Rok 1453 sa zapísal hlboko do európskych dejín. Pád Konštantínopolu znamenal definitívny koniec Rímskej ríše i stratu jedného z centier kresťanskej viery. Snahy o jeho znovuzískanie pochádzali hlavne z Ruska.

Dnes je to presne 568 rokov, keď 29. mája 1453 padol Carihrad (alebo ak chcete Konštantínopol). Z učebníc všetci vedia, že hlavné mesto Byzancie dobyli osmanskí Turci vedení sultánom Mehmedom II. V západnej Európe sa tento rok často označuje ako koniec stredovekého obdobia, aj keď pre strednú Európu vrátane Slovenska sa skôr používa až rok 1526 (bitka pri Moháči).  

Dobytie Carihradu vyvolalo vo vtedajšej Európe veľký šok. Mesto patrilo dlhé stáročia k najväčším a najvýznamnejším sídlam Európy a blízkeho sveta. Založené bolo už okolo 7. storočia pred Kristom ako grécka osada. Pôvodne bolo na tomto mieste zrejme trácke osídlenie.

Mesto zažilo mnoho slávnych i krušných chvíľ. Pre našu spoločnosť je najvýznamnejšie jeho dobytie a de facto zánik Východorímskej ríše, od ktorého ubehlo 568 rokov. Carihrad však ostal ako symbol kresťanstva aj po dobytí osmanskými Turkami a vtedajší svet sa tak úplne nevzdal nádeje o návrat Carihradu do kresťanských rúk.

Ruský sen

Túto víziu zrejme najviac sledovali Rusi, ako uvádza aj americký misionár Cyrus Hamlin. Ten v texte z roku 1886 píše o „ruskom sne“, ktorým bolo opätovné dobytie Carihradu.

Už v roku 1472 sa moskovské knieža Ivan III. oženil s princeznou Sofiou, neterou posledného rímskeho cisára Konštantína XI. Palaiologosa. Prijal zároveň byzantského dvojhlavého orla za svoj znak (ktorý má Rusko dodnes) a tým de facto vyhlásil svoj nárok na trón Východorímskej ríše.

Mnoho storočí rastúcemu Rusku chýbala nejaká aktívna snaha o splnenie tohto nároku. To sa zmenilo v 18. storočí počas vlády cárovnej Kataríny Veľkej, ktorá bola síce pôvodom Nemka, ale v Ruskú ríšu takpovediac verila. Je zaznamenaný aj jej zámer o akési obnovenie „Gréckej ríše“, či titulovanie sa ako záchrankyne Grékov pred moslimskou nadvládou.

Svojho vnuka Konštantína zverila napríklad do rúk gréckych učiteľov a opatrovateliek, v očakávaní jeho budúcej úlohy cisára. V roku 1783 Rusko dobylo Krym a štyri roky nato tam spolu s Rakúskom usporiadalo vojenskú prehliadku. Na víťaznom oblúku stál vraj nápis: „Toto je cesta do Konštantínopolu.“

Výpad na Carihrad

Ruský rast moci a postup smerom k Carihradu desil hlavne Angličanov. Vtedajší premiér William Pitt zastával názor rovnováhy síl ako spôsob zachovania bezpečnosti v Európe. Napriek anglickému odporu voči ruskému postupu, cárovná mala svoj cieľ na dohľad.

Niekoľko rokov Katarína pripravovala ruské vojská na dobytie Carihradu. Podľa Hamlina dokonca cárovná povedala, že dobyje „Konštantínopol napriek Pittovi a diablovi“. Jej plán sa však nikdy nenaplnil, zhatila ho vladárkina smrť v roku 1796.

Nádej sa obnovila v roku 1828. Osmanská ríša bola vážne oslabená a vtedajší ruský cár Mikuláš I. očakával len minimálny odpor počas pochodu svojho vojska so silou stotisíc mužov na hlavné mesto Osmanskej ríše. Prekvapivo húževnatá obrana na Balkáne zastavila cára pri Adrianopole a s Turkami bol vyjednaný mier.

Neúspech

Rusi si uvedomovali, že nemali dostatočné zdroje na dobytie Carihradu a cár koniec koncov nechcel úplne zničiť Osmanskú ríšu – naopak, predstavoval si ju ako neškodného vazala. Tieto plány zhatil odpor západnej Európy voči ruskému Carihradu, i následná porážka Ruska v Krymskej vojne. Na chvíľu trval pokoj.

Medzi Osmanskou ríšou a Ruským impériom opäť vypukla vojna v rokoch 1877 až 1878. Cár Alexander II. vpadol na Balkán a čoskoro stáli ruské vojská blízko brán Konštantínopolu. Tu ich zastavili až Briti. Osmanská ríša bola napriek tomu na ceste k rozpadu.

Konečný klinec do rakvy priniesla Osmanom Veľká vojna. V roku 1915 uzavreli členovia Dohody tajnú zmluvu, podľa ktorej by v prípade víťazstva vo vojne pripadol Carihrad a blízke Dardanely Rusku. Grécka vláda napriek svojej neutralite požadovala kontrolu nad mestom, to však Rusi vetovali. Mesto malo patriť im.

Dohody a zmluvy

Vojská Dohody skutočne Carihrad obsadili – ale až na konci vojny v novembri 1918. Medzitým v Rusku vypukla boľševická revolúcia a krajina vycúvala z vojny separátnym mierom v marci 1918. Boľševické Rusko už nebolo považované za člena Dohody a zmluva teda nenadobudla platnosť.

Ruský sen bol mŕtvy, avšak Nový Rím mal stále nádej skončiť v kresťanských alebo aspoň neutrálnych rukách. V roku 1920 bola medzi štátmi Dohody a Centrálnymi mocnosťami podpísaná Sévreská zmluva. Tá rozdeľovala územie Osmanskej ríše medzi víťazné krajiny, vrátane Grécka. Carihrad mal získať medzinárodné postavenie.

K ratifikácii tejto zmluvy nikdy nedošlo. V zomierajúcej Osmanskej ríši povstali tureckí nacionalisti vedení Mustafom Kemalom Ataturkom. Ich víťazstvo v krajine vrátilo európske mocnosti za rokovací stôl a bola vytvorená nová, takzvaná Lausannská zmluva.

S ňou vzniklo i moderné Turecko a predstava kresťanského Carihradu sa rozplynula vo vetre. S ňou postupne miznú aj posledné pozostatky pôvodného gréckeho obyvateľstva, stráca sa aj kresťanský ráz pamiatok, ako chrám Hagia Sofia, z ktorej je dnes opäť funkčná mešita.  

Ak si chcete prečítať, ako sa udialo samotné dobytie Konštantínopolu, odporúčam článok Rogera Crowleyho, ktorý sme na Štandarde uverejnili pred pár mesiacmi.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.