Vyšetrovateľ vraždy Remiáša: Keď niekto porušil zákon, bol vytlačený na perifériu. Dnes ho vídame v Smotánke

Saray_MZ2 Advokát Július Šáray. Foto: Matúš Zajac

Pred 25 rokmi ako vyšetrovateľ vraždy Róberta Remiáša zistil, že objednávku jeho likvidácie si zadala Slovenská informačná služba. Július Šáray dnes pracuje ako advokát, no keď vidí zločin a polícia jeho upozornenia odmietne, občas sa z frustrácie musí obrátiť na novinára. Napríklad Jána Kuciaka.

Vy ste boli kedysi odstavený vládnou mečiarovskou garnitúrou, keď ste vyšetrovali politicky manipulované zločiny vraždy Róberta Remiáša a únosu prezidentovho syna. Ako si dnes spomínate na tie okolnosti s odstupom dvoch desaťročí?

V kontexte to vidím tak, že keď nastúpil Dzurinda ako premiér, policajtom sa uvoľnili ruky. Niečo obdobné, ako sa deje teraz. Dostali priestor skúsení policajti, typu pána Šáteka, ktorý vytvoril tím ľudí, ktorý riešil vyšetrovanie závažnej trestnej činnosti. Priestor tu bol, ale len do istého štádia a fungovalo to pár rokov, ale postupne sa to začalo opäť zväzovať. Pravdepodobne išlo o politické príčiny, lebo presah vyšetrovaní bol značný, pretože už nešlo len o únos Kováča mladšieho a vraždu Remiáša, ale aj kauzu VÚB banky, Majský, už to bolo orientované na ekonomiku.

Začalo to siahať do nových mocenských štruktúr?

Už to prestalo byť pohodlné. Keď útvar pripravia o financie a uvoľnené ruky polície prestanú byť prioritou, robí sa im ťažšie, narážajú na prekážky. Začalo to škrípať aj s prokuratúrou, špičkoví policajti sa osekali. Šéfa začal robiť Gašpar, naberalo to formalizmus a zapadlo to celé do schémy, ktorá fungovala pred Šátekom.

Vy ste z toho ale cúvali postupne.

Malo to svoj spád. Už som sa nemohol venovať len tým dôležitým kauzám, ale dostával som na stôl aj množstvo bežnej agendy, čo ma unavovalo a zo strany nadriadených som cítil, že už nie som pohodlný. Chýbalo mi zázemie, nikam to neviedlo. Hľadal som spôsob, ako sa realizovať, aby som sa v tom cítil dobre. Nemal som ešte odrobený vek odchodu do dôchodku, čo ma tiež ekonomicky zaujímalo.    

Oslovil ma pán Poslúch, riaditeľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline a mal som riadiť vraždárov. Rozbehol som vyšetrovania Františka Salingera alias „malého Fera“. Keď sme mali po roku výsledky, našli sme obete vrážd, v Divinke sme vykopali dve obete, pod Strečnom ďalšiu. Opäť mi dali najavo, že nie som vítaný.

Ponúkli mi miesto v Martine na okrese. Síce som tam bol riaditeľ, ale v podstate som sa takto popresúval od najzávažnejších káuz postupne až k tým najmenej závažným, čo už bola nulová motivácia. Zároveň som nabral dôchodkový vek, spočítal som si dôchodkový plat mínus dôchodok, a za 400 eur sa mi už neoplatilo chodiť do práce. Dodnes mám s policajtami v Martine dobrý vzťah. Bolo mi tam fajn, ale chodiť kvôli štyrom stovkám do práce ma už nemotivovalo.    

Spomínate, že kontext je podobný, ale ak vám to vtedy po čase prestalo vyhovovať kvôli mocenským novým záujmom, je možné, že je to dnes tiež tak?

Nezdá sa mi to zatiaľ tak, ale z mojich skúseností sa domnievam, že z vývojového hľadiska to tam skončí. Počiatočná eufória opadne. Otázka je, kto dokáže toľko makať. To je naozaj ťažká robota. Ja som vtedy do Bratislavy chodil na týždňovky, býval som na ubytovni, nemal som tu v Bratislave ani sociálne zázemie a na ubytovňu som sa šiel len vyspať. Tie roky som pracoval a nemal som žiadny rodinný ani spoločenský život. Pán Šátek bol v robote prvý od siedmej a končil ako posledný o siedmej. 12 hodín makal.

Keď si vezmeme, aký veľký objem vyšetrovania závažných trestných vecí sa teraz vyšetruje, je to strašne veľa výsluchov, dokazovania. Tí chlapi to musia vydržať, ale ani finančne to nie je ktoviečo. Optimálne by bolo, ak by politici nemali žiaden zásah do týchto vecí. Vy na nich ale získavate aj množstvo ďalších informácií, ktoré nesúvisia s vaším prípadom, ale môžu byť dôležité a potrebujete mať čas aj na prieskum nových podozrení. Ak ste zahltení, ste v tom limitovaní. Ak v jednej kauze zavriete šesť ľudí v rôznom čase, administratívne je veľmi náročné sledovať samotné lehoty väzieb. Vznikajú chyby.     

Myslíte konkrétne aj na prokurátora Petra Kysela, ktorý sa pod týmto tlakom dopustil pochybenia?

Ten tlak je veľký. Kedysi som vyšetroval jednu trestnú vec, ktorú mi dozorovala vojenská prokuratúra, prokurátor sa čudoval, že robím naraz aj inú vec. Ponáhľal som sa zo stretnutia a on sa ma spýtal: „A vy máte aj iné prípady?“ Ten prokurátor robil na jednej veci, ja som ich mal šestnásť. Je tam veľká záťaž a môže sa stať, že niekde zhorí lehota. Ak máte veľa ľudí vo väzbe.

Malo by to teda byť skôr na osobné pokarhanie, ako tvrdí Lipšic, než na disciplinárne stíhanie?

Je to aj o tom, či prokurátor cíti, že ho nadriadení podržia a cíti od nich podporu. Mne ako advokátovi sa tiež stalo, že nášmu klientovi spis dlho spočíval na stole prokurátora, kým ho dal na súd. Aj sme písali sťažnosti, je to predsa porušenie jeho práv, poznám to aj z druhej strany. Ale je prirodzené, že sa to stane, objem je veľký. 

V tomto prípade išlo o nesplnenie relatívne formálneho úkonu. Predsa len, v prípade človeka, ktorý je vo väzbe, teda ešte nie je odsúdený, je to veľmi citlivá vec. On môže byť vo väzbe dlhšie len preto, že sa nevybavila formálna žiadosť.

O väzbe vždy rozhoduje sudca. O dôvodnosti aj dĺžke väzby.

V tomto prípade nemohol, keďže žiadosť od prokurátora nebola odoslaná…

Áno, sudca rozhoduje na základe toho, že mu prokurátor donesie spis. Ale na konci dňa je to sudca, kto to zhodnotí. Dnes sa snažíme, že zmeníme pravidlo o dĺžke kolúznej väzby, no v skutočnosti iba vezmeme sudcovi časť právomoci rozhodovať, skrátime mu možnosť manévrovať. Ak spoločnosť chce meniť pravidlá, je to v tom, že nedôverujeme sudcom? Neviem či teraz, ale v minulosti na Univerzite Komenského učil profesor Holländer, ktorý hovorí o skutočnosti, že v spoločnosti prestávajú platiť prirodzené práva. Kedysi platili, kto ich porušil, spoločnosť ho vytlačila na perifériu. Dnes takýto „priestupca“, ktorý porušuje zákon, má dlh miliardu, ale vozí sa v drahom aute a nakoniec ho v nedeľu vidíme v televíznej spoločenskej smotánke. A spoločnosť to toleruje. Prirodzené pravidlá prestávajú platiť.

Takže vy v týchto pohyboch vidíte stratu dôvery v sudcov?

Áno. Veď ten sudca má mandát rozhodovať o týchto veciach. Sudcovia si robili, čo chceli, dôvera je preč. Ale my opäť len vymieňame prirodzené pravidlá vyplývajúce z nedôvery do písaných pravidiel, v ktorých sa už strácame. Tak ako pri covide, kde už ani neviem, čo aktuálne platí. Aj tak si spoločnosť bude robiť, čo chce, zákonodarcovia každú chvíľu menia zákony. Máme čoraz menej prirodzených pravidiel a čoraz viac písaných, v ktorých sa topíme.    

Už sa nám z toho stala mentalita. Preberáme normy z Európskej únie, máme ich na veľa vecí prísnejšie, ako nám káže Únia, už aj tie uhorky chceme mať rovnejšie. Potravinové právo, veterinárna starostlivosť… všade máme prísnejšie normy ako EÚ. Uniká nám princíp, a naviac chceme mať na všetko písané pravidlo.

V prípade kolúznej väzby ale nešlo o dôveru v sudcov.  

V poriadku. V tomto prípade chceme zmeniť pravidlo, ktoré platí od roku 2006 a skrátiť väzbu, ale nemeníme trestný poriadok, aby sme zjednodušili prípravné konanie, aby sme ťažisko konania preniesli sčasti na súd. To sme neurobili. Spôsob dokumentovania v prípravnom konaní necháme existujúci, ale zmeníme len dĺžku väzby. Vyšetrovateľ a prokurátor budú pod oveľa väčším tlakom a nemyslím si ani to, že sú na to vôbec personálne pripravení. Môže to viesť k tomu, že sa inštitút väzby nebude používať.

Prokurátor Kysel sa venuje prípadom vysokej korupcie v policajnom prostredí. Opozičný líder Robert Fico už celkom otvorene avizuje, že ak sa dostane k moci, pôjde takýmto ľuďom po krku. Nedýcha vám z toho závan starých čias, keď ste boli mocensky odstavení z vyšetrovania závažných káuz spojených s politikou?

Keď som bol policajt, bolo to na dennej báze, že sa mi takto niekto vyhrážal. To sme si zvykli.

No medzičasom sme si azda odvykli, že sa politici vyhrážajú vyšetrovateľom a prokurátorom…

Tá amplitúda je zase tuná (úsmev). Vyšetruje sa a opäť je z toho niekto nervózny. Snaží sa použiť hocičo, aby vytvoril mediálny tlak na vyšetrovateľov a prokurátorov. Tiež je to spôsob obrany.

Tieto strašidelné zločiny vtedy neviedli k pádu vládnej moci, tá prišla až neskôr v dôsledku voličskej alternatívy v Robertovi Ficovi. No vražda Kuciaka mala priamy vplyv na pád Ficovej vlády. Je dnes naša spoločnosť iná, citlivejšia ako pred dvomi desaťročiami, alebo je len frustrovanejšia?

Hlavne spoločnosť sa dostane rýchlejšie k informáciám. Všetky aktuálne informácie nosíte so sebou vo vrecku v mobile. Cez Facebook si zvoláte míting, na ktorý príde tisíc ľudí.

Myslíte, že ak by v roku 1996 bola takáto informovanosť, vynútila by si pád Mečiarovej vlády?

Myslím, že informovanosť je rýchlejšia. Vidíme to dnes v Bielorusku, kde sa snažia okresať internet a jeho zdroje, aby ľudia nedostávali informácie. IT technológie sú neskutočné, spôsobujú aj ohromný progres v marketingu.

Medzi rozumným, dôsledným odmietnutím korupcie a frustrovaným hnevom môže byť veľký rozdiel. To prvé vedie k nastoleniu poriadku a spravodlivosti, to druhé prináša lynč, prípadne voľby suverénne vyhrá protikorupčný krikľúň, ktorý ale nedokáže vládnuť.

No ale nám by malo byť úplne jedno, kto je minister vnútra, ktorý by mal v podstate zabezpečiť len to, aby fungoval Policajný zbor. Vypýtať si na vláde dostatok peňazí, aby ho vedel zaplatiť, aby mali dobré zázemie, techniku a pokojnú robotu, ale nemá čo zasahovať do vyšetrovania nejakej kauzy. Dnes už sa ale verejnosť o jeho vplyvoch dozvie a aj minister má ďaleko väčšie zábrany, aby zasahoval do vyšetrovania. Dnes už sa nedá vymeniť vyšetrovateľa tak, aby si to nikto nevšimol.

Týka sa to aj mnohých iných tém, ako je obstarávanie. Dnes si už ktokoľvek pozrie, za čo sa nakupuje technika a ak príde k nadhodnoteniu, ľahko sa to odhalí. Je otvorený kataster, zmluvy so štátom, novinár už vie dnes urobiť veľmi dobrú analýzu z verejných zdrojov.

Hovoríte, že minister nemá zasahovať do chodu polície, ale čo ak po mnohých radikálnych zásahoch polície aj viacerí politici nadvihujú obočie a spoločnosť sa pýta, či polícia nemá rozviazané ruky aj od akejkoľvek kontroly od nadriadených a zodpovedných?

Myslíte zásahy ohľadom PPA?

Nielen, napríklad zásahy voči osobám, ktoré sa zdali neprimerané, napríklad množstvo po zuby ozbrojených policajtov okolo zúboženej Jankovskej.

Tu ide o to, koho chránia. Ak niekto nasadí prostriedky, musí to byť odôvodnené. Možno je takáto informácia a nikto nám ju nebude vešať na nos. Mohli to vyhodnotiť tak, že bezpečnostná situácia okolo nej je zložitá, čo ak by sa jej niečo stalo? Kto by bol za toto zodpovedný?

Aj niektorí koaliční politici v kuloároch tvrdia, že sú prekvapení vážnymi zásahmi polície, ale verejne sa s tým nepriznávajú, boja sa spochybniť políciu, keďže zásahy proti mocným majú širokú spoločenskú podporu.

Nasadenie tých prostriedkov stojí mnoho peňazí. Ale oni vyhodnocujú bezpečnostné riziká, pri zásahu môže byť napríklad zranený okoloidúci. Nadriadený, ktorý výkon schvaľuje, si musí tie veľké výdavky obhájiť. Je to ako pri futbalových zápasoch. Stiahnu policajtov z celého kraja, stojí to kopec peňazí. Ide o to, či zásah odôvodňuje výdaje finančných prostriedkov na jeho realizáciu.

Peter Kovařík bol zvolený ako ten, kto má políciu reformovať, aby si ju vládna moc v budúcnosti už nemohla sprivatizovať, aj keby chcela. Darí sa mu podľa vás?

Jeho reformu som nevidel, takže to neviem posúdiť. Ale do roku 1996 boli policajti-vraždári na krajskom riaditeľstve, vyšetrovatelia aj kriminalisti, kvalitatívne vynikajúci a skúsení. Mohol za nimi prísť hoc aj minister či predseda vlády a jednoducho ho poslali preč. Na to nepotrebujete reformu polície, stačí, ak bude vedieť, že sa mu nik nesmie miešať do roboty. Zákonnosť dozoruje prokurátor a tresty dáva sudca. Ak je policajt miestne príslušný a dostane hocijakú kauzu, či už rodinný spor, krádež alebo podvod, musí byť tak vyškolený, že sa nikomu nepodarí zasahovať mu do roboty. Ak by sa pokúsil, napíše záznam a odovzdá ho šéfovi a prešetrí sa marenie spravodlivosti.

Nie je to teda o tom, ako bude nakreslená reforma. Samozrejme, ak hovoríme o reforme, tak od nej očakávame, že na vraždu príde vraždár, ekonomiku bude vyšetrovať ten, kto sa vyzná vo výkazoch DPH. Musíme budovať kvalitu a vychovať špecialistov na konkrétne trestné činy. Aby to nevyzeralo ako pri obhliadke miesta činu vo Veľkej Mači, kam prišlo milión policajtov. Má tam prísť ten, kto to má na starosti, a tento kvalitný policajt bude vedieť, že tam má zavolať šikovného znalca, patológa, nie takého, čo išiel náhodou okolo. Vraždár musí mať presný zoznam ľudí, ktorí robia takéto znalecké posudky. Toto mi chýba.

Akokoľvek kvalitný by bol vyšetrovateľ, ak ho nadriadený presunie z politicky citlivého prípadu a presunie ho najslabšiemu na oddelení, nepomôže si. Práveže od reformy sa očakáva, že nadriadený už nebude môcť presiahnuť svoje kompetencie.

Ale na tom oddelení nemá čo hľadať niekto slabý, ktorý sa prípadom nerozumie. Je to o tom, že z hľadiska konkrétneho prípadu je jedno, kto je vedúcim oddelenia. Príde trestný čin a spis je pridelený tomu, kto má v deň službu a každý jeden bude kvalitný. V roku 1996 na našom kraji bola tak dobrá súhra policajtov, že bolo jedno, kto spis vyšetruje, oni medzi sebou komunikovali, pomáhali si. Ak máte takúto súhru, môže prísť hocijaký vedúci a podriadení mu povedia: Nehnevaj sa, ale spis mám pridelený, a už mi ho nevezmeš, mám tu prokurátora, ktorý rozhoduje.

Policajti ale hovoria, že v Gašparových a Kaliňákových časoch citlivé prípady nešli priamo do koša, ale účelovými disciplinárkami sa kvalitní vyšetrovatelia od prípadu odstavili. Citlivý prípad sa dal tomu, o ktorom sa vedelo, že je na oddelení najlenivejší, najslabší a nič nevyšetrí a už to bol signál, aká je vôľa vplyvných štruktúr, ktoré rozhodujú o odmenách či trestoch pre policajtov.

Ale to narážate na dlhodobý problém budovania jednotlivých útvarov. Ryba smrdí od hlavy, ak sa niekto taký stal nadriadeným, útvar budoval podľa seba.

Ryba smrdí od Nitry?

Áno. Ak niečo vyšetrovať nepotrebovali, poslali to kdesi na periférie. Keď som niečo vyšetriť potreboval, tak to tam zostalo. A bolo vymaľované. No z dlhodobého hľadiska je to krátkozraké, občas musíte aj niečo vyšetriť, inak je to nápadné.

Pár rokov sa to zjavne dalo…

Pár rokov a ucho džbánu sa odtrhlo. Manažment sa budoval tak, že to muselo dopadnúť zle. Kde sa vzal, tu sa vzal, prišiel do Bratislavy telocvikár z Nitry. Hurá.

Myslíte pána Gašpara?

Áno, myslím pána Gašpara.

Kovaříka presadil minister vnútra Roman Mikulec napriek odporu v koalícii, o ktorú sa ale on sám bude musieť oprieť, ak by sa pustil do vážnych zmien. Nie je to veľmi zlé východisko pre reformné ambície?

Ja to neberiem ako veľké ambície, nastavenie polície je dlhodobá záležitosť, to nevybaví jeden Kovařík za dva, tri roky. Systém sa kazil dlhé roky a nebude to rýchlo. Musíte vychovať nových policajtov. Podľa mojich informácií, na prelome rokov odišlo do dôchodku množstvo skúsených starých policajtov. 

Nemusí ísť len o odchod do dôchodku. Nedávno opustil políciu vyšetrovateľ kauzy zmenky Jaroslav Láska, ide zatiaľ o jediný prípad, keď bol aspoň prvostupňovo odsúdený Kočnerov prípad. Pôsobil značne sklamane aj z nového vedenia polície, akoby neveril zmene. Cítite, že medzi policajtami neboli naplnené očakávania?

Niekto Policajný zbor nastavil a budoval ho takýmto spôsobom. Môžu mať dnes výhrady, lebo očakávajú rýchly výsledok, ktorý neprišiel, ich sklamanie je prirodzené. Polícia je tímová robota. V tíme potrebujem skúsených policajtov, ktorí majú skúsenosti a výsledky. K tým môžem prihrať mladších a od nich budú skúsenosti naberať. Ale zmeniť systém všetkých tímov nebude krátkodobé.

A nemusí ísť nevyhnutne o vzdelanie. Mal som kolegu Vlada Machálka, ktorý nemal ani vysokú školu a 30 rokov vyšetroval ekonomické trestné činy. Tie klbká vedel tak rozpliesť, že sa mu nik nevyrovnal. O ekonomických podvodoch a ich metódach vedel to, čo sa nedočítate v žiadnej literatúre. Tú skúsenosť si treba odrobiť, to platí nielen pre kriminalistov, ale aj pre prokurátora, inak s tým nemôže ísť pred súd. Ak ale policajti ani prokurátori na toto všetko roky nemali priestor, lebo sa im hádzali polená pod nohy, nevybudujete to ľahko. Roky bude trvať, kým nahradíme armádu skúsených profesionálov, ktorí odišli nie do riadneho, ale do policajného dôchodku. 

Na také čosi je ale potrebná dlhodobá politická stabilita a štátna autorita, čo je u nás problém.

Alebo je riešením odstaviť politikov od kľúčových rozhodnutí rezortu.

To by sa ale museli od toho odstaviť oni sami…

Alebo spoločnosť bude mať takúto objednávku a politici si to jednoducho nedovolia.  

Pred rokom bola zvolená protikorupčná vláda. Medzitým ale spôsobila totálnu deštrukciu štátnej autority a aktuálna spoločenská objednávka vyzerá tak, že najdôveryhodnejším politikom je pohrobok predchádzajúcej vlády. 

To je druhá vec, ako všetky tieto veci spoločnosť číta. Pre mňa je nelogické aj to, ako môže niekto voliť fašistov do Národnej rady, ale taká je realita. Nechávame sa oklamať, ponúkajú nám rýchle výsledky na vážne problémy. Uveríme a zvolíme ho. Musí byť spoločenská objednávka na to, aby sa politikom zamedzili zásahy do vyšetrovania a súdov. Inej cesty niet.

Tam som narážal, mala by to byť Kovaříkova úloha.

Nepreceňujme ho, na ňom to nemôže celé stáť a padať, aj keď má dobrý úmysel, ale naráža na dlhodobú realitu. Karavána si ide ďalej svojím tempom, a kde teraz vezmeme tých ľudí? Ktosi to tu roky plienil, sú vo väzbe. Teraz prídem a vybudujem 50-členný tím ľudí? Pochybujem, že to dokáže rýchlo dať dohromady. 

Neukazujú nám dejiny, že ak sa vznešené zmeny realizujú politicky infantilným spôsobom, môže to viesť nielen k návratu politickej mafie, ale dokonca k jej eskalácii?

Tie schémy „vyhraj voľby“ boli pred 15 rokmi iné. Dnes vám internet vie pred voľbami prudko prekopať karty. Analytici to všetko prerátavajú, ale nedokážu už vidieť ani všetky dosahy informačných tokov. Vychádzajú z modelov, že musíte byť každý deň na obrazovke a volič vám vtedy verí, aj keby ste povedali stokrát nepravdu. Ale to už prestáva platiť. Často sa to obracia proti nemu. Už ani neviete, čo voliča osloví. Je ale zjavné, že ak politik zasiahne do vyšetrovania, spoločensky sa to proti nemu rýchlo otočí. S princípom „Dám ti pusu na čelo, keď ho kopneš do gúľ“ sa už tak skoro nestretneme. 

Vy ste sa kedysi stretli aj s Jánom Kuciakom, posunuli ste mu informácie trestnoprávneho charakteru, ktorým sa odmietla polícia venovať. Aké bolo nastavenie policajtov za čias Tibora Gašpara a Roberta Kaliňáka, prečo sa vtedy advokát ako vy rozhodne obrátiť radšej na novinára ako na políciu?

Dokonca som už aj sám napísal publikovaný článok. Keď som frustrovaný a nevidím východisko, keď oslovím orgán činný v trestnom konaní a vidím, že nefunguje, jeden zo spôsobov ventilovania frustrácie je napísať článok a podeliť sa o informáciu s okolím (úsmev). Myslím, že to bol najlepší spôsob. Jano Kuciak bol v tom prípade zorientovaný a stretli sme sa so svojimi informáciami, vedel to zo svojej strany a ja zo svojej. Nemusel som mu ani veľa vysvetľovať, povedal som mu desať viet a vedeli sme, na čom sme. Z bezvýchodiskovej situácie, keď som už nevedel, ako mám pomôcť svojmu klientovi, ktorého obrali o peniaze, tak som aspoň takto vypustil informáciu von.

Išlo o to, že firma okradne klienta o peniaze a potom zanikne v spleti iných firiem, kde zaniknú aj jej dlhy a na konci reťazca sa desiatky firiem presunú na biele kone.

Áno. Ale posvätil to notár, daňový úrad… celý systém bol tomu prístupný. Ani Kriminálny úrad finančnej správy či správca dane si nekonali svoju robotu. Obchodný register tiež. Policajt na konci dňa povedal, že to nie je trestný čin (smiech). To je cez čiaru. Keď ide niekto do nejakého obchodu zjavne s tým, že vám nezaplatí, tak je to bohapustý podvod, nech už sa to nazve hocijako. Podobne, keď niekto stavia pre štát diaľnice a naobjednáva si robotu od dodávateľov a potom im nezaplatí a svoju spoločnosť šupne do reštrukturalizácie, tak nie je to podvod, ak dostane od štátu peniaze a na konci dňa nevyplatí ani živnostníkom? To sú do neba volajúce kauzy, a tým okradnutým ľuďom chýba okrem peňazí aj zadosťučinenie.

Ten systém bol krytý aj cez daňové úrady a týka sa to aj najznámejšieho kajúcnika Ľudovíta Makóa, ktorý bol na čele Kriminálneho úradu finančnej správy. Zjavne zastrešoval časť tohto systému. Dnes tento človek zásobuje vyšetrovateľov množstvom cenných informácií, niektoré prípady nenahraditeľne posúva vpred. No vzhľadom na to, čoho všetkého sa dopustil, si užíva ohromnú voľnosť, nie je ani vo väzbe, ale na výsluchy vraj lieta z Dubaja, kde mala celá mafia svoje akési detašované pracovisko. Čo si o tom myslíte?

Neviem to čítať, ale vidíte, dnes sa o tých informáciách dozvedáme veľa. Poznáme detaily, dokonca kedy pristálo lietadlo. Kedysi sme o tom nevedeli. Ten prínos kajúcnikov uvidíme na súde, naozaj netušíme, ako to dopadne. Ak je u tohto kajúcnika zvolený takýto „voľný“ režim, niekto si to zobral na triko, niekto to musel odsúhlasiť.

Zjavne s ním túžia intenzívne spolupracovať a boja sa mu čokoľvek zakázať, aby necúvol. To sa ale stalo aj s Františkom Böhmom, ktorému nezakázali ani len ten arzenál, ktorý mal doma a on sa ním napokon zastrelil.

Tam si niekto nesplnil zodpovedne povinnosť.

Nesvedčí to ale o tom, že sú na cenných kajúcnikov až tak citliví, že si môžu hrať svoje vlastné hry?

Sú to predsa ich bývalí šéfovia. Neviem, aké sú tam vzťahy. Je tam ale riziko, aj z dôvodu bezpečnosti takýchto osôb.

Foto: Matúš Zajac


Ďalšie články