Hoci Zväzový štát Ruska a Bieloruska vznikol už v roku 1997, nikdy sa nestal plne funkčným. Masové protivládne protesty proti bieloruskému prezidentovi Alexandrovi Lukašenkovi, ako aj jeho prehlbujúca sa izolácia, vedú viacerých expertov k názoru, že praktická realizácia zväzu je už na spadnutie. Nie každý však s týmto názorom súhlasí.

Ruský prezident Vladimir Putin v piatok počas stretnutia so svojím bieloruským náprotivkom Alexandrom Lukašenkom vyzdvihol pokračujúci proces budovania užších vzťahov medzi Ruskom a Bieloruskom. Stalo sa tak len deň po tom, čo agentúra pre civilné letectvo OSN oznámila, že vyšetrí nedávne odklonenie lietadla spoločnosti Ryanair bieloruskými vzdušným silami, po ktorom nasledovalo zatknutie dvoch pasažierov – opozičného novinára Romana Protaseviča a jeho priateľky Sofie Sapegovej.

„Budujeme zväzový štát. Sebavedomo sa hýbeme týmto smerom a toto naše úsilie už začína prinášať konkrétne výsledky pre našich občanov,“ uviedol ruský líder vo vyhlásení pre médiá. Aké sú perspektívy, že zväz vznikne v praktickej podobe už v dohľadnej budúcnosti?

Zväzový štát výmenou za bezpečnosť režimu?

V novembri minulého roka, po takmer štyroch mesiacoch masových protivládnych protestov v Bielorusku, varoval George Barros z amerického Inštitútu pre štúdium vojny, že Putin by mohol oslabeného bieloruského prezidenta prinútiť k urýchleniu vzniku zväzu výmenou za politickú, ekonomickú, prípadne aj vojenskú podporu.

Nešlo pritom o ojedinelý takýto hlas. Špekulácie o tom, že dohoda o praktickom vzniku zväzového štátu je už už na spadnutie, sa objavujú takmer pred každým stretnutím Putina a Lukašenka. A to bez ohľadu na to, že vzťahy oboch lídrov sa v minulosti podobali jazde na horskej dráhe.

Na vážnosti a racionálnosti takýmto úvahám však minulý rok pridala nie len vážna kríza a izolácia, v ktorej sa Lukašenkov režim ocitol, ale aj údajné dokumenty o ruskom pláne pre Bielorusko. Tie na konci decembra zverejnil ruský spravodajský portál The Insider. 

Z dvoch uniknutých dokumentov vyplývalo, že prezident Bieloruska sa postupne dobrovoľne odoberie na politický dôchodok, pričom nahradiť by ho mala kontrolovaným spôsobom a za jeho spolupráce Rusku naklonená nová garnitúra.

Zmene moci by malo predchádzať prijatie novej ústavy. Lukašenko by podľa tohto scenára síce prišiel o moc, no dostal by „zlatý padák“ a istotu spokojného zvyšku života. Túto tézu podporoval aj fakt, že samotný Lukašenko skutočne avizoval vytvorenie novej ústavy a následné odstúpenie z postu prezidenta.

Už plánované stretnutie oboch lídrov z minulého mesiaca preto vyvolalo medzi expertami veľké napätie, pričom viacerí vtedy avizovali, že dôjde k zásadnému prelomu v otázke zväzového štátu. Nestalo sa tak ani vtedy, ani minulý piatok. Denis Meliancov z moskovského centra Carnegie v tejto súvislosti upozorňuje, že k žiadnemu takémuto zlomovému momentu v dohľadnom čase pravdepodobne ani nedôjde.

Radšej než experimenty, stabilita a predvídateľnosť

Meliancov tvrdí, že oslabenie bieloruského režimu nič nezmenilo na jeho tradičných záujmoch a ani ochote brániť ich. Interakcie oboch lídrov podľa analytika naznačujú inú dynamiku, než tvrdia zástancovia tézy o skorom vzniku zväzového štátu. Meliancov zdôrazňuje, že ak by malo padnúť takéto závažné rozhodnutie o bieloruskej suverenite, stalo by sa tak skôr, v čase, keď bol Lukašenko demonštrantami zahnaný do kúta a nie v apríli, alebo teraz, keď už je pozícia jeho režimu znova upevnená. Signály o tom, že Lukašenko sa v skutočnosti nikam nechystá, sa začali objavovať už minulý mesiac, keď začal dlhoroční líder odďaľovať predstavenie návrhu plánovaných ústavných zmien.

Podľa Meliancova nemusela byť za podporou, ktorej sa Lukašenkovi dostalo od Putina, ani tak snaha Kremľa o využitie chasu na anexiu západného suseda, ale jeho úprimný strach z toho, že protesty sú vo svojej podstate protiruské a ich cieľom je podkopať vplyv Moskvy.

Oslabenie Lukašenkovho režimu a jeho prehlbujúca sa izolácia od Západu podľa analytika Moskve vyhovuje, keďže jej zabezpečí lojalitu Minsku, pričom z dlhodobého hľadiska môže zmenšiť jeho manévrovací priestor v rokovaniach o ďalšej integrácii. Podľa Meliancova je však nepravdepodobné, že Rusko bolo pripravené v tejto veci tlačiť na pílu až príliš a riskovať tak kolaps Lukašenkovho režimu. Po ňom by totiž mohla vypuknúť občianska vojna, ktorá by si vyžadovala priamu ruskú vojenskú intervenciu. Takýto postup by nezodpovedal snahe Ruska z posledných rokov o uprednostňovanie predvídateľnosti a stability pred riskantnými dobrodružstvami.

Analytik tiež pripomína, že hoci sa Lukašenko neraz správal z pohľadu Kremľa zradne, aj v časoch, keď otvorene flirtoval so Západom, prípadne sa púšťal do protiruskej rétoriky, nikdy nepodnikal priame praktické kroky proti záujmom Moskvy. Nekritizoval bieloruské členstvo v OBSE, nespochybňoval postavenie ruského jazyka a ani nevolal po ukončení ruskej vojenskej prítomnosti v krajine. Z pohľadu Putina má byť preto práve on určitou garanciou predvídateľnosti.

Aká je situácia dnes a čo nám napovedá o budúcnosti Zväzového štátu?

Lukašenkovi sa podarilo potlačiť opozíciu, stabilizovať situáciu a zabrániť rozštiepeniu vo vnútri vládnucej elity, avšak v zahraničnej politike už nemá ako manévrovať. Okrem Ruska sa mu darí rozvíjať len vzťahy s Čínou, ktorá je však ďaleko. Jeho režim sa preto najmä v súvislosti s avizovanými sankciami zo strany EÚ nutne dostáva hlbšie do ruského orbitu.

Naznačuje to skutočnosť, že počet spoločných vojenských cvičení s Ruskom rastie, pričom bieloruský vývoz bol presmerovaný cez ruské prístavy, keďže jeho predchádzajúce trasy smerovali cez krajiny, ktoré uvalili na Minsk sankcie. Ďalšia záruka lojality by mohla podľa Meliancova prísť v podobe otvorenia plnohodnotnej ruskej vojenskej základne na bieloruskom území, o ktorej sa diskutuje už mnoho rokov.

Tieto kroky však podľa analytika neznamenajú, že Minsk sa vzdá svojich tradičných záujmov. Zdôrazňuje, že v rokovaniach o ďalšej integrácii je Lukašenkov postoj rovnako tvrdý, ako pred augustom 2020. Slovami bieloruského prezidenta: „Nebudú rovnocenné podmienky, nebude únia.“ Rokovania sa pritom zatiaľ ani len nedotkli otázok skutočne súvisiacich so suverenitou, ako je napríklad spoločná mena.

Meliancov preto na rozdiel od mnohých svojich kolegov predpokladá, že rokovania o integrácii budú pod Lukašenkom pokračovať v pomalom tempe aj naďalej, no bez prevratných skokov jedným alebo druhým smerom. Minsk podľa jeho názoru ponúkne Moskve, ktorá je vo vážnom konflikte so Západom, vojenské spojenectvo a absolútny ohľad na jej strategické záujmy výmenou za ekonomickú a politickú podporu.

Zväzový štát Ruska a Bieloruska je konfederatívny zväz Ruskej federácie a Bieloruskej republiky s organizovaným jednotným politickým, ekonomickým, vojenským, colným, menovým, súdnym, humanitárnym a kultúrnym priestranstvom. Zväz vznikol 2. apríla 1997 na základe Spoločenstva Ruska a Bieloruska vzniknutého o rok skôr kvôli zjednoteniu humanitárneho, ekonomického a vojenského priestoru. Dňa 25. decembra 1998 bol podpísaný rad dohôd, na základe došlo k tesnejšej integrácii oboch krajín v politickej, ekonomickej a sociálnej sfére.

Fakticky však bola doteraz v praxi zrealizovaná len spolupráca parlamentov, armády, ako aj letectva, pričom vznikol aj malý spoločný rozpočet. Od roku 2010 nedošlo v tejto otázke aj napriek častým rokovaniam k žiadnemu zásadnejšiemu pokroku. Budúcnosť Zväzového štátu kompetentní vidia v takzvanej mäkkej federácii.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.