Dá sa to: Dieťa v detskom domove si musí uvedomovať, čo stratilo a čo dostalo

Jozef je členom občianskeho združenia Cesta úspechov a začal spolupracovať s organizáciou Úsmev ako dar. Ako bývalý domovák vidí chyby, ktoré sa v detskom domove nachádzajú. Tie by chcel zmeniť.

Jozef Kaleja sa do detského domova dostal v útlom detstve. Najprv bol v krízovom centre a odtiaľ šiel do Detského domova svätého Nikolaja v Medzilaborciach. Zotrval v ňom až do skončenia vysokej školy, ktorú vlani úspešne ukončil.

Jozef zažil internátny detský domov, ktorý sa v roku 2005 zmenil na rodinný typ zariadenia. Deti boli rozdelené do určitých buniek, kde sa o nich starali vychovávatelia. „Vytvorením detského domova rodinného typu chceli, aby dieťa pocítilo aj pocit súkromia, čo pri internátnom type nebolo veľmi možné.“

Na detský domov má Jozef dobré spomienky. Uvedomuje si však, že každé dieťa, ktoré sa dostalo do detského domova, zažilo traumu. „Traumou je to, že deti nezažili tú skutočnú lásku. Pocit pohladenia a rodičovskú lásku. Vychovávateľky boli skvelé, ale nemali toľko času, aby tú lásku venovali všetkým. Nedá sa všetkým venovať naraz,“ opisuje Jozef.

Po biologických rodičoch nepátral

Za celé detstvo Jozefa biologickí rodičia nenavštívili, ale nesťažuje sa. „Ja som mal dobré detstvo také, aké som mal. Nepátral som po nich a ani oni nemali záujem sa so mnou stretnúť.“ V jedenástich rokoch mu oznámili, že jeho otec zomrel a v roku 2019 sa odobrala na večnosť aj jeho mama. Necíti voči nim krivdu. Minulosť dávno hodil za hlavu.

Medzi obľúbených ľudí, na ktorých s radosťou a s úsmevom Jozef spomína, je riaditeľka detského domova svätého Nikolaja v Medzilaborciach Dagmar Hučková, ktorej vďačí za veľa. „Chcem jej poďakovať za celý môj život. Ona mi vždy vedela pomôcť, poskytnúť mi radu. Zároveň ma uisťovala, že to, čo robím, je to správne.“ Ako pre domováka bolo pre neho dôležité, že ho riaditeľka nikdy nepodceňovala, čo mu dodalu motiváciu. Aj po odchode z detského domova zostali v kontakte.

Okrem riaditeľky vďačí aj vychovávateľkám. Jozef je presvedčený, že deti všetko pochopia, až keď z domova odídu. „Dôležité je, aby si dieťa uvedomovalo, čo dostalo, no zároveň aj to, čo stratilo. Či už dostali dobrú radu, pochvalu, ale aj kritiku.“ V domove Jozefa naučili to najpodstatnejšie – byť láskavý, dobrý a čestný –, cnosti, ku ktorým sa vracia celý život.

Na druhej strane, podľa Jozefa nie je dobré, ak sa deti hneď po opustení detského domova vracajú späť do domova. „Cieľom detského domova by malo byť to, aby sa dieťa dokázalo osamostatniť. Samozrejme, pre radu a pomoc sa na detský domov môžu obrátiť, pretože každý potrebuje niekoho, aby ho usmernil. No musia sa osamostatniť.“

Vyučený kuchár aj sociálny pracovník

V detskom domove mal Jozef blízko k vareniu. Spolu s vychovávateľkami mnohokrát pripravoval raňajky a večere. Na základe tejto záľuby si vybral aj strednú školu. Šiel študovať hotelovú akadémiu. Tento odbor ho veľmi zaujímal, pretože vedel, že pri ňom sa môže dostať na veľa zaujímavých miest. Raz odišiel na stáž do Grécka, kde potom chodil ďalších desať rokov každé leto pracovať.

Po strednej škole chcel študovať ďalej, preto sa rozhodol pre štúdium sociálnej práce na Prešovskej univerzite. Až na strednej škole sa Jozef dostal do profesionálnej náhradnej rodiny. Zobrala si ho bývalá zamestnankyňa detského domova spolu s ďalšími dvoma deťmi. V profesionálnej rodine bol približne šesť rokov.

Až na prahu dospelosti zažil to, po čom túži asi každý domovák. Zažil pocit domova. Vedel, že už nie je domovák, ale niekam patrí. Aj po odchode z tejto rodiny ostali v kontakte, či už s profesionálnou matkou alebo aj s jej dcérami.

Práca na úrade aj v Ceste úspechov

Pred koncom vysokej školy sa už Jozef začal obzerať po práci. Rozposlal si životopisy a zamestnal sa ako štátny zamestnanec na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny v Bratislave. Zároveň je členom Občianskeho združenia Cesta úspechov, do ktorého sa dostal vďaka jeho dobrej kamarátke Mirke. V tomto centre úzko spolupracujú s centrami pre rodiny a deti, kde sa snažia vzdelávať mladých dospelých, no zároveň vzdelávať aj vychovávateľov, pedagógov a aj riaditeľov centier. 

Tým, že je Jozef členom občianskeho združenia Cesta úspechov, vidí, ako to aktuálne vyzerá v detských domovoch. „Ja som vyrastal síce v detskom domove, ale mal som detstvo. Hrali sme sa, mali sme rôzne aktivity, detské diskotéky, zábavy. Hrali sme skrývačky, naháňačky. Dnes je to skôr tak, že deti v detských domovoch majú istý režim, ktorý musia dodržiavať. Tým sa im berie detstvo.“

Jozefovi chýba aj to, že deti nie sú vedené ku viere. „My sme mali v detskom domove aj kaplnku, kde som sa mohol ísť s Bohom porozprávať, keď som nemal s kým. Vedel som, že on ma vypočuje. Dnes je to skôr tak, že sa z toho smejú a nerozvíja sa to.“

Realizuje sa v Úsmeve ako dar

V detskom domove sa spoznal s Jogom Mikloškom, zakladateľom organizácie Úsmev ako dar. Po odchode z domova sa ich cesty opäť stretli. Jogo mu ponúkol členstvo v domováckom parlamente, ktorého cieľom je reflektovať aktuálne problémy mladých ľudí v domove.

Keď sa začala pandémia, skontaktoval ho Ivan Lakatoš, aby sa zapojil aj do iniciatívy Domováci domovákom.

Jeho odkaz pre súčasných domovákov je jasný: „Všetci robíme chyby, ale neopakujme chyby druhých. Z chýb sa treba poučiť a ísť ďalej. No čo je najdôležitejšie, nech si deti užívajú detstvo a snažia sa zo všetkého zlého vziať si to dobré,“ uzatvára bývalý domovák Jozef.

Každý týždeň prinášame príbeh s mottom Dá sa to. Ide o príbehy silných ľudí, ktorí vyšli z detského domova a dnes pomáhajú iným.