Foto: Boris Palmer/FB

Výrazný a úspešný politik, ktorý v strane plnej cenzorov a zošnurovaných liberálov bojuje proti cancel culture, prekáža mu nekontrolovaná imigrácia. Dokáže byť ironický a popritom všetkom aj úspešný primátor v meste Tübingen. Nemci možno aj vďaka nemu s úľavou zistia, že stromy predsa len nerastú až do neba.

Začať ale musíme z iného konca. Ešte koncom apríla a začiatkom mája všetko vyzeralo tak, že Nemci sa vôbec neboja predstavy, že by mohli mať po voľbách zelenú kancelárku. Podľa vtedajších prieskumov by celých 30 percent Nemcov volilo za kancelárku Annalenu Baer­bockovú, iba 40-ročnú funkcionárku bez skúseností z vládnutia a spolupredsedníčku momentálne ešte stále najmenšej strany v Spolkovom sneme. Armina La­scheta, kandidáta štátostrany CDU, ktorá mala počas 72-ročnej existencie Spolkovej republiky 52 rokov kan­celára alebo kancelárku, by vtedy volilo iba mizerných 11 percent.

Bol to náhly hype, ktorý sa dal čiastočne vysvetliť mediálnym ošiaľom, za ktorým stáli nabudení novinári, ktorí sú v Nemecku úplne neskrývaní sympatizanti Zelených. Baerbockovej pomáhalo aj to, že bola pre mnohých voličov pomerne nepopísaným listom.

V Nemecku sa treba potešiť aj z menších úspechov, aspoň to druhé sa medzitým zmenilo. Baerbocková je od konca apríla na očiach a Zelení sa odvtedy vrátili v preferenciách z prvého na druhé miesto, kresťanskí demokrati z Únie CDU/CSU by teraz získali 26 percent, Zelení 23. Na čisto hypotetickú otázku, koho by Nemci volili za kancelára, padla Baerbocková na 24 percent, Laschet si polepšil na 19 percent a tretí „kandidát na kancelára“, skúsený sociálnodemokratický harcovník Olaf Scholz stagnuje na 14 percentách. Bol to ale práve minister financií Scholz, s ktorým priemerná rečníčka Baerbocková prehrala jeden z prvých televíznych „kancelárskych duelov“.

Na Slovensku tomu budete rozumieť: Predstavte si tú vec, že kandidátka najviac protikorupčnej strany musela priznať, že zabudla tri roky v Spolkovom sneme deklarovať svoje vedľajšie príjmy vo výške 25 220 eur. Išlo o bonusy, ktoré si vedenie strany vyplatilo napríklad za úspešné eurovoľby a za ťarchu home-officu v časoch korony. Stranícka základňa reagovala pohoršene, politická konkurencia škodoradostne. Aby o konflikte záujmov ani teoreticky nemohla byť reč, prisľúbila Baerbocková raz a navždy, že manžel počas jej kancelárovania nebude chodiť do roboty. Lobista aj na Slovensku aktívnej spoločnosti DHL sa bude v duchu škandinávskych seriálov starať o domácnosť a deti.

To boli ešte tie menšie prešľapy.

Baerbocková vyzerá už po niekoľkých týždňoch, čo je v centre záujmu, zbavená kúzla. A Zelení ako vždy demonštrujú svoj starý talent pokaziť si povzbudzujúce prieskumy krátko pred voľbami. Momentálne sú na svojom historickom vrchole a môžu rátať s určujúcou úlohou v budúcej nemeckej vláde, disciplína v strane je vyššia ako kedysi, no aj teraz dvíhajú progresívní dogmatici hlavu. Denník Štandard už písal o najnovšom príklade: Práve Baerbockovej spolupredseda Robert Habeck začal v posledných rokoch rozprávať o pozitívnom vzťahu zelených multikulturalistov k nemeckému vlastenectvu, nedávna petícia straníkov ale tie úctyhodné snahy jedným šmahom zničila – žiadala zmazanie slova „Nemecko“ z nadpisu volebného programu.

Tá petícia je voda na mlyn pravicovej konkurencie Zelených. Znovu raz potvrdila predsudky, že Zelení sú stranou kŕčovito-korektných cenzorov, ktorým sa láme jazyk už pri nevyhnutnosti vysloviť názov krajiny, ktorej chcú po septembrových voľbách vládnuť. Pod vedením Baerbockovej a Habecka dokázali Zelení presvedčiť značnú časť strednej vrstvy, že je z nich už „normálna“, ba nebodaj „stredová“ strana. Ak sa ešte zopárkrát takým trápnym spôsobom vyfarbia, stratia do volieb ten mäkký obal voličov, ktorí doteraz nikdy Zelených nevolili a ktorí z nich robia silnejšiu stranu.

Háklivou vecou je preto pokus o vylúčenie Borisa Palmera zo strany. Stojí za tým samotná nádejná kancelárka Baerbocková, ktorá už 8. mája začala zložitý proces vylučovania. Palmer je obvinený z najhoršieho nemeckého hriechu – z rasizmu.

Trošku treba priblížiť, kto je Boris Palmer.

Ide o jedného z najúspešnejších politikov Zelených v Nemecku, už 14 rokov vládne univerzitnému mestu Tübingen. Ako primátor požíva široký rešpekt, uhlíkové emisie dokázal znížiť ako žiadna iná obec a na jar obdivovalo celé Nemecko jeho „tübingenský model“, v ktorom sa bojovalo bez dusenia života s pandémiou. Ak ho stranícky sud Zelených naozaj vyhodí – Palmer sa vylúčeniu zubami nechtami bráni –, pokojne môže ďalšie voľby v meste vyhrať ako nezávislý kandidát.

Dlhoročný problém Zelených s Palmerom je, že si rád púšťa ústa (alebo smarfón) na špacír. Má pritom vzácny talent otvoriť práve tie témy, ktoré sú pre jeho stranu bolestivé alebo rovno tabu. Zelení sú z neho už dlho zúfalí, je tŕňom v ich zadku, lenže stanovy strany predpisujú pri vylučovaní zo strany zložitú procedúru, ktorá môže pokojne skončiť aj tým, že Palmer triumfuje a ponechá si stranícku legitimáciu. Riešenie konfliktu v strane pred voľbami zakazuje každá učebnica marketingu, ani Zelení si také verejné pranie špinavej bielizne nepriali, teraz ho budú mať.

A nielen to. Boris Palmer roky rokúce kritizuje promigračnú politiku strany, ešte v roku 2017 napísal knihu s názvom Nevieme všetkým pomáhať (Wir können nicht allen helfen), z rasizmu bol obvinený už vtedy, keď upozornil na arogantné správanie čierneho cyklistu v Tübingene. Je synom legendárneho občianskeho aktivistu, ktorý 250-krát kandidoval v rôznych švábskych obciach na starostu, nikdy síce nebol zvolený, ale spoľahlivo a vytrvalo pil krv vtedy všemocnej CDU. Synček Boris otca-rebela často sprevádzal a niečo odkukal.

Najnovšie bojuje proti cancel culture. Aby ste rozumeli, je to pozoruhodné už tým, že zeleno-liberálny mainstream v mienkotvorných médiách spravidla popiera existenciu takého fenoménu v Nemecku. Palmer to vidí inak a podpísal v minulom roku Appell für freie Debattenräume (Výzvu na priestory pre slobodnú debatu). Zvyšní signatári boli väčšinou starší novinári a intelektuáli konzervatívneho razenia, žiaden iný zeleno zmýšľajúci človek sa tam nenašiel.

No a teraz v máji to Palmer podľa vedenia strany už definitívne prehnal. Chyby sa dopustil tým, že na svojom facebooku použil iróniu, čo sa v Nemecku – a už vôbec nie v zelenom prostredí – príliš nenosí. Kauza je komplikovaná tým, že tu máme dočinenia s celým kolotočom cancelovania: Bývalý brankár národného futbalového tímu Jens Lehmann si cez Whatsapp urobil srandu z bývalého reprezentanta čiernej pleti Dennisa Aogo a poslal tú správu omylom samotnému Aogovi. Bola to otázka na vedenie televízie Sky Sport: „Je to teraz váš kvótový černoch?“ (Quotenschwarzer). Lehmann sa ospravedlnil, no nestačilo, aj tak bol zbavený niekoľkých funkcií, napríklad v dozornej rade klubu Hertha Berlín, kde hráva aj náš Peter Pekarík. Pozor, príbeh sa nekončí, krátko nato vyrobil spomínaný Aogo prúser, keď ako komentátor na Sky Sport povedal, že hráči Manchester City „cvičia až do splynovania“ (trainieren bis zum Vergasen). Toto vyjadrenie je narážka na holokaust, čo je v Nemecku právom považované za mimoriadne neslušné, u jednoduchších ľudí sa ale ešte stále vyskytuje. Aj Aogo sa ospravedlnil, aj Aogo stratil svoju prácu.

Do tretice chýba už len Boris Palmer. Na Facebooku sa ponosoval, že kritika voči Lehmannovi aj Aogovi je prehnaná a hrdo vyhlásil: „Cancel culture z nás robí poddané hovoriace automaty, človek je s každým slovom na hrane. Nechcem žiť v takom jazykovom jakobináte.“

To bolo ešte v poriadku. Strhol sa obvyklý shitstorm, na ktorý je Palmer zvyknutý a ktorý si zrejme aj užíva. V debate pod statusom sa ozvala ale žena, ktorá verejne tvrdila, že čierny futbalista Aogo ju raz chcel baliť s tým, že jej na pláži ponúkol svoj Negerschwanz. Je to výsostne vulgárny vyraz, ktorý tu slušne preložíme ako „pohlavný úd černocha“. Palmer neodolal a nešťastne reagoval s ironickou hyperbolou: „Aogo je zlý rasista. Ponúkal ženám svoj negerschwanz.“

Odvtedy je oheň na streche, Zelení sa ho chcú konečne zbaviť a riskujú pre ten cieľ zdĺhavé trápne naťahovanie pred celým národom. Na konci bude asi len zoznam porazených, ale stojí im to za to, lebo Palmer je rasista a musí ísť preč.

Vtip je v tom, že sa samotní účastníci celého tohto facebookovo-smskového konfliktu z rasizmu veľmi neobviňujú. Jediný černoch na scéne, bývalý reprezentant Aogo, hovorí o bývalom brankárovi, že Lehmann rasista nie je, aj o Palmerovi hovorí, že pochopil iróniu v statuse tübingenského primátora a s Palmerovou kritikou cancel culture dokonca súhlasí.

Bojí sa teda belošské vedenie Zelených rasizmu viac ako samotní černosi?

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.