Pred bezmála sedemdesiatimi siedmimi rokmi na základe vysielania benešovského londýnskeho rozhlasu z 29. novembra 1944 priniesli noviny Slovák 2. decembra nasledujúcu správu: „Slovenská národná rada v Banskej Bystrici odporučila rozsudok smrti pre 38 zločincov.“ Nasledoval dlhý menný zoznam: Alexy, Ambruš, Bakoš, Bartek, Beniak, Bor, Branecký, Cincík, Čulen, Dilong, Droppa, Faguľa, Gacek, Gašpar, Gavorníková, Geraldini, Hanus, Hoffmann, J. Hrušovský, F. Hrušovský, Chrobák, Jánsky (L. Kiss), Javor (V. Ries), Kostra, Lukáč, Mečiar, Polakovič, Pöstenyi, Prídavok, Rusko, Sedlák, Strmeň, Smrek, Šmálov, Šprinc, Urban, Zúbek, Žarnov. Zločincov (sic!) bolo dohromady štyridsať – J. C. Hronský a M. Kavec boli už medzičasom uväznení. Pár dní nato v liste Stanislavovi Mečiarovi píše Karol Strmeň, že „emigrácia je vždy tragická; som však pripravený prijať radšej takúto tragédiu, ako tragédiu zapretia samého seba“.  Nie každý však rozmýšľal podobne. A to dokonca nemusel byť ani medzi tými štyridsiatimi odsúdenými na smrť.

Bezzásadový oportunizmus nie je len vlastnosťou priemerných. Otáčanie plachiet po vetre a prezliekanie kabátov sa rovnako týka aj tých, ktorí dali svojmu životu vyššiu pridanú hodnotu a v očiach ľudí často znamenali viac než iní. Ľudská duša je neprístupná hlbina, preto určite nie je správne týchto ľudí odsudzovať, keďže nevidíme skutočné pozadie vecí. Rovnako nemôžeme súdiť ani Hlbinu. Výnimočného človeka, ktorý stál pri zrode unikátneho fenoménu tzv. katolíckej moderny na Slovensku, takisto však aj človeka, ktorý ako jediný zo spirituálnych básnikov – kňazov prešiel veľmi rýchlo z mystických hlbín adorácie Boha k chmúrnym hlbočinám velebenia Stalina.

Šťastie je klzké ako ryba

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.