Čo sa deje v procese blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka

Biskup Ján Vojtaššák vo väzbe. Foto: Archív ÚPN Biskup Ján Vojtaššák vo väzbe. Foto: Archív ÚPN

Bolo by dobré, aby sa otázniky okolo biskupa Vojtaššáka vyjasnili, jeho beatifikácia by mala byť všeobecne akceptovaná. Zo strany katolíkov je na mieste trpezlivosť a dialóg, netreba veci riešiť náhlivo.

V poslednem čase sa píše a kritizuje fakt, že Spišská diecéza pokračuje v beatifikácii Jána Vojtaššáka, ktorý bol spišským biskupom v rokoch 1921 – 1965. V rokoch 1950 – 1965 bol mimo diecézy vo väzení a zomrel vo vyhnanstve v nemocnici v Říčanoch pri Prahe.

Pripomeňme, že k blahorečeniu biskupa Jána Vojtaššáka vyzval pápež Ján Pavol II. na Mariánskej hore v Levoči v pondelok 3. júla 1995. Následne, na jeseň v tom istom roku, vtedajší spišský biskup Mons. František Tondra ustanovil Komisiu na prípravu procesu beatifikácie. Skrátka, iniciatíva s procesom beatifikácie prišla od najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi a Spišská diecéza sa s touto iniciatívou stotožnila.

Na túto zásadnú iniciatívu sv. Jána Pavla II. kritici procesu beatifikácie biskupa Jána Vojtaššáka akosi zabúdajú a boli by radi, keby nebola. Lenže ona bola.

Pápež Ján Pavol II. bol krakovským arcibiskupom a Krakovská arcidiecéza susedí priamo so Spišskou diecézou. Preto možno oprávnene predpokladať, že Ján Pavol II. poznal Vojtaššákov životný príbeh už ako krakovský arcibiskup a ak vyzval na proces beatifikácie, sám vedel, čo robí, bez toho, aby mu to musel niekto pripomínať a presviedčať ho, aby tu výzvu urobil.

Zatiaľ iba nie je vhodný čas

Na jar 2003, keď sa schyľovalo k návšteve Jána Pavla II. na Slovensku, ktorá sa potom uskutočnila v septembri 2003, napísal vtedajší substitút prvej sekcie Štátneho sekretariátu Vatikánu arcibiskup Leonardo Sandri (súčasný kardinál a prefekt Kongregácie pre východné cirkvi) spišskému biskupovi Františkovi Tondrovi list, v ktorom ho informuje, že „Svätá stolica si váži biskupa Jána Vojtaššáka, ale nateraz nepovažuje jeho blahorečenie za vhodné“.

Tým sa zastavil proces blahorečenia aj na Kongregácii pre kauzy svätých, lebo o „vhodnosti“ beatifikácie rozhoduje Štátny sekretariát Vatikánu, takže Kongregácia, ktorá koná v merite veci, v procese nepokračuje.

Na jednej strane, politické rozhodnutie Štátneho sekretariátu môže proces beatifikácie zastaviť, pozastaviť či spomaliť, skrátka nejakým spôsobom ovplyvniť. Na druhej strane, politické rozhodnutie ostáva politickým rozhodnutím a v istom zmysle – podľa môjho názoru – je signálom, že proces beatifikácie by na Kongregácii pre kauzy svätých prešiel.

Ak by si bol Štátny sekretariát istý, že by Vojtaššákov prípad na Kongregácii neprešiel, jeho intervencia by nebola nevyhnutná. Z toho mi vychádza, že kauza biskupa Jána Vojtaššáka na Kongregácii pre kauzy svätých je priechodná, iba nateraz nie je vhodná.

Treba trpezlivosť a dialóg

Myslím si, že je dobré a treba privítať, že predstavitelia židovskej komunity reagovali a reagujú, treba uznať ich právo reagovať. Deportácie Židov do koncentračných táborov a ich utrpenie počas druhej svetovej vojny sa ich, iste, silne dotýkajú a môžu mať oprávnený pocit, že ani vtedajší cirkevní predstavitelia sa ich primerane nezastali. Preto ich reakcie považujem za legitímne a – podľa môjho názoru – treba si ich argumenty vypočuť a vyhodnotiť. Dialóg sa musí viesť.

Zo strany katolíkov si kauza vyžaduje trpezlivosť a poctivý dialóg, netreba veci riešiť netrpezlivo či náhlivo. Bolo by dobré a vhodné, aby sa otázniky okolo biskupa Vojtaššáka vyjasnili a aby bola jeho beatifikácia všeobecne akceptovaná.

Ak má byť proces a jeho prípadný záver akceptovaný, neexistujú žiadne skratky, inak nebude biskup Vojtaššák uznaný ako príklad statočnosti človeka a obeť komunistického útlaku a násilia. Taktiež si uvedomujeme, že dary Ducha Svätého musia byť súčasťou života človeka, preto sa v kauzách blahorečenia skúma ich prítomnosť v živote kandidáta (Jean-Hervé Nicolas).

Na druhej strane, to neznamená, že kandidát beatifikácie musí byť absolútne bezúhonný, čiže bez hriechu. Bez hriechu tu na zemi žil iba Pán Ježiš a jeho matka Panna Mária. Porovnateľným príkladom k Vojtaššákovi by mohol byť svätý Pavol apoštol, ktorý tiež zomrel mučeníckou smrťou a preukázal, že miloval Krista a jeho cirkev viac než vlastný život.

Ďalší kandidáti na blahorečenie

Reagujem aj na to, že niektorí ľudia si v médiách do Vojtaššáka zvyknú „kopnúť“. Ak to robia bez snahy o hľadanie odpovedí sekulárni či ateistickí autori, pričom téma im slúži len ako nástroj provokácie, neudivuje ma to. Ale ak to robia kňazi katolíckej cirkvi, ktorí od kňazstva odišli, sú v súčasnosti potrestaní cirkevným trestom suspenzie a nedali si do poriadku svoj vzťah s cirkvou, iba dokazujú, že sa kňazmi nikdy nemali stať.

Odchod z kňazskej služby nevnímam negatívne, lebo ak má niekto dôvody a uzná, že treba z kňazskej služby odísť, tomu sa dá rozumieť. Ale následne napádať biskupa Vojtaššáka verejne je už za pomyselnou červenou čiarou. Netreba zabúdať, prečo tento biskup zomrel a ako trpel, a čo vedie katolíkov k tomu, že si ho ctia.

Spišská diecéza by mala otvoriť nové kauzy blahorečenia. Spomínam si na rozhovory o tejto otázke s bývalým veľvyslancom Slovenskej republiky pri Svätej stolici pánom Antonom Neuwirthom či s nebohým pánom farárom židovského pôvodu v Habovke Edmundom Bardošom. Zhodli sme sa v tom, že kňazský dorast potrebuje kňazské vzory, ktoré sú hodné nasledovania.

Spišská diecéza takéto vzory má. Sú to napríklad ThDr. Jozef Ligoš, kapitulný vikár na Spiši v rokoch 1969 – 1973, špirituál a kňaz PhDr. ThDr. Ján Čarnogurský (1904 – 1938) či profesor Štefan Šmálik. Netreba čakať, treba konať, lebo „verba movent, exempla trahunt“ – slová hýbu, ale príklady priťahujú.


Ďalšie články