Osobitné poslanie katolíkov v Rusku

Katolíci v Rusku nemajú na ružiach ustlané, ale rešpektujú ich tam. Musia mať na pamäti, odkiaľ a pokiaľ sa môžu pohybovať. Verím, že ich úlohou je napomôcť zblíženiu Ruska a Európy.

Asi každý vie, že Rusko nie je katolícka krajina. Menej známe je, že napriek tomu tam žijú aj katolíci. Ale nikto s istotou nepovie, koľko ich tam je. Štatistické úrady takéto údaje nezaznamenávajú. Rôzne zdroje udávajú hodnoty od 100- do 500-tisíc, čo ťažko považovať za presné údaje. Podľa niektorých odhadov sa pravidelne zúčastňuje na bohoslužbách a spovediach nie viac ako 40-tisíc veriacich tohto kresťanského smeru.   

Pamätám si, ako mi asistent pápežského nuncia oznámil, že odchádza z Moskvy, pretože ho  pridelili do Indie. Opýtal som ho, či je to preňho povýšenie. Odpovedal s úsmevom. Pozíciu bude mať rovnakú ako v Rusku, lebo v Indii tvoria katolíci tiež menej ako jedno percento populácie. Ale toto je percento z jednej miliardy ľudí – teda asi ide o povýšenie.

Z pohľadu Vatikánu i z pohľadu vedenia štátu by teda ruskí katolíci nemali hrať nejakú dôležitú úlohu. Ale nie vždy to tak bolo. Vatikán dosť prispieval k boju proti svetovému komunizmu, čo v Sovietskom zväze nevzbudzovalo dobré nálady ku katolíkom. Korene tohto problému však siahajú ešte hlbšie do histórie.

Potomkovia vyhnancov

V roku 1993 ma zvolili za poslanca parlamentu –  štátnej Dumy federálneho zhromaždenia Ruskej federácie – v mojom bydlisku, meste Novosibirsk, čo je tritisíc kilometrov od Moskvy. Hoci som tam a vtedy dostal dôveru voličov, ešte som dokonale nepoznal svoj obvod. Po čase som sa, na svoje mierne prekvapenie, dozvedel, že tam existuje relatívne početná katolícka diecéza s 50 kňazmi.        

Stretli sme sa s biskupom – dosť mladým a prijemným človekom. Rýchlo som pochopil, že sa so mnou rozpráva veľmi opatrne aj s obavou. Neskoršie sa priznal, že ešte nikdy nebol v kontakte nielen s federálnym poslancom, ani so žiadnou oficiálnou osobou na úrovni kraja. Obyčajne s ním komunikovali iba drobní úradníci a bolo to vždy spojené s nepohodlnosťou – nejakými obmedzeniami a zákazmi.

Keď som sa ho opýtal, ako mu môžem pomôcť, skoro stratil reč. Len o pár minút sa nerozhodne posťažoval na problémy s opravou kostola. Tieto dosť skromné problémy sa rýchlo vyriešili. Potom som si však často pripomínal tohto opatrného biskupa a pýtal som sa, z akého dôvodu sa necíti isto na svojom mieste.

Odpoveď na tuto otázku nie je jednoduchá. Odkiaľ prišli katolíci do hĺbky Sibíri? Kedysi tam vyhostili Poliakov – účastníkov neúspešných povstaní proti Ruskej ríši v 18. a 19. storočí. Nie všetci z nich sa vrátili domov, keď dostali takú možnosť – niektorí sa asimilovali a ich potomkovia uchránili náboženstvo svojich predkov.

Ruské, potom aj sovietske úrady boli pri nich stále ostražité – či nechystajú nové revolty. Aj pre pravoslávnu cirkev vždy boli ako beľmo na oku. Nemali príležitosti, aby si zvykli na pomoc a pochopenie zo strany štátnych orgánov. Naopak, katolícke duchovenstvo sa cítilo v defenzíve a uprednostňovalo, aby ho štát radšej nevidel.

Domáci cudzinci

V západnej časti Ruskej ríše bola situácia iná. Tam vždy slúžilo mnoho Európanov – v armáde i civilnej sfére. Napríklad, po Francúzskej revolúcii na konci 18. storočia sa doslova tisícky tamojších šľachticov presťahovali do Ruska, aby si zachránili život. Pôsobili ako učitelia a guvernantky, vychovávajúc deti v aristokratických rodinách.

Vo vtedajších hlavných mestách Petrohrade a Moskve bývalo vždy veľa cudzincov – diplomatov, obchodníkov či inžinierov. Keďže to neboli nejakí bezvýznamní ľudia alebo vyhnanci, úrady rešpektovali ich duchovné potreby. To je iný prípad ako v západnej časti ríše, kde k takémuto kresťanskému vyznaniu patrili celé národy a kde existovala dlhodobá tradícia vyznávania katolicizmu. 

V sovietskych časoch sa táto tradícia nestratila úplne. Komunisti najprv bojovali rovnako proti všetkým náboženstvám. V rokoch druhej svetovej vojny však ocenili ich vlastenecký potenciál a priame represie nahradil akýsi chladný mier. Dôležité bolo aj to, že v Sovietskom zväze – na západe Ukrajiny, Bieloruska a v Pobaltí – bol katolicizmus dosť rozšírený. Ale komunistické orgány veľmi dráždilo, že katolícki kňazi boli podriadení Vatikánu, ktorý vtedy často ostro oponoval Moskve. 

Starší súčasníci mi raz povedali zaujímavý príbeh. V 60. rokoch zomrel v jednej litovskej diecéze biskup, bolo ho treba nahradiť. Arcibiskup musel na to dostať dovolenie od ústredného výboru komunistickej strany. Tam mu ponúkli, aby vysvätil nejakého miestneho kňaza, ktorého orgány považovali za lojálneho.

Arcibiskup namietol, že sa to nedá, pretože ten kňaz veľa pije a Vatikán ho neschváli. Stranícki funkcionári boli prekvapení: „Tak nikomu nehovorte, že pije.“ „Nepomôže to,“ usmial sa arcibiskup,  „Vatikán vie všetko o každom z nás!“ Tak sa aj stalo – kontroverzný kandidát nebol schválený rímskou kúriou.

Samozrejme, to sa nepáčilo sovietskemu vedeniu, ktoré pozeralo na katolíkov skoro ako na nepriateľských agentov. No k priamym represiám to nedospelo. Od druhej polovice 80. rokov sa výrazne zlepšili aj vzťahy s Vatikánom. Kým boli pri moci Michail Gorbačov a potom Boris Jeľcin, katolíci v Rusku necítili žiadne problémy.

Prozelytická kríza

Problémy prepukli čoskoro po tom, ako sa prezidentom stal Vladimír Putin. Dôvodom bolo založenie nových katolíckych diecéz na ruskom území. Nie je úplne jasné, či Moskvu naozaj o tom vopred neupovedomili, ako to tvrdili ruské orgány. Predpokladám, že rozhovory o tom sa uskutočnili, ale ruské ministerstvo zahraničných vecí podcenilo možné následky a včas o nich neinformovalo prezidenta.

Najviac bola pobúrená pravoslávna cirkev. Okamžite obvinila katolíkov z prozelytizmu, teda z aktivít smerujúcich k obráteniu ostatných na svoju vieru. Vatikán toto obvinenie odmietol.

Najhoršie bolo, že k cirkevným rozporom sa pridali úrady. Väčšina katolíckych kňazov v Rusku mala poľský pôvod a boli to občania tejto krajiny. Úrady im začali bez vysvetlenia dôvodov rušiť právo na vstup na územie Ruska.

V tejto mimoriadne vypätej chvíli došlo k ďalšiemu škandálu, ktorý situáciu ešte umocnil. Všetko sa to začalo obyčajným domácim konfliktom – susedia sa sťažovali na hluk v jednom z bytov v ich vchode. Keď prišli policajti na kontrolu, zistili, že tam funguje nevestinec. Šok prišiel, keď sa preukázal vlastník bytu –  bola to moskovská pobočka františkánskeho mníšskeho rádu.

Františkáni mali v Moskve nehnuteľnosť, ktorú dali do prenájmu, aby financovali svoje činnosti. Nájomca ich ubezpečil, že v byte bude charitatívna organizácia. To bolo všetko, čo o tom mnísi vedeli, no nikto si nechcel vypočuť ich zdôvodnenie. Spustili proti nim celú mediálnu kampaň. Pravoslávni aktivisti, a nielen tí, žiadali vyhostenie mníchov z Ruska a zhabanie ich majetku.

Sám som františkánom vybavil stretnutie s viceprimátorom Moskvy. Tam sa dohodli na krokoch, aby sa škandál rýchlo utíšil. Dlhodobé dôsledky z neho, chvalabohu, nevyplynuli. Využil som aj  svoje vzťahy s patriarchom Alexejom II. a niektoré politické kontakty. Bola to iba malá časť úsilia vynaloženého mnohými ľuďmi, aby sa znížilo napätie okolo katolíkov.   

Katolícka encyklopédia          

Prečo som sa zaoberal týmto problémom? Nejaký čas pred tým, ako sa stali opísané udalosti, sa mi podarilo zoznámiť sa so skupinou nadšencov, ktorí sa venovali veľmi zaujímavému a ambicióznemu projektu – vydaniu ruskej katolíckej encyklopédie. Projekt mal uskutočniť františkánsky vydavateľ kníh v Moskve. Pre nepríjemnosti, s ktorými sa stretávali františkáni a všetci ruskí katolíci, nastúpili  finančné problémy. Osud projektu bol ohrozený.

Veril som, že táto encyklopédia by sa stala pre Rusov veľmi dôležitou a užitočnou knihou. Jej autori sa neobmedzovali len na náboženské témy, snažili sa ponúknuť čitateľom holistický pohlaď na celú európsku kultúru, na jej kresťanské korene. Takto všestranne to ešte nikto v Rusku neurobil. Preto som podporil projekt a pár rokov som bol predsedom jeho verejnej vedeckej rady.

Vyriešili sme finančné a organizačné problémy, doplnili kolektív autorov novými odborníkmi. V roku 2013 sa projekt úspešne zavŕšil – vydavateľ publikoval všetkých päť naplánovaných objemných zväzkov (5 500 článkov, 3 000 ilustrácií).

Prvý zväzok encyklopédie predstavili vydavatelia v roku 2002 vo Vatikáne  pápežovi Jánovi Pavlovi II. Ten tradične venoval veľkú pozornosť všetkému, čo sa dialo vo východnej Európe. Druhý zväzok, pripravený už s mojou účasťou, sme doručili už pápežovi Benediktovi XVI. v roku 2005.                       

Uskutočnilo sa to za zaujímavých okolností. Bol október a počasie v Ríme bolo veľmi nepriaznivé – pršalo od rána do večera. Skupinka autorov a editorov encyklopédie prišla na námestie svätého Petra pod dáždnikmi, ktoré nie veľmi pomáhali, pretože aj silno fúkalo. Mali sme určené miesta blízko pódia, no nevedeli sme si tam ani sadnúť, pretože všetko bolo zaliate vodou. Napriek tomu tisícky veriacich na námestí trpezlivo čakali na pápeža.

Iba pár minút pred začiatkom podujatia dážď neočakávane ustal a spoza mrakov vyšlo slnko. Spolu s ním sa objavil aj pápež.

Po skončení generálneho obradu nás pozvali na súkromnú audienciu do vatikánskych záhrad. Tam, pod jasným slnečným svetlom, sme slávnostne knihu odovzdali Benediktovi. Pýtal sa, či nemáme ťažkosti s výberom autorov a aké sú perspektívy dokončenia celého projektu. Hovoril o jeho dôležitosti a prial nám úspech.

Keď pápež odišiel, za pár minút slnko zmizlo a začalo opäť pršať. Odvtedy som uveril v schopnosť Svätej stolice ovládať počasie.

Mimochodom, o rok a pol Benedikt dostal exemplár druhého zväzku ruskej katolíckej encyklopédie. Tentoraz mu ho daroval, nuž, Vladimír Putin počas ich stretnutia vo Vatikáne. Nasledujúce zväzky už nedostali podobnú pápežovu pozornosť a podporu.

• 

• 

• 

Gorbačov ako strážca katolíckej autentickosti

Ale vráťme sa trochu späť. V roku 2005 sa začala procedúra blahorečenia Jána Pavola II. Na to založená vatikánska komisia ma požiadala, aby som sa predbežne opýtal Gorbačova, či by súhlasil s tým, že jej napíše svoj názor o zosnulom pápežovi.

Gorbačov sa s pápežom Jánom Pavlom II. niekoľkokrát stretol a určite mal o ňom čo povedať. Keď sme sa s ním však o tom rozprávali, upozornil nás, že svoj názor už zverejnil v jednom nemeckom časopise a nemá k tomu čo dodať. Ak to komisii vyhovuje, môže  zopakovať, čo už napísal.  

Informoval som Vatikán, a za nejaký čas kúria podala oficiálnu žiadosť Gorbačovovi. Keď som ho s ňou oboznámil, postrehol som už inú náladu. Gorbačov mi povedal, že nebude nič opakovať, nech použijú jeho zverejnený článok. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že ako ateista a bývalý generálny tajomník komunistickej strany by sa nemal zúčastňovať na oficiálnej cirkevnej procedúre, hoci osobne veľmi rešpektoval Jána Pavla.

Doteraz nechápem, prečo tieto obavy nepredvídal nikto vo Vatikáne. Vyhlásenie niekoho za svätého na odporúčanie generálneho tajomníka sovietskej komunistickej strany, hoci aj bývalého, by vyzeralo príliš zvláštne. Gorbačov pocítil, že jeho účasť môže skompromitovať blahorečenie Jána Pavla II. V určitom zmysle, ako sa hovorí, sa ukázal byť väčším katolíkom ako – ak nie pápež, tak aspoň ako vatikánski úradníci. 

Nemožno vylúčiť,  že Gorbačova zmiatla potenciálna potreba rozprávať o zázrakoch, ktoré pápež urobil. To bolo v úplnom rozpore s jeho materialistickým svetonázorom. Výchova, ktorú dostal, a celý jeho ďalší život Gorbačova nijako nepripravili na možnú účasť pri procedúre premeny obyčajného, ​​aj keď dobrého a múdreho človeka, na objekt náboženského uctievania.

Rebelujúci arcibiskup           

Jeden z katolíckych prelátov, s ktorým som spolupracoval pri vydávaní encyklopédie aj v iných smeroch bol arcibiskup Tadeusz Kondrusevič (po bielorusky Тадэвуш Кандрусевіч), ktorý bol päť rokov na čele Moskovskej arcidiecézy Matky Božej pre rímskokatolíkov. Je možné, že práve jeho schopnosť v nadväzovaní vzťahov s ruskými orgánmi, spojená s principiálnosťou pri ochrane záujmov cirkvi, z neho urobila v očiach Vatikánu najlepšieho kandidáta na post hlavy katolíckej cirkvi Bieloruska – oveľa početnejšej a vplyvnejšej cirkvi ako ruskej.

V roku 2007 odchádzal z Moskvy do Minska. Vo Vatikáne dostal úlohu, aby zlepšoval vzťah cirkvi s prezidentom Alexandrom Lukašenkom a jeho režimom. Tesne pred odchodom sa mi posťažoval, že si nedokáže dohodnúť stretnutie so žiadnym z bieloruských úradníkov – odmietajú sa s ním aj rozprávať.

Zavolal som tamojšiemu ministrovi zahraničných vecí, s ktorým sme mali spoločných známych. Sprostredkoval som mu svoj pohľad na arcibiskupa a jeho úlohu. Minister bol prekvapený. Mal opačnú predstavu, že ho poslali, aby podporoval opozíciu. Zbavil som ho obáv. Kondruseviča dobre prijali a on úspešne začal svoju misiu.

Kondrusevičove obavy sa potvrdili o 13 rokov. Keď sa v roku 2020 Lukašenko vyhlásil za víťaza volieb, arcibiskup mu neblahoželal. Keď sa začali protesty, kruto potlačené orgánmi, obvinil moc z „prelievania krvi“. Lukašenko mu to neodpustil.  

O niekoľko dní neskôr, Kondrusevičovi nedovolili po služobnej ceste vrátiť sa z Poľska do Bieloruska. Prišiel o pas. Problém sa vyriešil až po niekoľkých mesiacoch a po priamom zásahu Svätej stolice. Vyriešilo sa to zvláštne – arcibiskup sa vrátil do krajiny, ale o týždeň rezignoval. Také boli asi podmienky kompromisu medzi Vatikánom a Minskom.

Nemám presné informácie o tom, či Kondrusevič vystupoval počas bieloruských protestov po dohode s Vatikánom. Súdiac z toho, ako sa to skončilo, pravdepodobnejšie nie ako áno. Keby ho chceli podporiť a zdôrazniť to, prisúdili by mu iné a vyššie umiestnenie. Podľa mňa si arcibiskup iba splnil svoju pastoračnú povinnosť, keď otvorene vystúpil proti nespravodlivosti a utláčaniu.

Katolíci sa nevzdávajú

Paradoxné, až neuveriteľné je, že dnes, keď ruské úrady nadšené bojujú proti zahraničným vplyvom, je na čele Moskovskej arcidiecézy už 14 rokov Talian Paolo Pezzi, priamy nástupca Kondruseviča.

Tento prelát sa však, na rozdiel od svojho predchodcu, správa veľmi opatrne a diplomaticky. Napríklad, v článku s názvom Katolícka cirkev v Rusku: Zmysel prítomnosti písal: „Je zrejmé, že je nemožné byť v Rusku katolíkmi bez najhlbšej úcty k ruskej pravoslávnej cirkvi, bez najúprimnejšej a horlivej vôle spojiť sa s ňou, pretože zachováva väčšinu najbohatšej duchovnej tradície tohto ľudu.“

Zároveň arcibiskup Pezzi nesúhlasí s tým, aby katolícka cirkev v Rusku existovala len pre cudzincov. Urobil práve historický krok. V roku 2020 vysvätil prvého biskupa ruského pôvodu – františkána Nikolaja Dubinina, ktorý sa, mimochodom, aktívne zúčastnil na príprave spomenutej encyklopédie.

Bola to veľmi symbolická udalosť, ukazujúca že katolíci mienia pokračovať a posilniť svoju prítomnosť v Rusku. Môžeme dúfať, že napriek všetkým ťažkostiam a problémom to pomôže zblíženiu Ruska s Európou, rozvoju dialógu a vzájomného porozumenia medzi kresťanskými cirkvami a veriacimi.