Marek Vadrna nemá najlepšie spomienky na detský domov, no všetko, čo sa stalo, už odpustil. V súčasnosti je kaplán v pútnickej Marianke, kde pôsobí už niekoľko rokov. Jeho život nebol jednoduchý, najmä keď ho po strednej škole najprv do seminára nevzali.

V siedmich rokoch mu zomrela mama. Otec situáciu, ktorá nastala po smrti manželky, nezvládal. Mal sa postarať sám o tri maloleté deti, najstarší bol Marek. Objavil sa Majster alkohol a dôsledky boli rýchle. „Susedka videla, aká situácia je u nás doma, preto podala podnet. O pár dní už u nás bola sociálka,“ spomína na ten deň Marek.

Ako mnohí iní, s ktorými sme sa v našej rubrike už rozprávali, aj on má spomienky na ten deň jasné. Pamätá si aj auto, ktoré pre neho a jeho súrodencov prišlo. Škoda 1203, ktorá nemala okná. Aj tu sa ukazuje, že najsilnejšie putá v rodine sú tie, ktoré bežne nevidíme. „Sú to spomienky, ktoré sa mi ešte veľmi dlho snívali, trvalo to až do mojej dospelosti. Bolo to ťažké, keďže zo dňa na deň boli pretrhnuté rodinné väzby.“

Otec sa snažil získať deti späť do starostlivosti, hľadal cesty ako. „Keď mu povedali, že deti získa, ak bude ženatý, tak mu jedna pani dala inzerát do novín. Inzerát vyšiel, našiel si novú ženu, s ktorou sa oženil. No bolo to s ním náročné, a tak sa mu nepodarilo dostať nás späť do jeho starostlivosti.“

Marek Vadrna. Foto: Matúš Zajac

Odpustil až v tridsiatke

Marekov otec svoje deti chodil aspoň každý týždeň navštevovať a brával si ich na prázdniny. Síce malá náhrada, ale aspoň niečo, čo mohli deti dostať. Keď to porovnáme s osudmi iných detí v domovoch, dá sa možno hovoriť aj o šťastí, keďže niektoré nemajú nikoho, ani miesto, kde by trávili aspoň prázdniny.

Na otca sa Marek už nehnevá. „Bol to dobrý otec. Dal nám všetko, čo mohol. Každý dáva len to, čo môže. To, že sme skončili v detskom domove, nebolo naschvál.“ Povedať si, že človek odpúšťa, je jednoduché, no kým to aj naozaj človek pocíti a nebude sa na veci pozerať s hnevom, to trvá istý čas. Marekovi sa takto podarilo odpustiť, až keď mal tridsať rokov.

Smutné spomienky na detský domov

Názory na detské domovy sú rôzne. Vďaka rubrike Dá sa to som sa stretla s mnohými ľuďmi, ktorí vyrastali v detských domovoch. Väčšina z nich bola v detskom domove šťastná aspoň do tej miery, ako mohla. Minimálne tak hovoria. I keď hovoriť o šťastí je v tomto smere trochu zvláštne, no vychovávatelia sa im snažili nahrádzať rodičov a mali s nimi dobrý vzťah. Žiaľ, nie každý mal to „šťastie“. Boli detské domovy, kde to tak v minulosti nefungovalo. Dôvodom bol aj režim, ktorý sme tu mali pred rokom 1989.

Foto: Matúš Zajac

Niečo podobné zažil aj dnešný kňaz Marek Vadrna. „Vtĺkali nám socialistické názory. Ja som bol v takom hľadáčiku a dostával som často bitku. Väčšinou to bolo za zlú známku, ktorú som dostal v škole. No pamätám si aj na to, keď som si nad posteľ zavesil krížik, tak to bol vtedy škandál.“

Marek nemá dobré spomienky na detstvo. Jedným z dôvodov je, že patril medzi výnimočnejšie deti, mal svoju inteligenciu, túžbu rozvíjať sa, potreboval špeciálny prístup. A toho sa mu nedostalo. Naopak, aby toho nebolo dosť, diagnostikovali mu chybne mentálnu retardáciu. Podľa toho sa k nemu aj správali. Ak sa chcete dotknúť detskej zranenej duše, tak si prečítajte prečo: Jedným z dôvodov bol možno aj ten, že si zo začiatku nevysvetľoval správne smrť a svoju mamu do deviatich rokov stále čakal.

Kňazom chcel byť už v deviatich

Už v detskom domove mu bola oporou viera v Boha. Hoci nepochádza z úplne kresťanskej rodiny, cestu k viere si našiel alebo si Boh našiel jeho, to je vedľajšie, kňazom chcel byť už od svojich deviatich rokoch. Ťahal ho príklad, vzor videl vo svojom farárovi, ktorého považoval za svojho druhého otca.

Foto: Matúš Zajac

Aká bola reakcia detského domova? Povedzme to tak, že podporu v túžbe stať sa kňazom veľmi nepocítil. Zmenilo sa to, až keď prišli saleziáni, ku ktorým mohol ísť študovať na strednú školu. Vyučil sa za stolára. Po strednej škole sa pokúšal dostať do seminára, no vtedajší arcibiskup ho nevzal, keďže v jeho posudku bolo napísané, že nemá kapacitu, aby vyštudoval teológiu.

Nikdy sa netreba vzdávať, najmä keď cieľ stojí za to. Marek Vadrna našiel pomoc v kláštore v Marianke, kde bol kňaz z Cífera, ten mu následne pomohol aj so štúdiom, prekonaním domnelých prekážok. Kňazom sa mu napokon podarilo stať, bolo to v roku 2002. Väčšinu svojej služby strávil v kostole v Marianke, na známom pútnickom mieste. V Marianke je otec Marek veľmi šťastný, má tam, ako on hovorí, svoju ambulanciu, kde sa vždy rád rozpráva s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc.

Dnes svoje dary rozdáva, ale nezabudol, čo dostal. Otec Marek je veľmi vďačný ľuďom, ktorí mu pomáhali, ešte keď bol dieťa. „Veľká vďaka patrí tete Márii Čambalovej, ktorá si nás občas brávala na víkendy.“ Táto žena mu trochu nahradila aj mamu. Ďalšou dôležitou ženou v jeho živote bola Anička Tomašáková, ktorá ho podporovala v štúdiu.

Odkaz kňaza Mareka Vadrnu je jasný: „Naučiť sa milovať realitu a život. Veľa ľudí má svoje sny a predstavy, ktoré chce, aby sa splnili. No nie vždy to tak musí byť. Realita môže byť krutá, ale svojím spôsobom je pekná, pretože v nej sa človek naučí, aký má život zmysel, a naučí sa ho milovať.“

Každý týždeň prinášame príbeh s mottom Dá sa to. Ide o príbehy silných ľudí, ktorí vyšli z detského domova a dnes pomáhajú iným.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.