Žaba sa varí pomaly

Európska únia potichu speje k federalizovaniu, prieskumy medzi obyvateľmi to majú podporiť.

Dnešná správa z Eurobarometra: Pozitívne hodnotenie Európskej únie je v súčasnosti na jednej z najvyšších úrovní za posledných desať rokov. V priemere 48 percent Európanov vníma Úniu pozitívne, 35 percent má k EÚ neutrálny postoj a 17 percent vyjadrilo negatívny názor.

Skutočne, keď sa pozrieme desať rokov dozadu, spokojnosť s Úniou vyjadrovalo len niečo vyše 30 percent Európanov. Potom to išlo vlnovito nahor až k súčasnému číslu. Najstrmšie práve počas posledného roka.

Nemáme podrobnejší rozbor vnímania, ale s veľkou pravdepodobnosťou stojí za tým zomknutie Európanov v spoločnom probléme – v pandémii čínskeho koronavírusu. Paradoxne, keďže nespokojná so spoločnými protipandemickými opatreniami Únie bola podľa Eurobarometra celá polovica respondentov. A napriek tomu si tri štvrtiny Európanov želajú, aby EÚ dostala viac právomocí na riešenie podobných kríz, akou je koronavírusová pandémia.

Neviem, ako anketári kládli otázky, ale protirečenia v odpovediach bijú do očí. A to som ešte nespomenul, ako vyzeral reálny spoločný postup v pandémii. Pred niečo vyše rokom sa doslova rozsypal, členské štáty si problémy riešili po svojom. Hranice štátov sa uzavreli, európska centrála nebola reálnym problémom nikdy taká vzdialená ako vtedy.

Po roku to nie je o nič lepšie. Spoločný nákup vakcín sa ukázal ako slabo účinný, niektoré štáty, medzi nimi Slovensko, sa vydali čiastočne aj vlastnou cestou. Ak sa pozrieme na peripetie okolo spoločného covidového pasu, ktorý má pootvárať ešte stále poupchávané európske hranice, možno to pokladať za úspech spoločnej politiky?

Ďalšia vec, čo udivila v Eurobarometri, je výrazná ochota reformovať Úniu – vyslovilo sa za to až 70 percent respondentov. Otázka je, aké reformy ponúkali anketári opýtaným, aby sa mohli vyjadriť. Ak sa pod reformami myslí to, aby Únia začala viac vecí riešiť spoločne, napríklad spoločným financovaním zelených politík na úkor národných právomocí, potom otázka vlastne znela, či Úniu federalizovať a pritom posilniť centrum v Bruseli.

Ak naozaj máme spieť k spojeným štátom európskym, treba sa na to pýtať ľudí a vlády členských štátov zodpovedajúcim spôsobom. Treba otvoriť Lisabonskú zmluvu, rokovať o nej a nechať ju schváliť či neschváliť štandardným postupom, ako sa to robilo v minulosti.   

Dnes sa to robí potichu, poza bučky. Vytvárame mohutný Plán obnovy za 750 miliárd eur, na ktorý si požičia Európska komisia. Požičané bude musieť raz zaplatiť a očakáva sa, že to bude z nových spoločných európskych daní. Na svete tak budeme mať spoločný európsky rozpočet s vlastnými zdrojmi, s vlastnou agendou, možno spoločným ministrom financií.

Ak by v takejto Únii mala existovať ako členský štát Veľká Británia, pobrala by sa z nej asi aj bez domáceho referenda. Prinajmenšom by kládla nepríjemné otázky. Jej odchodom strážca dohôd zmizol, v hmle pandémii spejeme ku koncentrovaniu moci v Bruseli, aké tu ešte nebolo. Paradoxne v stave, keď máme hranice medzi sebou navzájom pozatvárané, ako dlhé roky predtým nie. Čo si vybrať z výstupov posledného Eurobarometra? Azda len to, že žaba sa varí pomaly, ale s istým koncom.