Od tyrkysového Erosa k traktoru

Pred bezmála sedemdesiatimi siedmimi rokmi na základe vysielania benešovského londýnskeho rozhlasu z 29. novembra 1944 priniesli noviny Slovák 2. decembra nasledujúcu správu: „Slovenská národná rada v Banskej Bystrici odporučila rozsudok smrti pre 38 zločincov.“ Nasledoval dlhý menný zoznam: Alexy, Ambruš, Bakoš, Bartek, Beniak, Bor, Branecký, Cincík, Čulen, Dilong, Droppa, Faguľa, Gacek, Gašpar, Gavorníková, Geraldini, Hanus, Hoffmann, J. Hrušovský, F. Hrušovský, Chrobák, Jánsky (L. Kiss), Javor (V. Ries), Kostra, Lukáč, Mečiar, Polakovič, Pöstenyi, Prídavok, Rusko, Sedlák, Strmeň, Smrek, Šmálov, Šprinc, Urban, Zúbek, Žarnov. Zločincov (sic!) bolo dohromady štyridsať – J. C. Hronský a M. Kavec boli už medzičasom uväznení. Pár dní nato v liste Stanislavovi Mečiarovi píše Karol Strmeň, že „emigrácia je vždy tragická; som však pripravený prijať radšej takúto tragédiu, ako tragédiu zapretia samého seba“.  Nie každý však rozmýšľal podobne. A to dokonca nemusel byť ani medzi tými štyridsiatimi odsúdenými na smrť.

Bezzásadový oportunizmus nie je len vlastnosťou priemerných. Otáčanie plachiet po vetre a prezliekanie kabátov sa rovnako týka aj tých, ktorí dali svojmu životu vyššiu pridanú hodnotu a v očiach ľudí často znamenali viac než iní. Ľudská duša je neprístupná hlbina, preto určite nie je správne týchto ľudí odsudzovať, keďže nevidíme skutočné pozadie vecí. Rovnako nemôžeme súdiť ani Hlbinu. Výnimočného človeka, ktorý stál pri zrode unikátneho fenoménu tzv. katolíckej moderny na Slovensku, takisto však aj človeka, ktorý ako jediný zo spirituálnych básnikov – kňazov prešiel veľmi rýchlo z mystických hlbín adorácie Boha k chmúrnym hlbočinám velebenia Stalina.

Šťastie je klzké ako ryba

„Katolícka slovenská moderna dostáva v ňom nevšedný básnický talent…“– toto sa písalo o rodákovi z Veľkých Krštenian Pavlovi Gašparovičovi Hlbinovi v roku 1933. Mal vtedy ešte len dvadsaťpäť rokov, no za sebou už dve vydané básnické zbierky. V Začarovanom kruhu (1932), prvej z nich, očaril čitateľov aj týmito sviežimi veršami: Šťastie je klzké ako ryba. / Rybári roztrhali prázdnu sieť / a potápači uvideli iba / zelený smiech sa chvieť / na rozvlnených vodách. Pre bohaté medzivojnové literárne obdobie určite nie sú príznačné stojaté vody, no spirituálne orientovaní katolícki básnici na čele s Hlbinom a Rudolfom Dilongom priniesli aj tak nové vlny do slovenských literárnych vôd. Niečo na tom bude: / nový svet hľadá nový rým. / Červánky sú rudé, / treba byť hypermoderným, dočítame sa v Hlbinovej druhej zbierke Cesta do raja (1933). Po úspechu prvých dvoch kníh sa mohlo zdať, že Hlbinovi už nič nebránilo pevne chytiť do oboch rúk klzkú rybu šťastia.

Čo tebe potom, že som katolícky kňaz

Rok 1935 prináša aféru medzi evanjelickým literárnym kritikom Rudom Brtáňom a katolíckym kňazom a básnikom Pavlom Gašparovičom Hlbinom. Ten reagoval na neadekvátnu Brtáňovu kritiku podobným spôsobom – na duchovného možno až prekvapujúco, keď svoju novú zbierku Harmonika (1935) bránil týmito ostrými veršami: Máš oslie, ale pritom hluché uši, / preto ti neznie moja Harmonika. / Krpatej, nízkej luteránskej duši / pochuti nie sú verše katolíka. // Nečisté oko všade vidí špinu. / Nerýpaj do baroka, zemeplaz! / Čo tebe po tom, že mám dáku vinu / a že som katolícky kňaz!

Paradoxom je, že Hlbina a spolu s ním napospol aj všetci ostatní príslušníci katolíckej moderny nemali na ružiach ustlané dokonca ani medzi svojimi. Samotné moderné umenie (a modernosť sama osebe) a predovšetkým sloboda ako elementárna nevyhnutnosť každej umeleckej tvorby nenachádzala pochopenie u vtedajšej slovenskej cirkevnej vrchnosti, ktorá ešte stále v praxi uplatňovala striktný výklad encykliky pápeža Pia X. Pascendi Domini gregis (slov. Pásť Božie stádo) z roku 1907. Táto encyklika „o modernizme“ bola od roku 1910 podporená i tzv. protimodernistickou prísahou, ktorú museli skladať všetci seminaristi, kňazi, teológovia a podobne až do roku 1967. Sám Hlbina sa o tom rok pred koncom druhej svetovej vojny vyjadril takto: „Básnikom byť je ťažká vec, katolíckym básnikom byť je dvojnásobne ťažké, byť spolu opravdivým básnikom a dobrým katolíckym kňazom je martýrium.“Ide vôbec kvalitné umenie a náboženstvo dohromady?

Kult života, krásy a tajomstva

Hlbina sa to snažil dokázať tak na poli teoretickej rozpravy, ako aj na poli básnickej tvorby. Do slovenčiny prekladá dielo Henriho Bremonda Modlitba a poézia (1943) s cieľom „poukázať na význam a cenu pravej poézie a posvietiť na podstatu básnického zážitku. Mnoho je na Slovensku ľudí aj medzi inteligenciou, ktorí pokladajú básnictvo za zbytočné snenie stratených existencií. Kiež im Boh skrze čítanie tejto knihy dá milosť pochopiť, že všetko, čo je na svete krásne, je Poézia“. Aj sám aktívne presadzuje myšlienky spiritualizácie modernej poézie: „Len chorobné asketické chápanie sveta môže zatracovať krásu a pôvab, aj keď sa viaže ten pôvab na telo a hmotu. (…) Zdravý katolicizmus a zdravé kresťanstvo vždy napomáhali rozvoju umenia a poézie. (…) Nepriateľ umenia a poézie nemôže byť dobrým kňazom. Taký nemôže vniknúť do podstaty evanjelia a Biblie vôbec, do podstaty katolíckej liturgie. (…) Boh je pôvodcom umenia i jeho cieľom, a preto umenie s náboženstvom sa vzájomne ovplyvňujú a napomáhajú“. V úvode k svojej prvej zbierke sa vyjadruje ešte jasnejšie: „Čo chce najnovšia poézia? Kult života, krásy a tajomstva: kult Božstva!“ (1932). O oprávnenosti a správnosti (nielen) Hlbinových náhľadov svedčí doteraz živé dielo spirituálnej moderny, ktoré dosiahlo vysoké literárne kvality aj napriek veľkému pokušeniu, ktoré často robí zo spojenia náboženstva s umením lacný a sentimentálny gýč.

Ozvena chichotu rozbila ticho tu

Katolícka moderna nebola vedomým združením katolícky orientovaných autorov, skôr len menom – dáždnikom, pod ktorý sa skrylo mnoho básnických individualít. Výrazným osobnostiam toto zahrnutie do skupiny niečo ubralo, no tým menej talentovaným pomohlo a ostali aspoň súčasťou literárnej histórie. Ani príslušnosť k prvej skupine Hlbinovi nezaručovala pochopenie a pokoj pre tvorbu: „Jednotného katolíckeho frontu niet. Ja som aj tak frontový invalid, odtrhlo mi obe ruky a dostal som otras mozgu. Ani času mi nezvyšuje na literatúru“. Jeho celoživotným údelom (či trestom?) sa stala kňazská služba po malých dedinských farách (od roku 1945 až do smrti v obci Bobot), čo pre vzdelanca s európskym rozhľadom, získaným počas pražských štúdií, nebolo veľmi podnetné prostredie. Napriek tomu sa jeho vyššími cirkevnými kruhmi nedoceňovaná tvorba vyznačuje stále vysokou kultivovanosťou štýlu – Slzami ruky moje neros, / chráň moje oči, ktoré tonú, / smrť ako tyrkysový Eros / zrkadlí krásy Libanonu.

Tvorivý akt písania vnímal ako chvíľu modlitby, ako moment mihotavého stretnutia sa s transcendentnom, ktorého prvky sa snažil citlivo pretransformovať do poetickej podoby. Postupne však v Hlbinových veršoch môžeme nachádzať stále väčšiu snahu o zdokonalenie virtuozity formy na úkor myšlienkovej výpovede. Jeho ďalšie zbierky ohúria prostými a hravými básňami s ľahkou metaforikou a predovšetkým hrou na rýmy: Keď som šiel z Ilavy, / bol večer lilavý, / ozvena chichotu / rozbila ticho tu. / Zlé pokušenie asi / a jazmínové riasy, / alebo náhoda / a krása, v ktorej kľačím… Okrem toho neodolal ani dobovému koketovaniu so surrealistickými postupmi, napríklad v básni Surrealistické zátišie: Škovránok spieva o Bohu. / Hôr velikánske lopúchy / zrkadlia modrú oblohu / v prekrásnom oku ropuchy. // Láska znie v speve slávičom / a básnik skryl sa do slova. / Spieva a nevie o ničom / mystická hlava oslova. Stále to však bol ten istý Hlbina, ktorý úprimne hľadal možnosti básnického vyjadrenia spirituálneho vnímania (nad)reality.

Aj zbožní tisnú jeho káru

Koniec druhej svetovej vojny priniesol opodstatnené obavy mnohých ľudí o ďalší osud Slovenska. V básni Antikrist Hlbina anticipuje a jednoznačne odsudzuje nástup zla: Sám prevzal Božiu svätožiaru, / a do tmy sotil Krista, / pretvárka jeho nemá páru, / aj zbožní tisnú jeho káru / a svet mu oltár chystá. // Na sopke všetci tancujeme / a nenávisti láva / vyteká z hriešnej našej zeme, / v zlých srdciach klíči zlosti semä – a Satanova sláva.

Tu nastáva zlom. Hlbina neustál svoj tanec na vrchole sopky. Do roku 1955 vychádzajú tri zbierky s príznačnými názvami – Ozveny slnka (1950), Mierové ráno (1952), Ruže mladosti (1955). Radosť, mier, optimizmus, budovanie, strana… Krivenie reality. Pavol Gašparovič Hlbina prechádza na druhú stranu a stáva sa sluhom zločinného režimu.

V januári 1948 môžeme vidieť náznak príčin zmeny Hlbinovho svetonázoru, keď v liste Jozefovi Kútnikovi Šmálovovi píše: „ …marxizmus v terajšej forme vznikol pre zradu kresťanov na kresťanstve. Marxizmus je súd Antikristov nad vyprahnutým a mľandravým kresťanstvom. (…) Obeta, heroizmus, spravodlivosť, ba aj sama láska k blížnemu, základ kresťanstva, nachádzajú, bohužiaľ, u marxistov viac pochopenia ako u kresťanov, hoci aj katolíkov.“ Ak by sme aj ospravedlnili dobové sympatie so sociálnymi aspektmi komunistických myšlienok, kriminálnosť režimu sa ospravedlniť a nevidieť nedá. Zvlášť vtedy, keď Hlbinova najväčšia aktivita spadá do neslávnych päťdesiatych rokov.

Stalin Krista zdraví

Ako však vyplýva z jeho slov z roku 1974, v skutočnosti mu nešlo len o nastolenie sociálnej spravodlivosti v spolupráci s komunistami: „Keby som sa neprispôsobil, tak by som písal len sám pre seba a nemalo by to podľa mňa zmysel… Človek sa musí prispôsobiť okolnostiam. Po februári 1948 som sa prispôsobil, pretože som videl, že sa ináč nedá uplatniť. (…) Necítim to ako osobné nešťastie, ako niektorí moji druhovia z katolíckej moderny. Oproti nim ja som zástancom filozofie prispôsobenia sa.“ Medzi svojimi sa nikdy nedočkal skutočného uznania, skôr naopak. Stálo mu však za to zaprieť všetko, v čo veril? Nedoceňovaný Hlbina urobil krok do priepasti a veci sa hýbu veľmi rýchlo – k svojmu koncu.

Už rok pred februárovým prevratom spieva o Najkrajšej hviezde: Hviezda betlehemská, / opravdivá proletárska hviezda, / žiadna hviezda zemská / nad jas tvoj krajšou už byť sa nezdá. // Kdesi v budúcnosti vidím: / Stalin Krista zdraví, / Krista-proletára… Niekoľko mesiacov nato už priamo obhajuje nový režim: „(…) my, katolíci, musíme uznať, že sociálne otázky nestrpia odklad, ale prakticky nemáme možnosť ich vyriešiť. Treba niečo urobiť, v mene Boha sme to nevedeli, a preto musel prísť Marx a potom Lenin a Stalin, ktorí bez Boha museli robiť spravodlivosť, dielo sväté a božie. (…) Marxizmus-leninizmus mohol vzniknúť len z bezmocnosti a slabosti kresťanov“. Aj keď s poslednou vetou môžeme súhlasiť, nič neoprávňuje človeka na súhlas so zlom. Ani falošná Pieseň mieru – pieseň budúcnosti, / v nej človek svoje šťastie tuší, / v nej spieva prvý hlas aj široká zem Stalina – nemôže umlčať hlas svedomia.

Rudou krvou presiaknutý pás

Veľmi rýchlo zmenil kurz spirituálny básnik Pavol Gašparovič Hlbina. Písal tak, ako sa čakalo. Ako chceli. Vyrábal básne, ako iní budovali priehrady. Nedá sa povedať, že by opustil niekdajšie motívy, no posúďme sami, do akých polôh ich dokázal dostať – báseň Živý Kristus: Nie Ježišenko, modla starých žien, / jak bonbón v nalíčených ústach sladký. / Ježiš, čo sníval revolučný sen, / syn človeka, syn ľudskej matky. // Keby dnes žil, by úderníkom bol, / a šiel by rečniť traktoristom, / sadol by s nami za dubový stôl / na protest proti imperialistom. A čo by teda mohol teda Kristus povedať spoza dubového stola? Možno aj báseň Traktor: Traktor je symbol bratstva / a odznak družstva. // Zaorie špinu ľudských sŕdc a duší, / lakomstvo, závisť, hnev. / Traktor je vtákom novej doby. Počujeme jeho spev…

Hlbinove básne a jeho angažovanosť neostali bez povšimnutia ľudí, ktorí chrbát neohli. Niektorí sa to snažili prejsť mlčaním, iní nevládali skrývať rozpaky, ďalší dokázali byť aj tvrdší. Po vyjdení jeho tretej socrealistickej zbierky (1955) prichádza z amerického exilu ostrý List Miška Katreniaka z Hruštína od Andreja Žarnova, po ktorom sa už „vlastenecký kňaz“ a „mierový básnik“ P. G. Hlbina až do svojej smrti v roku 1977 básnicky odmlčal.

Keď v tridsiatych rokoch zakladal to, čomu dnes hovoríme katolícka moderna, určite netušil, že raz sa aj on stane jedným z tých, ktorí podľa slov Štefana Moravčíka z nej nakoniec urobili modernu dokatovanú.

ANDREJ ŽARNOV

List Miška Katreniaka z Hruštína

Motto: „Poddaný ľud už spieva sýty

 a nevzdychá viac pošušky.“ (P. G. Hlbina)

Počul som, súdruh, že ma spomínate.

Mňa, Miška Katreniaka z Hruštína,

 jak od sýtosti spievam v tomto štáte

 a ako mi vraj chutí ruština.

Poklona je to iste pre mňa veľká,

a práve od vás, keďže ste aj kňaz,

my, čo sa drieme v týždni od pondelka,

v nedeľu radi čujeme váš hlas.

Ste básnik z ľudu, z jeho krvi, kosti;

ja pamätám tie krásne árie,

ako sa niesli vzletne do výsosti

z vojtešských kníh až k trónu Márie,

a bol som hrdý, ako všetci z ľudu,

že ako škovran vznášate svoj hlas

nad každedennou skyvou nášho trudu,

tak ako to má robiť pravý kňaz.

Veď pravý kňaz bol vždy cťou pre Slováka –

hľa, jeho história boľavá:

z hrobu sa dvíha na hlas Bernoláka,

a podnes pýchou horí Orava,

koľko to detí sláve odchovala,

a nestalo sa veru ani raz,

žeby, keď krivda na nás doliehala,

bol zradil národ oravský náš kňaz.

A netreba vám azda vravieť o tom,

aký bol východ, západ abo stred,

kto išiel proti krivde s „buta-tótom“

a kto ním zhŕdal, lížuc panský med,

či patril k tejto a či k tamtej viere –

netreba tajiť slávu ani kaz,

ani kto dal aj hrdlo v novej ére

za život vlasti, že to bol tiež kňaz.

Červené mraky prehnali sa krajom

a nová krivda sadla poza stôl,

zlodejom, vrahom, zem sa stala rajom,

lež z ľudu zas je iba ťažný vôl –

do nocí volá hrdlo, ale darmo,

berlu aj s mitrou zapečatil ďas,

na panskom škovran slávi nové jarmo,

a je to básnik, vlastenecký kňaz.

Ach, nedivte sa v tejto stoke brudu,

že z lopôt mám už hlavu zmotanú –

či nevidíte krv a slzy ľudu,

šľoptajúc vedno s vrahom smotanu?

 Na výsmech obraciate zákon Kristov

 a staviate sa proti vôli más,

 vy, básnik, ktorý z priazne komunistov

honosne nosí kanonícky pás.

Až vás raz zvedie cesta v naše strany

nad Krivú, k Hladovke, či k Hruštínu,

uzriete, jak sa goral otrhaný

v okovách biedy učí ruštinu –

ako sa nocou dvere chalúp kníšu

a ako šklbe srdcom prudký mráz –

lež vaše piesne o nadšení píšu

za tridsiatku a ligotavý pás.

A počujete hukot zlostných riavin

a v dušiach pevnieť normu kvality,

nad slávny ten váš boľševický kravín

od základov až k streche prehnitý,

uzriete naše mocnejúce dlane

 a z hrobu vstávať v cintorínoch čas –

už prst jak bodák naddvihuje, pane,

a mieri priamo na váš rudý pás.

Ak si raz na mňa spomeniete ešte,

na Miška Katreniaka z Hruštína,

napíšte, že nám jazyk ako kliešte

žeravo páli meno Stalina,

že dňom i nocou preklíname deti,

do ktorých všeptal zradu tento plaz –

a budúcim nech na výstrahu svieti

váš rudou krvou presiaknutý pás.

(Literárny almanach Slováka v Amerike. Cleveland, OH, USA, 1955.)

Upravená verzia textu pôvodne uverejneného vo Vertigu : časopise o poézii a básnikoch (2/2015).