Foto: Martin Baumann/TASR

Povedať, že sa pozeráme na vojnu policajtov, je už trochu prislabé. Zjavne už ide o vojnu vo vnútri bezpečnostných inštitúcií celkovo.

Pred rokom a štyrmi mesiacmi začal doteraz nekončiaci proces, v ktorom jedni policajti, príslušníci tajnej služby, prokurátori a sudcovia, vyšetrujú, obviňujú, sledujú, väzobne stíhajú iných policajtov, príslušníkov tajnej služby, prokurátorov a sudcov. Začalo to paradoxne ešte na konci vlády Petra Pellegriniho, ale vo vedomí verejnosti je to spájané s Matovičovou, teraz Hegerovou vládou a s plnením jej predvolebného sľubu očistiť Slovensko od korupcie a „mafie“.  Povedať, že sa jedná o vojnu policajtov, je prislabé. To už je vojna vo vnútri bezpečnostných inštitúcií celkovo.

Niekto by mohol namietať, že akáže vojna. Že to skrátka štátna moc čistí svoje zložky od čiernych oviec. Po správe riaditeľa SIS čítanej v parlamente minulý týždeň to už nie je možné tvrdiť tak ľahko. Každá strana konfliktu totiž vystupuje ako taká, ktorá koná v zmysle svojich zákonom daných kompetencií. Polícia a prokuratúra hovoria, že stíhajú korupčníkov podľa zákona o policajnom zbore a Trestného poriadku, SIS zase hovorí, že pri plnení svojich povinností odhalili skupinu policajtov a prokurátorov, ktorí manipulujú vyšetrovanie. Reč je o akýchsi „univerzálnych svedkoch“, kajúcnikov, ktorí udávajú na objednávku.

Skôr než sa pridáme na nejakú stranu, treba analyzovať niektoré nezdravé javy a tendencie, ktoré nás do súčasného stavu priviedli.  

Opatrne s romantizáciou rozviazaných rúk

O potrebe rozviazania rúk polícii sme už počuli veľakrát. „Rozviazané ruky“ sú však trochu romantizujúci pojem. Hneď si predstavíme skutočné okovy na rukách nešťastných vyšetrovateľov. Treba si však pripomenúť, že ak vyšetrovateľ polície chce a cíti morálnu povinnosť, žiadny nadriadený, a to i za Ficovej vlády, mu nemôže zabrániť v tom, že vznesie voči niekomu obvinenie a začne ho trestne stíhať. Isteže mu môžu nadriadení znepríjemniť život, ale ruky nikdy celkom zviazané nemá.

A ak sa za nejakej vlády policajt bojí konať, lebo vládna moc vysiela signál, že si jeho konanie neželá, je to zlyhanie toho policajta, i keď s mnohými poľahčujúcimi okolnosťami. A ak sa dostane k moci nová vláda, ktorá všetkých spojených s predchádzajúcou vládou označí a priori za mafiu, tak nemáme záruku, že policajti nezačnú zlyhávať opačným spôsobom, a síce že budú vychádzať vláde v ústrety a stíhať hlava-nehlava.

Vo svetle súčasného konfliktu medzi rôznymi bezpečnostnými zložkami štátnej moci vidíme jasne, aký nezdravý bol jazyk premiéra Matoviča, keď stále hovoril o skalpoch mafie. Jazyk výkonnej moci, keď hovorí o výsledkoch trestného stíhania, má byť civilný a vecný, nie démonizujúci opozíciu. Ak výkonná moc démonizuje opozíciu, robí tým orgánom činným v trestnom konaní medvediu službu, lebo ich práci dáva politickú interpretáciu. Verejne som na to upozorňoval už pred pol rokom.

Fico už-už v base, potom nič

Ďalšou medveďou službou boli mnohé komentáre médií, ktoré špekulovali, kedy sa stiahne slučka okolo „mafiosa číslo 1“ Roberta Fica, prípadne jeho dvojky Roberta Kaliňáka. A podobne to naznačovali výroky štátnych predstaviteľov. Mám na mysli komentovanie ofenzívy Fica a Pellegriniho v posledných týždňoch v tom zmysle, že sa jedná o ich zúfalú snahu z pocitu vlastného ohrozenia. No ako keby boli už-už v base.

Keď sa to hovorí niekedy na začiatku nástupu novej vlády, dá sa to pochopiť. Ale po roku a štvrť to už môže pôsobiť kontraproduktívne. Zatiaľ sú stíhaní pracovníci najrôznejších bezpečnostných zložiek, sudcovia, podnikatelia, ale nie politici, ktorí boli označovaní za mafiu. Jedinou výnimkou je bývalý minister hospodárstva Peter Žiga z Hlasu, ktorý je stíhaný za údajné podplácanie.

Fico nesie osobnú obrovskú zodpovednosť za stav Slovenska, ale z politickej zodpovednosti nevyplýva automaticky aj trestnoprávna. Toto už-už zatváranie Fica je tiež nezdravý jav. Ficovi to uľahčuje tvrdiť, že polícia pracuje proti opozícii na objednávku mediálnych či vládnych síl.

Ak na Fica dôjde, tak dôjde, ak nie, tak nie. Ale rok a švrť vládnuť a stále iba niečo tajomne avizovať, to je neproduktívne. Treba sa i v prípade Ficovej osoby držať zásady vecného jazyka.

O dôkazoch pravdivosti správy SIS zatiaľ nevieme

V rámci dodržiavania princípu vecného jazyka treba poznamenať, že verejnosť nejaké dôkazy o manipulácii, ktorej sa majú vyšetrovatelia a prokurátori dopúšťať, zatiaľ nepozná a nevieme, či existujú. V správe SIS sa nenachádzali a obsah správ s ešte prísnejším stupňom utajenia, ktoré dostávajú najvyšší ústavní činitelia, nepoznáme.

Preto ani nie je potrebné ťažkanie zo strany polície a prokuratúry na veľké tlaky. Nech vecne komunikujú s verejnosťou a robia si svoju prácu.

Treba však poznamenať jednu vec. Ak by aj tvrdenia zo správy SIS o manipulácii vyšetrovania boli nepravdivé, nemusí to znamenať, že s vyšetrovaním je všetko v poriadku.

Kajúcnici a nedôveryhodnosť legálneho

Ak nie je skonštatovaná nezákonnosť v konaní orgánov činných v trestnom konaní, neznamená to ešte, že to konanie bolo vhodné a dôveryhodné. Napríklad hovorca Generálnej prokuratúry Skladan sa vyjadril, že na zvolenom spôsobe zadržania Vladimíra Pčolinského nebola zistená žiadna nezákonnosť. Tomu verím, ale to neznamená, že vyvaliť v noci domové dvere a potom zazvoniť na bytové dvere bolo rozumné, nevyhnutné a dôveryhodné pre verejnosť. A štátne orgány by si pred verejnosťou mali počínať dôveryhodne. Podobne nedôveryhodne a neprofesionálne pôsobí vyvalenie dverí na byte bývalého šéfa NAKA Branislava Zuriana.

Tieto kauzičky uvádzam iba ako nie najdôležitejšie príklady. Podstatnejší problém predstavuje využitie „kajúcnikov“, čiže obvinených, ktorí spolupracujú s vyšetrovateľmi, tým, že svedčia proti iným obvineným. 

S mladým právnikom Danielom Lipšicom sme sa bavili o potrebe inštitútu tohto typu už pred takmer štvrťstoročím, ku koncu Mečiarovho vládnutia. Je to dobrý inštitút, ktorý už v minulosti výrazne pomohol pri elinimácii organizovaných zločineckých skupín. Aj vďaka nemu po sebe mafiáni nestrieľajú na uliciach a Mikuláš Černák bol odsúdený na doživotie.

Intuitívne som však cítil, že tento inštitút by mal fungovať vždy len tak, aby menší previnilci mohli napomôcť odstíhaniu veľkých previnilcov. Nie naopak. Dnes existujú signály, že to funguje i naopak. Keď si pozrieme na sumu trestnej činnosti asi najznámejšieho kajúcnika Ľudovíta Makóa, táto ďaleko presahuje rozsah trestnej činnosti u niektorých iných ľudí, proti ktorým Makó svedčil. Niečo podobné možno povedať i o Borisovi Beňovi, bývalom námestníkovi riaditeľa SIS. Na jeho svedectve stojí obvinenie Branislava Zuriana, ktoré nemá nič spoločné s korupciou. Zurianova kariéra je v tejto chvíli zničená. Inak Branislav Zurian označil práve Makóa za jedného z najväčších zločincov.

Inštitút kajúcnika by nemal slúžiť ako obľúbený prostriedok, ako si veľkí kriminálnici znižujú svoju vinu a trest na úkor menších previnilcov (a s istotou zatiaľ nevieme, či nie aj na úkor nevinných). Tento fenomén je tiež nezdravý. Neznamená to automaticky, že ide o nezákonnosť, napriek tomu to však môže napáchať morálne škody. To môžeme v plnom rozsahu zistiť až za nejaký čas, keď sa budú výsledky tohto postupu vyhodnocovať. Môže to ešte trvať rok aj viac.

Keď už robíme zoznam nezdravých javov, vráťme sa ešte k médiám.       

Plávajúce ťažisko mafie

Už sme spomenuli paradox, že Fico bol onou mafiou, proti ktorej bojovala niekdajšia opozícia i médiá. Po udalostiach nedávneho obdobia sa podľa médií ťažisko slovenskej mafie posunulo do stredu medzi Fica a predsedu parlamentu Borisa Kollára. Dovtedy sme mohli veriť, že veci idú podľa princípu: kto je mafia, proti tomu polícia ide. Zdá sa, že z núdze sme prešli k princípu opačnej implikácie: proti komu polícia ide, ten musí byť mafia, teda organizovaný zločin. Zrejme preto, aby bola viera spoločnosti v to, že veci idú správnym smerom, zachovaná.

Podľa tohto nového pravidla, keďže Boris Kollár hlasoval spolu s Ficom za predvedenie stíhaného Vladimíra Pčolinského do parlamentu, tak podľa viacerých médií, od ľavicových po pravicové, Boris Kollár je tiež mafia, aj Pčolinský je mafia, dokonca akýsi „mastermind“, podsúva sa, že sú obaja tá istá organizovaná skupina, a že teda Pčolinský by bol schopný proti Kollárovi svedčiť o ich spoločne páchaných zložinoch, a že teda Kollár v strachu Pčolinského zachraňuje.

Na tomto mieste nijako nevyslovujem úsudok o vine či nevine Pčolinského vo veciach, v ktorých ho vyšetrovateľ obvinil. O Borisovi Kollárovi je všeobecne známe, že vo svojej mladosti sa s mafiánmi stýkal a že pred tridsiatimi rokmi spravodajská služba evidovala operatívne poznatky o jeho údajnej trestnej činnosti. Ak Boris Kollár hlasoval za Ficov návrh na predvedenie Pčolinského, tak to svedčí o katastrofálne zlom úsudku ako predsedu parlamentu.

Ale ak som vyššie uviedol, že nevieme nič o nejakých faktoch potvrdzujúcich verziu zo správy SIS o manipulácii vyšetrovania, no tak tým skôr musím uviesť, že po vstupe Borisa Kollára do politiky nepoznáme žiadne konkrétne fakty o nejakej jeho korupčnej činnosti, ktorú by vykonával spolu s Vladimírom Pčolinským. Ak niekto podsúva hypotézu o týchto dvoch ako o mafiánskom duu, mal by také fakty uviesť. Ak tie fakty neuvádza, tak je to horšie ako nezdravé. A ak dáme voľný priechod hypotézam bez faktov, mediálne ťažisko reálno-nereálnej mafie sa môže presúvať netušeným spôsobom. Až zrazu zistíme, že už to nie je boj proti korupcii, ale čosi iné, čosi, v čom rozhodujú osobné preferencie a v čom chýba spravodlivosť. 

Je tu príliš veľa protichodných typov radikalizácie. Treba sa však držať vecnosti, serióznosti a reality.      

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.