby išla naprázdno s cieľom rabovať. Avšak včelstvo, ktoré je oslabené, sa neubráni a aj tak ho rabujú.

Ktorý spôsob je lepší: zničiť všetky úle, alebo len tie nakazené?

Už podľa názvu „mor včelieho plodu“ vieme, že nejde o mor včiel. Včelám tento mor neškodí, likviduje len plod. Počas letných mesiacov vydrží včela 3 až 4 týždne, cez zimu 6 až 7 mesiacov a na jar založí nové potomstvo. Choroby sa vyskytujú prevažne vo včelstvách, ktoré nemajú stopercentný čistiaci pud. Chorá včela odchádza z úľa sama a včely strážkyne ju nepustia dnu. Včely si pravidelne dezinfikujú úľ propolisom.

Včely sa nevedia ubrániť najmä tomu, čo sem prišlo – napríklad klieštiku, ktorý je parazit a prišiel sem z indickej včely. Klieštik prenáša rôzne choroby. Klieštikom napadnutá včela vyletí zo včelstva za znáškou a stretáva sa tam so včelami z iných úľov. Klieštik tak preskočí na inú včelu a tá sa s ním vráti do úľa. Pri takto oslabených včelách sa ľahšie rozširujú aj iné choroby. Opakujem: je to mor včelieho plodu, nie včiel.

Dokážu si včelári sami všimnúť zmeny na plástoch a vyvodiť z toho, že sa v úli šíri mor včelieho plodu?

Keby si to včelári dokázali sami zistiť, spravia potrebné opatrenia. Nie je príjemné, ak zistí asistent, že sa vo vašich úľoch šíri mor. Plod sa vyvíja vnútri buniek v rámiku. V týchto bunkách sa vyvinie niekoľko generácií včiel, za jeden rok približne štyri. Každé tri roky treba vyrezať a vymeniť vnútro rámika. Niektoré dediny sú zamorené a nedá sa tam tejto choroby zbaviť, pretože včelári nedodržiavajú túto hygienu. Svoju úlohu zohrávajú aj divo žijúce včely.

Moje včelstvá sú v poriadku len vďaka tomu, že každé dva roky vymením vystavané diela a rámiky dezinfikujem a vyvarím. Potom tam dám nové medzistienky, ktoré neobsahujú žiadne morové spóry a parazity. Mor prepuká, keď množstvo spór vo včelstve dosiahne určitú úroveň. Takýmito opatreniami sa tomu dá predísť.

Čo sa deje vnútri plástov, ktoré sa pravidelne nemenia?

Ak sa v bunke vyvinú napríklad štyri generácie včiel za rok, za tri roky je to dvanásť generácií včiel. Po každej generácii ostáva v bunke určitá trocha trusu. Ten ostáva pod košieľkou, včely ho síce zvonku dezinfikujú, ale postupne sa v bunke hromadí. Čím je rámik starší, tým má černejší plást, je horšie priehľadný a zvyšuje sa v ňom percento spór včelieho moru. Včela z takéhoto rámika je tiež menšia, pretože košieľky jej zmenšujú priestor, v ktorom sa vyvíja. Je preto potrebné častejšie meniť rámiky, pravidelne dezinfikovať úle lúhom, savom či 182-stupňovým parafínom, ktorý sa rozohreje elektricky, alebo pevným palivom. Takáto vysoká teplota zničí všetky spóry. Každých desať rokov by sa mali buď celé úle likvidovať, alebo aspoň kvalitne dezinfikovať.

To je finančne dosť vysoká položka.

Áno, preto máme včelárov, ktorí majú 40 rokov staré úle a nemenia pravidelne vystavané plásty. Na každú dedinu je vymenovaný asistent, ktorý zodpovedá za včelárov v nej a pravidelne ich kontroluje. Úloha asistentov je nenahraditeľná. Vďaka nim sa u nás ohniská oproti ostatným štátom nešíria tak rýchlo. Ako predseda Slovenského zväzu včelárov v Sološnici, pod ktorý spadajú obce Rohožník, Sološnica, Plavecké podhradie, Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter a Prievaly, mám aj inú možnosť. Ak dostanem v rámci týchto obcí hlásenie, že u nejakého včelára nie je všetko v poriadku, nahlásim sa a spravím kontrolu. Včelári väčšinou rýchlo dajú všetko do poriadku.

Ak sa nájde ohnisko moru včelieho plodu, môžeme rátať s tým, že odniekiaľ sa prenieslo. V akom okruhu by sme mali vykonať kontrolu?

V okruhu päť kilometrov od ohniska sa vyhlási ochranné pásmo, z ktorého sa nesmie kočovať a je pod prísnym dohľadom. Asistent musí v tejto oblasti pravidelne kontrolovať dodržiavanie pravidiel štátnej veterinárnej správy. Ak nájde ohnisko, oznámi to okresnému veterinárovi zodpovednému za chov včiel v okrese a ten rozhodne, ako sa bude ďalej postupovať. Ak sa po roku nevyskytne žiaden prípad, spravidla sa táto oblasť otvára.  

Čo platí pre včelárov v tomto pásme?

Ak majú včelári zdravé včelstvá, môžu bez problémov včeláriť a predávať med, akurát sú rok uzavretí v karanténe. Nesmú vykočovať a nikto nesmie prikočovať k nim. Musia tiež dodržiavať nariadenia.

Čiže med môžu predávať?

Áno, pretože to nie je choroba včiel a nie je ani prenosná na človeka. Včelári majú zväčša oddelené rámiky s plodom od tých, ktoré sú určené na stáčanie medu. Do medníka sa dávajú spravidla nové plásty vystavané na nových medzistienkach a prakticky tam nedošlo do styku s morom. Takýto med je bez spór a iných škodlivín.

Podľa mapy ohnísk je vidieť, že aj na Slovensku sa mor včelieho plodu vyskytuje.

Nedá sa tomu úplne predísť, pokojne sa môže vyskytnúť aj u mňa, ale zatiaľ sa to nestalo. Každý včelár vie, čo sa v jeho včelstvách deje. Vie to dokonca lepšie ako veterinárny asistent. Včelári sú vo včelstve každých desať dní a sú veľmi dobrými pozorovateľmi. Včelári vedia, čo sa vo včelstvách deje. Niektorí si však povedia: „Ale veď tie včely nejako prežijú, stačí vymeniť matku.“ To ale nestačí, treba tiež spraviť zvyšné hygienické opatrenia, vymeniť plásty, vydezinfikovať rámiky a úle.

Včelárstvo sa stáva trendom, pribúda mladých včelárov. Sú schopní vykonať takéto dôkladné procesy?

Závisí od jednotlivých organizácií, niekde počty členov stagnujú, inde sa rozrastajú. Keď som sa pred 14 rokmi stal predsedom organizácie v Sološnici, mali sme 30 členov, dnes ich máme okolo 60 a stále pribúdajú. Veľa mladých včelárov sa v rámci organizácie priamo obracia na starších včelárov, ktorí sa im pridelia. Tí im radia a dohliadajú na nich. Robíme tiež prednášky a kontroly, začínajúci včelári nie sú na to sami.

V rámci regiónu robíme aj prednášky v škôlkach a na školách. Rozprávame sa s deťmi o prínose včiel pre spoločnosť, o mede, peli, vosku a o opeľovaní kvetov. Záujem detí na týchto prednáškach motivuje rodičov a starých rodičov, aby sa tiež stali včelármi. Včelárenie chytá za srdce.