Spomínam si, ako som pred pár rokmi písal dizertačnú prácu. Bol to jeden z tých dní, keď som takmer celý deň sedel za počítačom, hrabal sa v knihách a vypotil som necelé dve strany. Hrôza nastala, keď som zistil, že mi všetko zmizlo. Neviem, čo sa presne stalo. Jednoducho som to neuložil, nesejvol (no save). Išlo ma rozhodiť. Znechutený som to zabalil, sadol som si do auta a vyrazil niekam ďaleko. Keď som nezachránil svoju tvorbu, snažil som sa zachrániť aspoň seba. 

Je to tak, sme posadnutí zachraňovaním. Pozrime si naše harddisky alebo dátové centrá. Čo všetko tam je. Naše fotky, maily, chaty, trasy GPS, jednoducho informácie opatrené starým dátumom. Pred dvadsiatimi rokmi som si zadovážil ešte na VHS biblické filmy a teraz, okrem toho, že sú svojím spracovaním zastarané, si ich nemám ani na čom prehrať. Vraj sme za tri roky uložili viac dát ako celé ľudstvo od praveku. Viacmenej nič z toho poriadne nestojí za to, aby sme to zachraňovali. Pokojne to môžeme zničiť. Buď to bude po čase zastarané, alebo po technologickej obmene nečitateľné a prestane nás to zaujímať.  

Skutočná záchrana sa dotýka nie vecí, ale ľudí. Nedávno som pre sestru zorganizoval oslavu šesťdesiatky. Pripravil som u nás v centre hornú sieň, miesto najčastejšieho stretávania, prestrel stôl, uvaril obed, zadovážil koláče, ponalieval do pohárov… S prihliadnutím na uvoľňujúce sa opatrenia sme sa stretli šiesti vrátane detí. Skutočne v malom počte vzhľadom na početnosť našej rodiny, ale predsa len stretli. Poobede nastal čas družného rozhovoru. Zavládla pokojná a príjemná atmosféra. Bolo nám tak dobre, že sa nikomu nechcelo vstať, ukončiť to a ísť ďalej v ústrety všednosti dní.  

Horná sieň sa mi veľmi páči. V hebrejských domoch to bola veľká miestnosť, kde sa mohli modliť, pripomínať si zákon, ale aj sláviť a stolovať… Teda poskytovala priestor pre všetko, čo zjednocovalo rodinu. Ako už z názvu vyplýva, ide o miesto hore, na poschodí, mimo bežných starostí. Dole sa vykonávali bežné práce. Tu majú všetci čas na seba, rozhovory, družnosť, rodinu či spoločenstvo. Ježiš napríklad posiela učeníkov do mesta za človekom, ktorý im ukázal kobercami prestretú a pripravenú veľkú hornú sieň, aby tam prichystali veľkonočného baránka. Tam slávili  veľkonočnú večeru, spomínali na veľké Božie diela v živote vyvoleného národa a tam, v hornej sieni, slávia aj čosi iné, nové… 

„Toto je moje telo. Toto je moja krv. Toto robte na moju  pamiatku.“

Por. Mk 14,13n 

Do hornej siene vystúpili učeníci aj po zmŕtvychvstaní a všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách. Určite to nebol ruženec, litánie alebo deviatnik – veď ešte neexistovali. Skôr išlo o spomínanie na to, ako bolo s Ježišom, čo všetko povedal, ako sa zachoval a ako to pochopili – krásna modlitba. (Por. Sk 1,13-14) 

Myslím si, že horná sieň nie je ani tak materiálne miesto, ako priestor, kde sídli vnútorný človek. Je to moje srdce otvorené druhým, pretože je chrámom Ducha. On tvorí spoločenstvo, zjednocuje rodinu a spája ľudí ako množstvo nôt, z ktorých sa komponuje jediná harmónia. Ak si máme niečo chrániť, tak práve túto celistvosť. Veď kto nevstúpi do hornej siene, kto si nechráni hornú sieň, ostáva vzdialený, mimo životný priestor, je medzi druhými, a predsa sám. Chráňme si hornú sieň, miesto spoločenstva, slávenia, spomínania. Veď keď spomíname, objavujeme. Keď objavujeme, poznávame. Keď poznávame, môžeme žasnúť.  A keď žasneme, môžeme chváliť – Boha aj človeka…  

Myšlienka na záver: Vystúpme dnes aspoň na chvíľu do hornej siene. 

Denné povzbudenie môžete počúvať ako podcasty na stránke denníka Štandard, na SpotifyGoogle podcastApple podcast i na YouTube.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.