Keď sa v roku 2008 na Slovensku uskutočnil prvý seminár Otcovo srdce pod vedením Angličanov Roberta a Vicki de Hoxar, nikto netušil, že o pár rokov z neho bude jeden z najvyhľadávanejších duchovných seminárov na Slovensku. 

O manželoch Hoxarovcoch z Liverpoolu sme už v Štandarde písali. No služba Otcovo srdce má vlastnú základňu aj priamo na Slovensku. O čom sú tieto semináre, čo na nich môžete zažiť a čo si z nich odniesť, ale aj o svojej osobnej ceste k nim, som sa zhovárala s Evou Petrovičovou, členkou úzkeho tímu Otcovho srdca pre Slovensko. 

Aká bola vaša cesta k seminárom Otcovo srdce?

Začalo sa to v roku 2010, keď som si v mailovej schránke našla pozvanie do Dolného Kubína na seminár, o ktorom som nikdy predtým nepočula. V centre v Dolnom Kubíne som bola už aj predtým na iných duchovných akciách, ktoré mi vždy veľa dali. Preto som si povedala, že to bude možno zaujímavé a dobrý spôsob, ako strávim dovolenku. Prišla som tam a prvýkrát som stretla milých Angličanov Roberta a Vicki de Hoxar, ktorí seminár viedli. Nebol to ten základný seminár, čo poznáme dnes, ale akási „dvojka“, ktorá sa odvtedy tým spôsobom už nikdy nerobila, no mohli sme prísť, aj keď sme neabsolvovali jednotku. Z toho týždňa si však popravde až tak veľa nepamätám. (úsmev) Po dvoch rokoch som sa rozhodla, že pôjdem opäť. A tento čas bol pre mňa už kľúčový, tam som zažila hlboký dotyk Božej otcovskej lásky. 

Čo vás na tom seminári tak oslovilo? Kde nastal zlom?

Jednoducho – bolo to spoznanie Boha ako Otca. Predtým som Boha Otca vnímala ako všemohúceho vznešeného Pána niekde ďaleko, vysoko. V srdci som prežívala blízky vzťah s Ježišom ako svojím priateľom a Ducha Svätého som vnímala ako toho, ktorý ma napĺňa svojimi darmi. Mala som teda osobný, a môžem povedať, že aj hlboký vzťah s dvomi osobami Trojice – s Ježišom a s Duchom Svätým, ale Boh ako Otec bol pre mňa vzdialený. Neprežívala som tento jeho otcovský rozmer. Prvýkrát sa ma teda dotklo v srdci, že ja môžem byť dcéra. Môžem byť dievčatkom, ktoré je milované Otcom, stará sa o mňa, chráni ma, premýšľa o mne a chce mi zabezpečiť dobrú budúcnosť. Je tu, aby naplnil každú moju potrebu. A táto skúsenosť, že môžem byť malá, slabá, že sa oňho môžem oprieť, bola pre moje srdce novým zjavením Božieho charakteru. Išlo to cez uvedomenie si toho, prečo bol môj obraz o ňom nesprávny. Hovorili nám tam, že náš pohľad na Boha Otca je ovplyvnený našimi skúsenosťami z vlastných rodín a podobne. No to bol len začiatok cesty spoznávania Boha ako Otca a vstupovanie do vzťahu s ním.

Foto: Matúš Zajac

Seminárom prešlo už veľa ľudí, no ako sa z účastníčky seminára stala jedna z hlavných koordinátorov služby Otcovho srdca na Slovensku?

Rok po spomínanom seminári som sa zúčastnila na ďalšom a po tejto mojej tretej skúsenosti s Otcovým srdcom som dostala pozvanie od Pavla Streža byť v tíme. On v tom čase viedol centrum v Dolnom Kubíne, kde sa semináre konali, veľmi dobre sme sa poznali a asi usúdil, že by som bola vhodná na túto službu. Jeho pozvanie bolo pre mňa ako úplné sci-fi. V tom čase na seminároch totiž slúžili prevažne len ľudia zo zahraničia. Vôbec som sa na to necítila. Na to mi Robert a Vicki povedali, že to je tá najlepšia kvalifikácia, aby som mohla byť v tíme. (úsmev) A to dnes hovoríme všetkým novým členom, ktorí do tímu prichádzajú. Ak sa na to necítia, je to najlepšia kvalifikácia, lebo v našej slabosti sa najviac oslavuje Boh. Začala som slúžiť v tíme Hoxarovcov, ktorých som postupne lepšie spoznávala a veľa som sa od nich učila. Vtedy to boli asi tri-štyri semináre ročne, hovoríme o roku 2013. V roku 2014 prišla správa, že centrum v Dolnom Kubíne sa bude zatvárať, a Pavol Strežo chcel niekomu odovzdať organizačné zastrešenie seminárov. Nechcel, aby sa táto služba na Slovensku skončila, a Robert s Vicki tiež túžili pokračovať. Paradoxne v tom čase nám začali prichádzať nové pozvania z farností a spoločenstiev naprieč Slovenskom a bolo to treba organizačne zastrešiť. Ja som sa stala akousi spojkou medzi Hoxarovcami a záujemcami o semináre. S nárastom záujmu sa ukázala aj potreba nových Slovákov do tímu z radov bývalých účastníkov. Spolu s Hoxarovcami sme rozlišovali, koho by bolo dobré prizvať, a ja som sa potom začala starať aj o náš rozrastajúci sa tím. V roku 2015 sme založili občianske združenie, aby sme semináre mohli aj sami organizovať, a do najužšieho tímu prišiel Matej Sabo, ktorý prevzal celú manažérsku agendu, lebo čím viac dielo rástlo, tým viac som cítila, že robiť manažéra nie je moja parketa. Uvoľnilo mi to ruky viac sa venovať starostlivosti o ľudí v tíme.

„Vôbec som sa na to necítila. Na to mi Robert a Vicki povedali, že to je tá najlepšia kvalifikácia, aby som mohla byť v tíme.“

Hovoríte o tíme, o služobníkoch. Manželia Hoxarovci robia prednášky, čo je úlohou tímu na seminároch? 

Áno, manželia Hoxarovci prednášajú, vyučujú, ale seminár má aj osobný rozmer a účastníkom sa chceme venovať aj individuálne, takže toto by dvaja ľudia sami nezvládli. Seminár trvá päť plných dní. Začína sa v prvý deň večer a končí sa na šiesty deň obedom. Každý deň máme tri-štyri vyučovania, na ktoré potom nadväzuje ponuka na osobný rozhovor či modlitbu, kde sú k dispozícii naši členovia tímu. Tí však vstupujú aj do prednášok svojimi svedectvami, kde zdieľajú vlastné životné skúsenosti. Chceme tam byť ako živí nositelia posolstva o Otcovej láske, aby naše ruky boli pre ľudí Otcovými rukami, naše slová jeho slovami, naše oči jeho očami…

Pomáhajú nám aj ďalší dobrovoľníci – tlmočníci, ktorí okrem prednášok tlmočia aj pri osobných rozhovoroch a modlitbách s Hoxarovcami, hudobníci, ktorí nás sprevádzajú spoločnými modlitbami a svätými omšami, potom ľudia, ktorí sa starajú o občerstvenie či administratívu.

V súčasnosti už na seminároch neprednášajú len manželia Hoxarovci…

Prešlo to vývojom. Ako rástol záujem o semináre, museli sme zvýšiť počet modlitebníkov. Keď sme mali už desať seminárov za rok, nestačilo, že sme boli štyria-piati ľudia v tíme. Časom vznikla vízia toho, že bude potrebné vybudovať slovenský tím, ktorý by dokázal časom prevziať štafetu od Roberta a Vicki, ktorí k nám prichádzajú vlastne ako zahraniční misionári. Uvedomovali sme si, že ak to má byť na Slovensku trvalé a zakorenené, musí to mať základy tu, musia tu byť učeníci, duchovné deti, ktoré to dedičstvo a skúsenosti prevezmú od svojich duchovných rodičov. Cítili sme potrebu budovať slovenský tím, aby sme dokázali robiť prvé samostatné kroky aj v prednáškach a vedení seminárov. V roku 2017 sme viedli prvý čisto slovenský seminár a bola to krásna skúsenosť. Teraz sme vo fáze, že so slovenským tímom robíme niekoľko seminárov ročne, a v tomto čase pandémie, keď Hoxarovci nemôžu cestovať na Slovensko, sa ukázalo ako prozreteľné, že sme už niekoľko rokov investovali do prípravy domáceho tímu. Veríme však, že Hoxarovci budú na Slovensko chodiť aj naďalej a pomáhať rozvíjať tímy, ktoré vznikajú nielen u nás, ale aj v niektorých okolitých krajinách, najmä s tým českým sme intenzívne prepojení. 

Na seminároch sa otvárajú aj veľmi osobné a citlivé témy. Sú účastníci schopní otvorene hovoriť o svojich problémoch či dokonca traumách?

Základnou vecou, ktorú zdôrazňujeme, je pocit bezpečia a vytvorenie bezpečného prostredia. Ľudia, ktorí prídu na seminár, vedia, že nie sú do ničoho tlačení. Je to ich slobodné rozhodnutie, ako, kedy a nakoľko otvoria svoje srdce. Všetko, čo náš program obsahuje, je pre nich ponuka a pozvanie, na ktorú reagujú slobodne. Veľmi tiež pomáha aj to, že ľudia z tímu otvorene zdieľajú svoje svedectvá. Hovoria veľmi úprimne o svojich vlastných životných skúsenostiach. My v tíme sme sami prešli cestou uzdravenia srdca, mali sme svoje vlastné bolestné skúsenosti. A keď o tom hovoríme a zdieľame svoju slabosť, účastníci sa oveľa ľahšie otvoria. Alebo sa stotožnia s niektorým svedectvom, ktoré tam odznie, a prídu za tým človekom z tímu s tým, že „tvoj príbeh je veľmi podobný môjmu, budeš mi rozumieť, pochopíš ma“. Niekedy ľudí oveľa viac povzbudí svedectvo o tom, že aj ja mám slabosť, v niečom zápasím, ako to, že vo všetkom už Pán Boh zvíťazil a všetko v mojom živote je už v poriadku. 

Foto: Matúš Zajac

Občas chodí na Slovensko aj Jeff Scaldwell, ktorý je duchovným otcom Hoxarovcov a jeho služba je celoeurópska. Podelím sa o jednu silnú skúsenosť s ním. Stala sa im veľmi bolestná vec v rodine a v tíme nám zdieľal, že má veľký problém odpustiť. Vedel, že odpustenie je nevyhnutné, že je to cesta k slobode jeho srdca, no bolo to preňho veľmi ťažké, lebo to bola čerstvá rana. Keď prichádzala na rad prednáška o odpustení, ktorá je na každom seminári, pýtala som sa ho: „Ako budeš prednášať o odpustení, keď s tým teraz ty sám zápasíš?“ A on hovorí: „Budem autentický. Lebo autentickosť je to, čo tu chcem odovzdať.“ Postavil sa pred ľudí a povedal: „Idem vám prednášať o odpustení, no chcem, aby ste vedeli, že ja mám teraz problém odpustiť človeku, ktorý nám ublížil. Viem, že musím odpustiť, a prosím Boha, aby mi v tom pomohol. Ale keby som teraz toho človeka stretol, neviem, ako by to dopadlo. Viem, že Boh mi pomôže odpustiť mu, chcem to, len teraz to ešte nedokážem.“ Vtedy sa v miestnosti úžasne uvoľnila atmosféra. A toto je presne to, čo otvára srdcia ľudí, ktorí to počúvajú. Človek, ktorý je líder, má veľkú európsku službu a on sa prizná k slabosti. Ľudia sa s tým vedia stotožniť – keď má slabosť on, ani ja sa nemusím hanbiť za svoje slabosti. Osobne si veľmi vážim, keď je človek schopný takého postoja.

V našom slovenskom tíme máme jedno úsmevné heslo: „Nie sme v poriadku, a je to v poriadku.“ (úsmev) Každý z nás má v srdci ešte nevyriešené veci a cesta uzdravenia a očisťovania je celoživotný proces. Neudeje sa to na jednom seminári. Je veľmi odbremeňujúce vedieť, že áno, aj ja mám svoje slabosti a chyby, no pre Boha to nie je nič prekvapujúce, všetci sme na jednej lodi. Keď sme na seminári ako služobníci, netvárime sa, že my sme už uzdravení, „hotoví“, najskúsenejší a my pomôžeme vám ostatným, lebo my už to máme vyriešené. Všetci tam chceme stáť pod vodopádom Božej uzdravujúcej lásky. 

Dalo by sa povedať, že Otcovo srdce je seminár zameraný na vnútorné uzdravenie?

Aj keď hovoríme veľa o uzdravení srdca, Otcovo srdce nie je v prvom rade uzdravovací seminár. Je to seminár o zakúsení a spoznaní Božej otcovskej lásky a my s Božou pomocou len odstraňujeme prekážky, ktoré nám bránia túto lásku, nehu, útechu od Otca zakusovať. Človeka mení to, keď vie, že je milovaný. Na lásku reaguje každé srdce. Či je to človek s vysokoškolským vzdelaním, alebo človek bez vzdelania, či je to človek, ktorý je už roky v duchovnej službe, alebo je len na začiatku svojej cesty s Bohom. Súčasný učiteľ duchovného života David Torkington hovorí, že tajomstvo duchovného života nespočíva ani tak v tom, že ja milujem Boha, ale že viem, že ja som Bohom milovaný. Že mám skúsenosť Božej lásky. To ma mení. Moja láska k Bohu je iba reakcia a odpoveď. A táto skúsenosť musí byť na úrovni srdca. Máme totiž veľa poznatkov v hlave, no cesta z hlavy do srdca je niekedy veľmi dlhá. Princípy, ktoré vyučujeme, sú veľmi jednoduché. Často nám ľudia po seminári povedia, že sa vlastne nič až také nové nedozvedeli, no to, čo už roky vedeli, konečne prešlo do skúsenosti. Do srdca. V našich srdciach sú rôzne prekážky, ktoré nám bránia zakusovať to, že sme milovaní. Na strane „vysielača“, teda Božieho srdca, nikdy nie je chyba. On stále vylieva svoju lásku. No na strane „prijímača“, nášho srdca, naráža na rôzne hradby a múry, ktoré sme si postavili ako obranu pred zraneniami od ľudí. Povedali sme si: „Mňa už nikto takto nezraní,“ a postavili sme si múr. No tento múr nechráni len pred negatívnymi skúsenosťami, ale aj pred tými pozitívnymi. A ani láska k nám nemôže preniknúť. 

„Na strane „vysielača“, teda Božieho srdca, nikdy nie je chyba. On stále vylieva svoju lásku. No na strane „prijímača“, nášho srdca, naráža na rôzne hradby a múry, ktoré sme si postavili ako obranu pred zraneniami od ľudí.“

Foto: Matúš Zajac

Ako sa dá takýto múr zvaliť, odstrániť?

Deje sa to najmä cez odpustenie, cez uvedomenie si, že sme uverili nejakým klamstvám o sebe a o Bohu, ktoré sa rozhodneme odmietnuť a prijmeme Božiu pravdu. Cez rozpoznanie toho, že sme nedostali to, čo sme mali dostať od našich rodičov (bez toho, aby sme ich za to súdili), a preto potrebujeme, aby nám to vynahradil nebeský Otec svojou láskou. Ak nám chýbala útecha, často si hľadáme svoje „falošné útechy“, ktoré nás síce na chvíľu uspokoja a potešia, no v podstate sú deštrukčné, ako napríklad alkohol, workoholizmus, sociálne siete, drogy, prejedanie, čokoľvek. V modlitbe sa rozhodujeme odpustiť a nahradiť tieto falošné útechy útechou prameniacou v Božom srdci.

Aký býva pomer účastníkov a členov tímu?

Na seminároch zvykneme mať okolo 50 – 60 účastníkov. Snažíme sa vyskladať tím tak, aby bol jeden člen tímu na šesť účastníkov. Čiže keď máme 60 účastníkov, máme desať ľudí v tíme, aby sme vedeli byť tam pre ľudí osobne a s dostatočným množstvom času na každého.

Takže jeden človek sa modlí či rozpráva so šiestimi ľuďmi… Pri spomínaných osobných rozhovoroch a modlitebnej službe zrejme počúvate veľa ťažkých vecí. Ako sa dokážete vysporiadať s tým, že počúvate o toľkých bolestiach a problémoch?

Za seba môžem povedať, že mám dar zabúdania. (úsmev) Veľa z toho zabudnem, nejako sa od toho odstrihnem a neostáva to vo mne. Je to Božia milosť. Často keď počúvame ľudí, naozaj plačeme s plačúcimi a radujeme sa s radujúcimi. Človek otvorí svoj príbeh a my to s ním prežívame. No keď Boh povoláva do nejakej služby, dáva všetky potrebné milosti, aby sme v nej obstáli. To platí aj o počúvaní bolestných príbehov. To, čo si pri službe vypočujeme, berieme ako spovedné tajomstvo. Je to diskrétne. Ale v rámci tímu sme si tiež navzájom k dispozícii. Keď je niekomu z nás počas služby ťažšie, môže ísť za kňazom, ktorého máme vždy v tíme, alebo za niekým iným z tímu a poprosiť ho o požehnanie, modlitbu, rozhovor. A radi chodíme do ticha kaplnky všetko odovzdať tomu, ktorý jediný má schopnosť to vyriešiť. Pravidelný modlitbový a sviatostný život je nevyhnutnosť. No myslím si, že veľmi dôležitý je aj princíp, ktorý nás naučili Hoxarovci, a to že my nie sme zodpovední za vyriešenie problémov ľudí. Našou úlohou je len ich milovať a nechať na Boha, aby sa ich on dotkol a riešil ich problémy. Jeden člen nášho tímu to pekne nazýva, keď hovorí, že pri človeku, ktorý otvára predo mnou svoje srdce, som ja strážcom posvätného priestoru. Jeho srdce je posvätný priestor, v ktorom sa on stretáva s Bohom, a ja ako modlitebník som strážcom tohto posvätného priestoru. Našou úlohou nie je odpovedať na všetky otázky, vyriešiť problémy ľudí, sme zodpovední za to, aby sme strážili priestor, v ktorom to bude robiť Boh. Robert de Hoxar to vysvetľuje na jednom milom príbehu o plastovom kladivku, že my sme len deti s veľkým Otcom. A že ten, kto veci robí, je on, nie my.

„Nie sme zodpovední za vyriešenie problémov ľudí. Našou úlohou je len ich milovať a nechať na Boha, aby sa ich on dotkol a riešil ich problémy.“

Pre koho je seminár určený? Kto môže prísť?

Ktokoľvek. (úsmev) Ja hovorím, že je to taký „nízkoprahový“ seminár. Ktokoľvek príde, to, čo tam zažije a počuje, je preňho určené. Mali sme semináre aj pre rehoľné sestry, pre kňazov, alebo prídu aj ľudia, ktorí sú úplne na začiatku svojej cesty s Bohom. Semináre robíme pre dospelých, najmladších účastníkov sme mali okolo 16-17 rokov, čiže od mladých až po babičky a dedkov. (úsmev) No spolupracujeme s jednou skupinou, ktorá chce tento seminár robiť pre deti z detských domovov. Celú formu a obsah si prispôsobujú pre deti a tínedžerov, je to nový projekt, takže uvidíme, ako sa bude vyvíjať. Ľudia prichádzajú na základe svedectva iných. Drvivá väčšina príde preto, lebo im o tom niekto povedal. Šíri sa to cez svedectvo. Niekto bol na seminári, niečo tam zažil, Pán Boh niečo urobil v jeho srdci, porozpráva o tom doma, priateľom a tí potom prichádzajú. Deje sa nám aj to, že niektorí terapeuti to odporúčajú svojim klientom. Máme svedectvá o tom, že Otcovo srdce pomohlo aj ľuďom, ktorí zápasia s depresiami či zažili traumy.

Čo teda prináša seminár účastníkom?

Jedna z hlavných vecí, ktoré sú ovocím, je zlepšenie vzťahov v rodinách. Počas seminára sa dotýkame vzťahov najmä s našimi rodičmi, lebo väčšinou tam sú korene, kde pramenia naše zranenia, ktoré nás ovplyvňujú dodnes. Veľmi dôležitá je modlitba odpustenia a rozpoznania toho, že rodičia mi nedali to, čo mi mali dať, no na druhej strane, vedeli mi dať len to, čo sami mali. Keď prežijeme odpustenie voči nim, vzťahy s nimi sa menia. Menia sa aj vzťahy v manželstve. Dôležitý princíp, o ktorom hovoríme, je, že nie naše okolnosti určujú to, ako sa cítim a ako prežívam život, ale stav môjho srdca. Mnohí sa snažíme meniť svoje okolnosti, prácu, ľudí okolo seba, manželského partnera a myslíme si, že keď sa toto zmení, všetko bude dobré. Ale vôbec to tak nie je. Reálne to všetko okolo seba zmeniť nevieme, nevieme zmeniť iného človeka. No potrebujeme zmenu vo svojom srdci, postoji, pohľade. 

Môžete nám povedať nejaké konkrétne svedectvá?

Jeden z mladších členov nášho tímu mal skúsenosť, že za ním prišla na modlitbu účastníčka, ktorá potrebovala uzdravenie vzťahu so svojím synom. Veľmi jej pomohlo, že tie veci zo svojho srdca mohla rozprávať práve jemu, ktorý pre ňu reprezentoval jej syna. Je dobré mať v tíme mladších aj starších členov. (úsmev)

Účastníkom niekedy na začiatku seminára povieme, že keby sme si ich odfotili v tej chvíli a potom na konci, videli by rozdiel na svojich tvárach. Premena, ktorá sa deje vo vnútri, je totiž viditeľná navonok. Na jednom seminári prišla za nami mladá žena a ukázala nám telefón, v ktorom mala selfíčka, ktoré si robila počas seminára každý deň. „Pozrite, takto sa mením!“ (úsmev) Je to taká milá príhoda, no potom nám poslala svedectvo, ktoré nájdete aj na našej stránke, kde spísala svoj život, postoje, pred a po. V tejto oblasti to bolo predtým takto, teraz po seminári je to takto.

Foto: Matúš Zajac

Ktorá z tém seminára je pre vás osobne najsilnejšia, najviac zasahujúca?

Mení sa mi to. Na začiatku to bola identita a prijatie Božieho pohľadu na mňa, že v jeho očiach mám veľkú hodnotu. To, ako ma stvoril, je dobré a krásne. V istom období ma táto téma zasahovala najviac. Potom to bola téma toho, že môžem byť slabá, lebo v slabosti sa ukazuje Otcova sila, že sa môžem oňho oprieť a nemusím podávať výkon, lebo veci nestoja na mojom dobrom výkone. Teraz je to asi spomínané „nie sme v poriadku, a je to v poriadku“, prijatie slabosti. David Torkington tiež píše, že môžeme mať úplne pochopené svoje vnútro, rozanalyzované, rozumieť, kde sú korene našich zranení a podobne, no my nemáme silu ho zmeniť. Na to potrebujeme len prijať Božiu milosť. Ísť k Bohu, tráviť s ním čas v modlitbe a pýtať si všetko od neho. Prijať to. Ak v sebe objavím nejaké zranenie, nedokonalosť, že mi niečo chýba, odpoveď na to nie je, že sa začnem viac snažiť dať to do poriadku. Odpoveď je, že mám prísť pred Ježiša, pred Otca a mám od neho viac prijať. Jeho lásku, jeho útechu. Ako Ježiš hovorí: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ A toto je veľmi odbremeňujúce. Učím sa tejto odkázanosti na jeho silu a zároveň mám veľkú radosť vidieť, ako to druhým ľuďom sníma bremená z pliec, keď o tom hovoríme. Môžem prijať samu seba v tej fáze procesu dozrievania, kde sa práve nachádzam. Na tej úrovni zrelosti, uzdravenia, duchovného kráčania, kde práve som. Nie je dôležité, či už som alebo nie som v cieli a dokonalá, ale že kráčam vo vzťahu s Otcom, s Ježišom. Táto sloboda prijať seba aj vo svojej slabosti a nedokonalosti je krásna.

„Môžeme mať úplne pochopené svoje vnútro, rozanalyzované, rozumieť, kde sú korene našich zranení a podobne, no my nemáme silu ho zmeniť. Na to potrebujeme len prijať Božiu milosť.“

Môžu ľudia prísť aj na viacero seminárov?

Môžu prísť aj viackrát.

Aký je rekord?

(smiech) Myslím si, že my v tíme držíme rekord, lebo hoci tam slúžime, Pán Boh pracuje aj na našich srdciach. Je to neustály proces. Pre Boha sme všetci „účastníci“. Takže neviem, aký je rekord, ale hovoríme ľuďom, že môžu prísť aj viackrát. Pre niekoho je prvý seminár len akýmsi „oťukávaním“, lebo ak má za sebou traumu, ťažkú minulosť, potrebuje najskôr zakúsiť, že je bezpečné otvoriť sa. Stane sa, že niektorí až na druhom alebo treťom seminári dokážu prísť a povedať svoj príbeh a poprosiť o modlitbu. A to je v poriadku, nikoho netlačíme, nenútime. Je dôležité, aby človek šiel svojím tempom, tak ako vládze, ako chce a ako ho Boh vedie. Aby cítil slobodu. 

Čo nasleduje po seminári? Máte na účastníkov dosah aj potom? 

Keď prichádzajú ľudia, ktorí sú napríklad v terapeutickej alebo duchovnej starostlivosti, rozhodne ich povzbudzujeme, aby v tom pokračovali. Povzbudzujeme ľudí, aby boli aktívnou súčasťou farského spoločenstva, našli si malé spoločenstvo, ak zatiaľ nemajú. Prípadne vytvorili malú skupinku, kde sa budú stretávať, modliť sa a zdieľať, to je veľmi dôležité. Zároveň im hovoríme: „Tento seminár nevyrieši celý váš život, no dávame vám do rúk určité nástroje. To, čo sme robili tu počas týchto piatich dní, môžete robiť aj vy doma. Prechádzali sme modlitbou odpustenia a určite prídu situácie, keď budete znovu potrebovať niekomu odpustiť. A môžete to urobiť tým istým spôsobom, ako sme to robili tu.“ Dostávajú aj ďalší nástroj – počas seminára máme modlitbu, počas ktorej rozpoznávame rôzne klamstvá, ktorým sme uverili o sebe či o Bohu – nie som dosť dobrý, nikdy nič nedokážem, Boh nie je bezpečný a tak ďalej. Týchto klamstiev sa zriekame a prijímame Božiu pravdu – že sme dokonale stvorení, že všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje, a podobne. Povieme ľuďom, že keď prídu domov a znovu zistia, že uverili nejakému klamstvu, týmto istým nástrojom ho môžu odmietnuť. 

Sú nejaké prednášky zo seminárov aj voľne k dispozícii?

Počas pandémie sme postupne zverejnili všetky prednášky zo seminára od Hoxarovcov. Dajú sa pozrieť na našom YouTube kanáli ako videá alebo vypočuť ako podcasty. Rádio Mária nedávno odvysielalo duchovnú obnovu Otcovo srdce, ktorú robil Mirón Duda z nášho tímu. Prednášky sa dajú nájsť v ich archíve. Je krásne, že keď tú istú tému vyučuje iný človek, vždy je to iné, lebo do toho vkladá svoje srdce, svoju skúsenosť a svoje svedectvo. Tá istá téma prefiltrovaná cez iné srdce vyjde von v inej príchuti. Preto pozývam čitateľov, aby si vypočuli aj anglické prednášky, aj tie slovenské.

Hlavne sa však tešíme na osobné stretnutia s ľuďmi a veríme, že toto leto nám už opatrenia umožnia zorganizovať semináre prezenčnou formou. Chystáme tri v Rodinkove a jeden na Sigorde. Na všetkých bude slúžiť slovenský tím, keďže Hoxarovci nemôžu v tomto čase ešte pricestovať z Británie. Na našej stránke sú registračné formuláre, kde sa dá prihlásiť. 

Foto: Matúš Zajac

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.