Dnešný stav je neudržateľný, bliká červené svetlo, že súčasná cesta nie je dobrá, upozorňuje viceguvernér Národnej banky Slovenska Ľudovít Ódor. Ľahké riešenia už podľa neho nemáme. Reformy potrebujú dôchodky, zdravotníctvo, školstvo. Pritom času začína byť menej, lebo ťažké reformy sa väčšinou robia v prvej polovici volebného obdobia.

Keď si dnes človek otvorí v internete bankový účet, privíta ho ponuka na pôžičku. Taká intenzita ponuky peňazí tu hádam ešte nebola. Je tu boom hypotekárnych úverov za rekordne nízke úroky. Čo môže spôsobiť takýto veľký príliv lacných peňazí do ekonomiky, ako sa to môže vypomstiť bežnému človeku?

Sčasti je to zámer centrálnych bánk. Keď sú ťažšie obdobia a ekonomika nefunguje dobre, treba spraviť peniaze dostupnými. Pýtate sa, kedy nastane hranica, že ľudia si zoberú pôžičky alebo úvery, ktoré by si nemali brať. To sledujeme v Národnej banke relatívne intenzívne. Snažíme sa regulovať, kto a za akých podmienok by si mal zobrať hypotekárny alebo iný úver. Kľúčový je indikátor, akú časť príjmu má človek každý mesiac odovzdať ako splátku úveru.

Ide skôr o to, že človek si hypotekárny úver zoberie s nejakým úrokom, ale éra lacných peňazí sa môže skončiť.

Z tohto pohľadu je dôležité uvedomiť si, že úrokové sadzby, ktoré sme tu mali pred desiatimi rokmi, sú na dlhé obdobie preč. V súčasnosti nehrozí, že by sme sa dostali pri hypotekárnom úvere naspäť na úroveň šiestich, siedmich, ôsmich percent. Ak si chce niekto zobrať úver, banka musí pre klienta prepočítať, čo by sa stalo, ak by sa úrok zvýšil napríklad o dve percentá. Nútime banky, aby túto otázku zodpovedali klientovi ešte predtým, než poskytnú úver. Veľmi dôležité je, aby sme ľudí naučili, čo je rozumné zadlženie.

Rozumiem, to je vaša práca. Lacné peniaze tu však máme preto, lebo je to politika Európskej centrálnej banky (ECB). Pritom hovoríte, že v najbližšom čase neočakávate, že úroky porastú. Dáte ruku do ohňa za ECB?

Aj ECB sľubuje, že kým neuvidíme v inflačných číslach, že ceny budú rásť nejakým silnejším tempom, tak úroky zostanú nízke. Ale nie je to len dôsledok politiky ECB, je to spôsobené aj tým, že na globálnom trhu je obrovský pretlak voľných peňazí a relatívne málo investičných príležitostí. Potom sú zdroje lacnejšie pre každého. Sú tu ďalšie dôvody, napríklad technologické alebo demografické zmeny. Svetová úroková miera je všeobecne nízka, nie je to len fenomén Slovenska alebo ECB.

Voľné a lacné  peniaze spôsobujú, že nám stále vysokým tempom rastú ceny nehnuteľností. Spôsobuje to, že byty sú pre mladé začínajúce rodiny ťažko dostupné. Môže s tým niečo urobiť Národná banka?

Priamo určite nie. Máme nepriame nástroje, napríklad znižujeme dostupnosť úverov pre niektoré rizikové skupiny, čím trochu spomaľujeme rast cien nehnuteľností. Tieto cenové nárasty sú však z veľkej časti neodvrátiteľné. Na mieste je komplexnejší pohľad. Keď sa pozrieme, kto sa dostal na Slovensku za posledné obdobie k úverom, prevažná väčšina sú mladšie ročníky v ekonomicky silnejších regiónoch a mestách, najmä v Bratislave, kde je rizikovosť menšia. Preto z pohľadu cien nehnuteľností situácia ešte nie je obzvlášť kritická.

Na jednej strane sa snažíme prijímať rodinnú politiku, aby sa zlepšila demografia, dokonca táto politika sa stáva súčasťou daňovo-odvodovej reformy, na druhej strane tu máme problém, ktorý je dôležitejší ako nejaký 200-eurový príplatok na dieťa – dostupné bývanie.

Záleží na tom, kto má byť cieľom týchto opatrení. Bývanie na Slovensku nebolo nikdy také dostupné ako v posledných rokoch. Kto chce bývať a má adekvátny príjem, nemá problém zohnať si úver. Samozrejme, sú tu príjmovo slabšie skupiny obyvateľstva, kde to môže byť vážnejší problém, a to treba riešiť. Tam sa dá viac hovoriť o nájomnom bývaní, o mobilite alebo investíciách štátu do regiónov, kam by prišli pracovné ponuky, ktoré by umožnili ľuďom mať stabilnejšie zamestnanie a získať úvery.

Ako z tohto pohľadu vnímate vládnu ambíciu stavať desaťtisíce nájomných bytov ročne?

Problematiku nájomného bývania treba riešiť. Na Slovensku máme európsky unikát, že veľmi  veľa ľudí vlastní nehnuteľnosť. Takáto mentalita sa mení ťažko. Pre mladých ľudí, ktorí si to nemôžu z nejakého dôvodu dovoliť, je dobré dostať sa k možnosti nájomného bývania.

Foto: Patrícia Falbová

Je v poriadku, že vláda bude masovo stavať byty?

Ja skôr preferujem cielenejšiu analýzu. Investovať treba tam, kde tlačí topánka. Nie je nutné  prichádzať s obrovskými projektmi.

Vrátim sa k dlhu. Dostali sme sa do stavu, že dlh štátu prekročil určitú hranicu, nezabrala žiadna brzda. Dostali sme sa nad 60 percent hrubého domáceho produktu (HDP). Keď Slovensko pred dvanástimi rokmi prijímalo euro, tvrdo nás sledovali, či dlh neprekročí spomínaných 60 percent. Dnes to nikoho nezaujíma.

Nikoho nezaujíma je silný výraz. V súčasnosti sú však naozaj dlhy menej dôležité ako v minulosti, lebo máme unikátnu situáciu, akou je pandémia. Nemáme inú možnosť, ako pomáhať zraniteľným skupinám, domácnostiam, podnikateľom. Označovali ma za nejakého ajatoláha fiškálnej disciplíny, bol som jeden z autorov dlhovej brzdy. Podľa mňa stále platí, že pre malé krajiny je najlepšia poistka do budúcnosti mať nízky dlh. Nikdy nevieme, čo sa stane, a pandémia ukazuje, že je dobré mať nejaké vankúše, lebo keď to naozaj potrebujeme, vieme viac pomáhať.

Už nie ste taký striktný?

Ja som stále striktný, ale nemôžeme v každom období vravieť, že budeme len šetriť. Najmä pri veľkých prepadoch ekonomiky. Iné je, že tu stále nemáme systém – keď sa ekonomike v dobrých časoch darí, odkladáme, a v zlých ušetrené použijeme. Úrovne dlhu, ktoré dosahujeme, sú pre Slovensko z dlhodobého hľadiska pomerne nebezpečné. Nielen preto, že máme vysoké deficity, výdavky sú oveľa väčšie ako príjmy, ale aj preto, lebo nás čaká starnutie obyvateľstva. Nápor na dôchodkový a zdravotný systém, na dlhodobú starostlivosť prinesie obrovský nárast verejných výdavkov. Keď do tohto obdobia pôjdeme s vysokým dlhom, vyzerá to ako ekonomická samovražda.

Hrozí nám niečo ako grécky scenár? Môže sa to preklopiť až tam?

V tom rozsahu, že Gréci majú v súčasnosti dlh viac ako 150 percent HDP, to naozaj nie. Ale ak  s dlhodobou udržateľnosťou verejných financií neurobíme nič, môže hroziť , že budeme mať problém – či už na finančných trhoch alebo s Európskou komisiou. Súčasný stav je neudržateľný, bliká červené svetlo, že toto nie je dobrá cesta.

Čo by sme mali robiť? Ideme skôr opačným smerom. Je tu ďalšie zvyšovanie výdavkov štátneho rozpočtu, tie sa pomaly dostanú na dvojnásobok tohtoročných príjmov. Je to rozumný postup?

V prvej časti pandémie treba otvoriť kohútiky, pomáhať všetkým, ktorým treba. Postupom času však treba prítok peňazí do ekonomiky skôr škrtiť. Vzhľadom na to, že situácia sa zlepšuje, v druhom polroku alebo najneskôr na budúci rok by som určite išiel opačným smerom – treba hľadať riešenia, kde ušetriť, ako sa vrátiť do normálu, dať do súladu príjmy a výdavky vo verejných financiách. Rozmýšľal by som už o konsolidácii.

Ale toto, čo vidíme, nie je konsolidácia.
Nie. Ale nemám nič proti tomu, aby sme sektorom zavretým na štyri mesiace cielene pomohli. Určite by som však teraz nechcel hovoriť o nejakých ďalších veľkých opatreniach, ako podporovať ekonomiku. Ekonomika už ide z krízy von relatívne dobre. Ak neprídu nejaké iné varianty vírusu, ktoré nás zavrú na ďalšie mesiace, tak už je čas rozmýšľať o šetrení.

Takže teraz zvýšiť výdavky a potom už dosť?

Áno, ale zvýšiť iba cielene. Len segmentom, ktoré boli zavreté.

V úprave rozpočtu sú však veľké rezervy, 600 miliónov eur, ktoré nie sú cielené na nič. 

Rezerva je v poriadku vtedy, ak slúži ako krytie pre prípadné ďalšie pandemické náklady. Ale ak sa minie na úplne iné veci, je to problém.

Čo si máme predstaviť pod konsolidáciou?

Je to vo viacerých rovinách. Skupina 20 ekonómov, vrátane mňa, vyzvala vládu, aby konečne prijala výdavkové limity. To považujeme za nástroj, ktorý nás bude nútiť šetriť v dobrých časoch. Takýto systém nám nielenže nedovolí zvýšiť výdavky v hocijakom objeme, ale nás zároveň núti viac prioritizovať. Pre mňa je to už pomaly desať rokov kľúčový nástroj, ktorý najviac chýba. Ďalej, v projekte hodnota za peniaze sme sa snažili pred dvoma rokmi zosumarizovať, čo sa dá zefektívniť. Vyšla nám vyše miliarda eur, o ktorú by sa dali zefektívniť verejné financie, alebo by sa dalo ušetriť aj na príjmovej strane, napríklad v daňovom systéme, kde sú rôzne výnimky. Ale ľahké riešenia už nemáme.

Takže ostávajú už len ťažké opatrenia. Aké? 

Dôchodky, zdravotníctvo, školstvo. Potrebujeme angažovanosť v týchto oblastiach. To nevyrieši len minister financií či premiér. Potrebujeme, aby do toho išli ministri. Času začína byť menej, lebo ťažké reformy sa väčšinou robia v prvej polovici volebného obdobia.

Hovoríte dôchodky, zdravotníctvo, školstvo. Malo by sa tam menej míňať?

Nie nutne. Pri dôchodkoch budeme musieť prísť s menšími výdavkami alebo s vyššími príjmami. Niet inej cesty.

Takže napríklad zvyšovať odvody?

Alebo znižovať dôchodky vo väzbe na priemerný príjem, alebo dlhšie pracovať. Buď zvýšite odvody alebo budete zo systému čerpať menej. Školstvo nepotrebuje šetrenie. Tam je problém, že nám masovo odchádzajú študenti do zahraničia. Ak nevieme mladým ľuďom ponúknuť perspektívu u nás, budú odchádzať ďalej. To je obrovská strata. Nie je to len otázkou peňazí. Je to o tom, aby sme konečne začali riešiť nový model dobiehania Slovenska, lebo starý, založený na lacnej pracovnej sile, už nefunguje.

Foto: Patrícia Falbová

Do akej miery nám môže pomôcť Plán obnovy z Európskej únie? Sú to podmienené zdroje s pevnými cieľmi. Najväčšia časť, 37 percent, má ísť na zelenú ekonomiku. Čo ak nám tie percentá nepasujú?

Na začiatku som si myslel, že reformy a investície budú dve rovnocenné nohy plánu obnovy. Urobte reformy, potom dostanete peniaze. O reformách sa už hovorí menej, viac sa spomínajú percentá, ako investovať. Pre mňa sú však reformy veľmi dôležité, lebo Slovensko ich potrebuje. Oblasti z Fondu obnovy, ktoré sú prioritné, sú veľmi dobré, lebo je tam dôraz na digitalizáciu, na vedu a výskum a na zelené hospodárstvo. Samozrejme, môžeme o tom polemizovať, či tie percentá pasujú Slovensku alebo nie. Napriek tomu je však hlavnou slabinou implementácia, ktorá aj v minulosti výrazne pokrivkávala.

Čakáte, že sa to zlepší?

Nie. Treba úplne zmeniť filozofiu implementácie. Najradšej by som tam videl ľudí, ktorí už robili v súkromnom sektore projekty za 100 miliónov eur, ľudí, ktorí majú nejaké meno a vedia do toho dať svoju kredibilitu. Všetko by to malo byť sústredené okolo premiéra. Ak  nebude silný premiér so silným tímom, tak sa to zas roztečie medzi ministerstvá, nebude to dobre fungovať.

Špecifické na Fonde obnovy je, že peniaze si požičiava Európska komisia. Ja to vnímam ako  tichý krôčik k federalizovaniu Únie.

Je to krok, ktorý búra dve steny, ktoré tu zatiaľ boli. Jedna stena je, že si požičiame spoločne. Druhá je, že to nefunguje len cez úvery, ale grantovo – že sa, povedzme, prerozdeľuje od nemeckých daňovníkov k talianskym firmám. Smeruje to k tomu, že EÚ sa snaží posilniť niektoré centralizačné mechanizmy. V tom s vami súhlasím. Myslím si však, že sčasti je to dobré. Podľa môjho osobného názoru potrebujeme na európskej úrovni mechanizmy, ktoré dokážu stabilizovať hospodárstvo v ťažkých časoch. Doteraz sme mali centrálne zdroje na úrovni jedného percenta HDP, ktoré sa prerozdeľovali v rámci eurofondov. Príklady zo Spojených štátov amerických ukazujú, že ony začínali niekde na úrovni troch percent. Ak budeme mať trojpercentný rozpočet, ktorý dokáže reagovať na rôzne situácie na európskej úrovni, stotožním sa s tým.

Povedali ste, kde začínali Spojené štáty, ale to je federácia. Takže toto je cesta aj pre EÚ?

Zatiaľ je politicky absolútne nepriechodné mať nejakú federáciu. Rozmýšľam skôr ekonomicky. Eurokrízu sme mali takú hlbokú aj preto, lebo neexistovali stabilizačné mechanizmy na centrálnej úrovni. To potrebujeme, aby eurozóna mohla fungovať dobre.

Povedali ste, že v ťažkých časoch sa prijímajú takéto riešenia. Skúsenosť je však taká, že aj po skončení ťažkých časov takéto opatrenia často ostávajú platiť. Ak sa v aktuálnej situácii prijme takéto riešenie, môže to pri centralizovaných zdrojoch vyvolať nutnosť  administratívneho riadenia. Výsledkom môže byť  zasahovanie do národných štátov, do ich vlastných rozpočtov.

Toto zatiaľ vôbec nie je na stole. Zatiaľ hovoríme len o nejakom stabilizačnom mechanizme, a zásah, ktorý príde, je len v tom, z čoho budeme hradiť tie prostriedky – či to budú nejaké nové európske dane alebo príspevky.

Tlak na spoločné európske dane je veľký.

Áno.

Takže je to vlastne predzvesť nejakej európskej federálnej dane ako v Spojených štátoch.

Sčasti to robíme aj teraz, len to nenazývame daňami. Nepovažujem to za problém, kým to neprebieha masovo. Kým to nie je veľký zásah do suverénnych politík zdaňovania alebo výdavkov. Vítam, že máme ďalší mechanizmus, ktorý dokáže stabilizovať eurozónu.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.