Zápas Igora Matoviča, Eduarda Hegera a vôbec kohokoľvek, namierený proti korupcii a rozkrádaniu verejných zdrojov považujem za oprávnený. Ak ale má byť nastolený stav zostreného triedneho boja – tak potom len boja proti formujúcej sa novej triede utopických ľavicovo-liberálne orientovaných eurobyrokratov, ktorí sa nám snažia nahovoriť, že ich videnie sveta je jediným správnym. Píše Miloš Žiak.

Keď Stalinovi v dohode o ukončení druhej svetovej vojny pripadla celá stredná Európa a ešte aj poriadne veľký kus Nemecka, rozhodol sa takmer okamžite konsolidovať a unifikovať svoje nové dŕžavy podľa sovietskeho vzoru. Vygeneroval vtedy jednoduchú tézu o vstupe týchto krajín do etapy zostreného triedneho boja.

Napriek tomu, že sa Československo pôvodne vybralo na cestu budovania základov socializmu pokojnou cestou, teda prostredníctvom parlamentných volieb, Stalin vyslal poradcov, aby za pomoci naplnenia tézy o etape zostreného triedneho boja pevne pripútali Československo k novému mocenskému centru sveta – k Moskve. Sovietski poradcovia mali za úlohu zjednotiť myslenie a konanie všetkých nových Stalinových poddaných. Hlavným cieľom bolo rozvrátiť staré rodinné putá a väzby, tradičné náboženské a civilizačné hodnoty, pripútať ľudí k štátnym inštitúciám, zničiť všetky túžby po slobodnom a nezávislom rozvoji jednotlivca aj celej krajiny.

Na téze o vstupe do etapy zostreného triedneho boja založil Stalin moc komunistickej Moskvy nad obyvateľmi strednej Európy. Nazval to diktatúrou proletariátu. Kto sa nepodriadil, toho rozdrvila päsť proletariátu, teda donucovacie orgány a inštitúcie štátnej moci. Začali sa politické procesy a politické vraždy. Najskôr bola zlikvidovaná opozícia, potom prišli na rad „vlastní“. Zločinný režim sa musel dopustiť zločinu už vo fáze svojho zrodu. Len tak. Aby neboli žiadne pochybnosti.

Tento režim sa opieral o poddajnosť vystrašenej väčšiny. Začal vyhľadávať mladých ľudí, málo skúsených, ale o to odhodlanejších a nadšenejších, ktorých bolo možné indoktrinovať „veľkými“ ideami o budovaní lepšej, krajšej, spravodlivejšej spoločnosti. Sformoval mladú generáciu modrokošeliarov, dejinného predvoja, avantgardy.

O tieto hlásne trúby režimu oprel kultúrnu revolúciu. Títo mladí ľudia sa neskôr, v strednom veku, po veľkom rozčarovaní zo zločinov, ktoré režim páchal za ich chrbtami v čase ich mladíckeho nadšenia, začali meniť na reformátorov režimu, takzvaných reformných komunistov. Začali tým, že oni boli len zneužití stalinskými ideológmi a profesionálnymi manipulátormi. Za odmenu žiadali možnosť začať spravovať krajinu viac podľa svojich predstáv, oprieť ju o progresívnejšie idey. Chceli mať progresívne Československo. Toto krídlo komunistickej strany sa dokonca aj samo označovalo ako progresívne, na rozdiel od krídla konzervatívneho. Aby im sovieti ukázali, že sú iba nevoľníkmi sovietskeho impéria, krajinu teraz už natvrdo vojensky okupovali.

Dnes sa rozhodla konsolidovať a unifikovať svoje nové dŕžavy politická elita, reprezentujúca Európsku úniu, rozšírenú o presne tie isté krajiny, ktoré drvila v päťdesiatych rokoch minulého storočia Stalinova téza o zostrení triedneho boja a nutnosti kultúrnej revolúcie. Teda krajiny dnešnej Vyšehradskej štvorky. A v tlači sa opäť objavuje téza o nutnosti zostriť triedny boj. Milan Šimečka v Denníku N koncom mája 2021 v komentári napísal: „Pred rokom sa Igor Matovič odvážne vydal na cestu triedneho boja, ale po roku už ochabuje. (…) zrejme nepochopil, že ide o triedny boj, ktorého princípy opísal už Karol Marx, preto nechápe ani jeho politický a historický rozmer a mylne ho zužuje na – v podstate banálny – boj proti korupcii.“ Matovič teda podľa Šimečku ochabol a opustil ideu zostreného triedneho boja.

Túto Šimečkovu tézu, toto pokarhanie svojich v triednej bdelosti ochabujúcich bojových druhov mohol vysloviť začiatkom päťdesiatych rokov aj ktorýkoľvek mladý modrokošeliar. A pravdepodobne ju aj vyslovil s nadšenou iskrou v mladíckych očiach a s tlčúcim srdcom, zapáleným pre spravodlivý boj za nový, lepší, krajší, sociálne spravodlivejší svet. Lenže Milan Šimečka už nemá dvadsať rokov, je to zrelý šesťdesiatnik. Z čoho teda pramení túžba zopakovať mladícke chyby svojho otca, z ktorých sa tento, a nielen on, ale veľká časť jeho generácie (včítane môjho otca) spamätávali po celý zvyšok svojho života? Je to pokus za pomoci tých stých stalinových téz a praktík podriadiť obyvateľov strednej Európy novému mocenskému centru – Berlínu? (Brusel je totiž len miesto na mape.)

Stalin potreboval armádu mlčiacich otrokov, aby mohla prebehnúť prvá etapa industrializácie, založená na ťažkej fyzickej práci. Dnešná etapa budovania postindustriálnej spoločnosti potrebuje presný opak – slobodne mysliacich a konajúcich ľudí. Na otrocké práce sú tu roboty. A aj peňazí je na svete prebytok. Tak z akého dôvodu sa treba vrátiť do 50. rokov minulého storočia? Prečo treba na Slovensku rozvrátiť len nedávno ako tak opäť skonsolidované rodinné putá a väzby, tradičné náboženské a civilizačné hodnoty, pripútať ľudí k štátnym inštitúciám, zničiť túžby po slobodnom a nezávislom rozvoji jednotlivca aj celej krajiny? Prečo nás treba bezo zvyšku podriaďovať akémusi novému mocenskému centru? Prečo je potrebné opäť zneužiť mladých ľudí a vyrobiť z nich hlásne trúby novej kultúrnej revolúcie? A tento politický smer nazvať Progresívne Slovensko? Veď politický smer progresívneho Československa bol presne opačný: aspoň trochu sa odpútať od Moskvy, nárokujúcej si direktívne riadiť život československej spoločnosti bezo zvyšku. A nie sa k nej ešte viac pripútať.

A teraz mi dovoľte, aby som sa na chvíľu zamyslel nad časom.

V roku 1989 som ako člen koordinačného výboru hnutia Verejnosť proti násiliu intenzívne diskutoval s iným členom koordinačného výboru Ľubomírom Feldekom o nadchádzajúcich dejoch. Obaja sme si uvedomili, že sme prevratom uvoľnili pomyselné historické kyvadlo pondusoviek a že po období nehybnosti, ktorú nastolili komunisti v priebehu 80. rokov, začnú hodiny dejín opäť tikať. Premýšľali sme, kam to kyvadlo pondusoviek preletí.

O tom, že bude vlastnou váhou letieť na opačnú stranu, sme ani na okamžik nepochybovali. Len sme boli zvedaví, do akého krajného bodu na opačnej strane doletí. Vtedy to bol rok 1919: teda počiatky budovania spoločného štátu Čechov a Slovákov, späté s počiatkami budovania masarykovskej demokracie. Je teraz jedno, že sa česká politická reprezentácia pokúsila kyvadlo v danom bode znehybnieť. Bolo zrejmé, že kyvadlo sa vlastnou váhou pohne čoskoro smerom na pôvodnú stranu. To hlavné a dôležité, čo sme si vtedy s Ľubom Feldekom obaja zafixovali v pamäti, bolo, že 89 mínus 19 je 70. Takže, ak kyvadlo pondusoviek po určitom čase nehybnosti uvoľníte, letí v prvom kroku nazad rovných 70 rokov.

Preto, keď Matovič v roku 2020 po období ficovskej nehybnosti opäť uvoľnil pomyselné kyvadlo pondusoviek, bolo mi zrejmé, že toto kyvadlo nepoletí smerom dopredu, ale že sa v prvom kroku vráti nazad spomínaných 70 rokov. Takže: 2020 mínus 70 je koľko? Žiaľ: 1950.

Ja som sa narodil v roku 1959, teda koncom 50. rokov, ale z rozprávania starých rodičov aj rodičov, neskôr zo štúdia pramenného dejinného materiálu som si pomerne presne vedel predstaviť hrozbu, ktorá by mohla z tejto jednoduchej aritmetickej úvahy vyplynúť.

Zápas Igora Matoviča, Eduarda Hegera a vôbec kohokoľvek, namierený proti korupcii a rozkrádaniu verejných zdrojov považujem za zápas oprávnený. Ak ale má byť nastolený stav zostreného triedneho boja – tak potom len boja proti formujúcej sa novej triede utopických ľavicovo-liberálne orientovaných eurobyrokratov, „inžinierov ľudských duší a strojcov svetlejších zajtrajškov“, ktorí sa nám snažia nahovoriť, že ich videnie sveta je jediným správnym videním a že lepkavé prsty majú len lokálne elity, zakiaľ oni sú bezúhonní a chyby pri nákupe vakcín proti covidu a pri rozdeľovaní eurofondov sa dejú výlučne za ich chrbtom, bez ich účasti.

Aby som na záver parafrázoval výrok Karola Marxa, ktorého na úvod svojho článku spomenul Milan Šimečka: Kto sa nepoučí z vlastnej tragédie, bude si ju musieť ešte raz odžiť v podobe tupej frašky.

Článok vyjadruje osobný názor autora.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.