Spisovateľ a katolícky intelektuál Bedřich Fučík, väzeň päťdesiatych rokov, najpresnejšie definoval rozdiel medzi agresivitou komunizmu a nacizmu: „Fašistický mučiteľ chcel z teba vyrvať pravdu, ten náš lož.“ Úplná väčšina veľkých verejných procesov päťdesiatych rokov bola vymyslená a vykonštruovaná a obžalovaní tam na seba vypovedali historky a nezmysly, ktoré vyzerali tak absurdne, až im mnohí verili. Predsa by tí ľudia nesvedčili proti sebe! Prečo by to robili? Keď sa tí ľudia nebránia a dobrovoľne tam vypovedajú, tak sa asi naozaj previnili… Predsa nie je možné, aby takto niekoho mohli donútiť. Boli zničení, unavení, ostarení, to áno, ale žiadne mučenie na nich vidieť nebolo. Asi to teda bola pravda…

Lenže režiséri tých procesov vedeli dobre, ako to urobiť, aby obvinení vypovedali, že všetci naokolo žasli, čo sa to v nich stalo. Ešte pred nejakým časom normálni ľudia s nejakými názormi a postojmi, a zrazu z nich vypadáva toto. Nuž, asi sa im to vo väzbe rozležalo, asi vstúpili do seba.

Áno, vyšetrovatelia to vedeli skvelo a mali svoje pokrokové a vedecké metódy. Nepretržité výsluchy, pokojne niekoľko dní bez prestávky, stále rovnaké otázky, stále znovu a znovu, a bez odpočinku, stáť až do úplného vyčerpania, potom, keď človek omdlel, vedro vody a zase znovu, týždne budenia každých pätnásť minút, v ľadovej alebo zase prekúrenej cele, na pitie slaná voda alebo slané ryby bez vody, občas rana, ale na miesta, kde to nebolo vidieť a nezanechávalo to stopy. To neboli naozaj gestapácké metódy, kde človeka mohli zmlátiť do krvava, pretože zmyslom bolo z neho niečo vytiahnuť. Tu pravda nikoho nezaujímala. Tu bolo zmyslom človeka zlomiť a použiť ho na svoj účel.

Ako teraz v Bielorusku s Romanom Protasevičom… Časy pokročili a metódy sú možno civilizovanejšie. Bývalý opozičník nevypovedá pred tribunálom a asi mu nehrozí trest smrti, o ktorý ani, na rozdiel od niektorých tých odsúdencov, nežiada. Moderátor, pred ktorým vykonáva svoje priznanie, nie je žiadny prokurátor Vyšinskij alebo Urválek, ale chápavý a empatický profesionál, ktorý má za sebou určite nejaký kurz mediálnej komunikácie. Roman Protasevič hovorí skoro, ako by mu naozaj záležalo niečo vysvetliť, z niečoho sa ospravedlniť, a chvíľami sa naozaj zdá, že hovorí, čo chce on. A možno že už aj naozaj chce. Možno má za sebou niečo podobné ako tí vypočúvaní a obvinení pred sedemdesiatimi rokmi, len v nejakej soft verzii. Trebárs viac psychického nátlaku než toho mučenia, alebo nejakú rafinovanú hrozbu, napríklad len nejakú dohodu, že napríklad niekto jeho blízky neskončí, nie teraz, ale za pol roka, až na tento prípad každý zabudne, náhodou pod kolesami nákladiaku. Napríklad. Alebo sa Roman Protasevič len zrútil, len to už nemohol vydržať, a tak prišla táto ponuka. Natočíme s vami rozhovor, hovorte si tam, čo chcete, veď viete, čo chcete povedať. Áno, sebakritiku, výborne. Sebakritika bola vždy v našich končinách žiadaná.

Nie, nevieme, ako to v skutočnosti bolo a je. Vieme len to, že v Európe existuje štát, ktorý sa neštíti tieto svinské inscenácie oživiť a používať. A možno že ešte hroznejšia je predstava, že sa nájde dosť ľudí, ktorí povedia, na tom predsa niečo je, asi vstúpil do seba a uznal, že sa mýlil. Predsa nie je možné, aby takto niekoho mohli donútiť. Možno ten Lukašenko nie je taký hrozný, keď to uznal aj ten opozičník… Predsa by to nehovoril, keby si to nemyslel.

Text vyšiel pôvodne na českom portáli Echo24.cz. Vychádza so súhlasom redakcie.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.