Správa Matić: Toto nie je ideologická debata. Chránime zvrchovanosť a právny štát

Slovenský parlament rokuje o stanovisku k Správe Matić. Návrh na vyhlásenie predložila poslankyňa Anna Záborská, prinášame text, ktorý v parlamente odznel ako jej prejav k tejto téme.

„Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“ hovorí naša Ústava hneď v čl. 1 ods. 1. Návrh uznesenia, ktorý som s kolegami predložila plne vychádza z tejto vety Ústavy Slovenskej republiky. Ústavu chápem ako náš základný zákon, za akýsi svorník, uhoľný kameň nášho štátu – Slovenskej republiky.

Nemám záujem z témy iniciatívnej správy europoslanca Matića robiť objekt politikárčenia a už vôbec nie ideologickú debatu, ktorá obyčajne nemá koniec a naoko vyhrá ten, kto je agresívnejší a viac si vymýšľa. To neznamená, že debata o merite veci správy chorvátskeho europoslanca nemôže byť vecná a racionálna. Napriek tomu by som si želala, aby nosnou témou diskusie boli otázky subsidiarity, suverenity a právomoci členských štátov a inštitúcií Európskej únie. Teda otázky, ktoré sú predmetom nášho uznesenia.

Slovensko je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Tieto tri vlastnosti musia platiť všetky naraz a budem ich v nasledujúcich minútach aplikovať na návrh poslanca Európskeho parlamentu Predraga Matića o situácii v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia a práv v EÚ v rámci zdravia žien.

Návrh správy Predraga Matića je tzv. iniciatívnou správou. Takúto správu iniciuje poslanec Európskeho parlamentu, prechádza schvaľovacím procesom a po schválení slúži výkonným orgánom Európskej únie pre formulovanie ďalších politík. Takže áno, ide o nelegislatívny akt, ktorý nie je priamo záväzný, ale, a to je dôležité, je podkladom pre budúce politiky Únie. V tom je ich sila. Keby túto vlastnosť iniciatívne správy nemali, nikto by nevypracúval a Európsky parlament by sa nimi nezaoberal. Správy majú rôzne zameranie a obvykle sa týkajú záležitostí, ktoré sú v kompetencii orgánov Únie. V prípade správy Predraga Matića to tak nie je. Ako hlavný predmet záujmu si vybral zdravotnícku politiku, ktorá je podľa článku 168 odsek 7 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v kompetencii národných štátov. Len si prečítajme konkrétne znenie daného odseku: “Pri činnosti Únie sa rešpektuje zodpovednosť členských štátov za vymedzenie ich zdravotnej politiky, za organizáciu a poskytovanie zdravotníckych služieb a zdravotnej starostlivosti.” Z textu Zmluvy i z praxe v Európskej únie je jasné, že zdravotníctvo, veľmi podobne ako rodinné právo, je v kompetencii národných štátov a národných parlamentov, teda nás tu.

Takto sa dohodli členské štáty Európskej únie, v takejto miere postúpili svoje suverénne oprávnenia orgánom Únie. Nič viac či menej. Bolo to zvrchované rozhodnutie každého členského štátu, teda aj Slovenskej republiky. A toto je potrebné rešpektovať. Rešpektovať to má každá inštitúcia Európskej únie, aj Európsky parlament.

V demokratických krajinách rozhodujú o dôležitých veciach občania daného štátu alebo ich zvolení zástupcovia. Podľa Ústavy SR a Zmluvy o fungovaní EÚ, ako sme povedali pred chvíľou, právo rozhodovať o otázkach spojených so zdravotníctvom, ale aj rodinnou politikou a vzdelávaním patrí členským štátom Európskej únie, teda aj Slovenskej republike. Inými slovami sme to my, tu v Národnej rade Slovenskej republiky, kto máme o týchto otázkach rozhodovať. Nepopieram demokratickú legitimitu aj Európskeho parlamentu, ale v ňom zasadá iba 14 zástupcov slovenských občanov a spolurozhodujú iba v oblastiach, ktoré im Slovenská republika v zhode s inými členskými štátmi Únie vymedzila. Táto otázka im nepatrí.

Slovensko je aj právny štát. Krajina, ktorá si ctí právo, zákony a zmluvy. Ak to tak je, tak musíme trvať na tom, aby dohody boli dodržiavané, aby každý orgán robil iba to, čo mu právo – zákony, zmluvy, nariadenia – stanovujú, a neprekračoval svoje právomoci. Toto považujem za kľúčové aj vzhľadom na budúcnosť Európskej únie.

Všetci zaiste viete, že som zástanca európskej integrácie. Chcem silnú Európu silných národných štátov, ktoré sa zhodli na odovzdaní konkrétnych právomocí do jedného centra v záujme svojich občanov. Ak má byť takáto spolupráca trvalá, potrebujeme ctiť suverenitu členských štátov, demokratický pôvod ich moci a dodržiavať dohody a kompetencie, tak ako boli stanovené v zmluvách.

Ja verím v Slovensko a verím v Európu. Slovensko je a vždy zostane súčasťou Európy. Je to naša osudovosť, ktorú sme dostali do vienka. Musíme nájsť mechanizmy a spôsoby ako hájiť náš národný záujem a pri tom sa stať ako Únia silným hráčom v medzinárodných otázkach. Cesta k sile navonok je v jednote vo vnútri. Jednota musí byť postavená na dôvere a vzájomnom rešpekte. Dôvera si vyžaduje nezasahovanie do záležitostí iných orgánov. O toto nám ide pri tomto uznesení.

Slovensko je krajina, ako mnohé iné, ktorá sa rozhodla pri vstupe do Európskej únie odovzdať časť svojich právomocí inštitúciám Únie, lebo to sme chápali a stále chápeme ako náš národný záujem. Podmienky boli dohodnuté a my dnes rovnako ako vtedy, musíme na nich trvať.

Toto je hlavný dôvod, prečo navrhujeme toto uznesenie. Samozrejme, nie je jediný. Návrh správy Predraga Matića nielenže svojím obsahom prekračuje právomoci Európskeho parlamentu, ale alarmujúcim spôsobom narúša existujúce vnímanie univerzálnych ľudských práv.

Nie je to prvýkrát, keď Európsky parlament prerokúva podobnú správu. Jedným z príkladov je takmer identická správa z pera poslankyne Estrela „o sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach“ z roku 2013, ktorú nakoniec Európsky parlament tesne neprijal z dôvodu nedodržania Zmluvy o fungovaní EÚ.

Ako som spomenula, iniciatívne správy Európskeho parlamentu sú obľúbený nástroj na formovanie politík EÚ ako aj členských krajín.

Správa Matić a jej podobné či už v Európskom parlamente alebo Rade Európy akoby boli súčasťou väčšej kampane proti slobode slova a svedomia  hnutí, ktoré sa hlásia k pro-life. Napáda právo na slobodu prejavu očierňovaním názorových oponentov, hlavne pro-life organizácií a ľudí, ako tých, ktorí ohrozujú hodnoty EÚ a demokraciu, v zjavnej snahe vytlačiť ich na okraj verejnej debaty.

Návrh správy priamo napáda slobodu slova a slobodu svedomia napr. v časti M uznesenia, konštatovaním, že „odporcovia reprodukčných práv (…) prispievajú k narúšaniu demokracie a osobných slobôd“ a tiež v bode 18 uznesenia, kde sa vyzýva, aby sa komisárka pre demokraciu a demografiu „postavila proti tým, ktorí sexuálne a reprodukčné zdravie a práva využívajú ako nástroj na oslabenie hodnôt EÚ a demokracie“. Toto je evidentná snaha ostrakizovať svojich ideových oponentov a v mene hodnôt EÚ pošliapať univerzálne ľudské práva. Ak správa nemá byť odmietnutá zo žiadneho iného dôvodu, tak kvôli tomuto. Spochybnenie univerzálnych ľudských práv z ideologických dôvodov je neakceptovateľné a každý sa tomu musí postaviť. Na koncepcii univerzálnosti a neodňateľnosti základných práv a slobôd stojí celý západný právny systém a nebojím sa povedať celá naša civilizácia. Ak spochybníme jej základný kameň, spochybníme všetko.

Pýtam sa: prečo sa Európsky parlament snaží vstupovať do výlučných právomocí národných parlamentov? Prečo autori správy chcú narušiť krehkú inštitucionálnu rovnováhu medzi úniou a národnými štátmi?

Oblasť zdravia nie je súčasťou právomocí EÚ. Táto pozícia je konštantná a viac ako 20 rokov potvrdzovaná Európskou komisiou. Dodržiavanie právomoci štátov v oblasti zdravia reaguje na zásadu subsidiarity, ktorá je zakotvená v európskych zmluvách. Predkladatelia tohto návrhu sa snažia využiť výhody systému mäkkých právnych predpisov, tzv. soft law, s cieľom zaviesť nový štandard bez toho, aby sa na prvý pohľad zdalo, že je nanútený. Výber inštitúcie, v tomto prípade parlamentu, by sa nemal podceňovať, pretože hoci takéto uznesenia Európskeho parlamentu nemajú záväzný právny dopad, sú vyjadrením názoru, ktorý chce Európsky parlament oznámiť. Ešte závažnejšie je, že môže vyjadrovať tzv. pred-legislatívny zámer, ktorý sa dá následne použiť na odôvodnenie legislatívnych aktov. Nebolo by to prvýkrát.

Táto správa vyžaduje zrušenie všetkých prekážok vykonateľnosti „práva na potrat“ menovite práva na výhradu vo svedomí. Podľa návrhu rezolúcie uznanie tohto práva zdravotníckemu personálu musí byť zakázané.

Právo na slobodu svedomia je však výslovne zaručené medzinárodným a európskym právom v čl. 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a v čl. 9 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Európskym súdom pre ľudské práva je toto právo kvalifikované ako základ demokratickej spoločnosti. Potvrdzuje to aj judikatúra Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu. V nadväznosti na túto pozíciu Charta základných práv EÚ zakotvila vyslovene toto právo bez obmedzenia pre vojenskú službu. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy vo svojom uznesení 1928 z 24. apríla 2013 pripomenulo dôležitosť práva na výhradu vo svedomí v lekárskej oblasti a vyzýva členské štáty, aby citujem: „Zaručili právo na výhradu vo svedomí v súvislosti s eticky citlivými otázkami, ako sú zdravotnícke služby.“

Protiprávnosť v návrhu uznesenia konštatujeme z niekoľkých hľadísk:

Správa používa nevhodné odkazy na nerelevantné právne zdroje, cituje texty neprávnej povahy alebo právne dokumenty, ktoré pre odpor veľkého množstva štátov sa nepovažujú za záväznú súčasť medzinárodného práva.  

Na záver mi dovoľte ponúknuť vám odpoveď na otázku, či má NR SR právo prijať uznesenie, o ktorom tu teraz rokujeme. Uvediem niekoľko faktov a citátov:

Článok 69 Zmluvy o fungovaní EÚ hovorí: „Národné parlamenty zabezpečia, aby sa v návrhoch a legislatívnych iniciatívach predložených v rámci kapitol 4 a 5 dodržiavala zásada subsidiarity v súlade s protokolom o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality.“

Dodatkom Zmluvy, ktorá bola podpísaná v Lisabone dňa 13.decembra 2007, sú aj tzv. protokoly. Článok 2 Protokolu č.1 znie: „Návrhy legislatívnych aktov zaslané Európskemu parlamentu a Rade sa postúpia národným parlamentom. Na účely tohto protokolu ‚návrh legislatívneho aktu‘ znamená návrhy Komisie, iniciatívy skupiny členských štátov, iniciatívy Európskeho parlamentu, (…)“

Článok 3 Protokolu č. 1: „Národné parlamenty môžu v súlade s postupom ustanoveným v Protokole o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality poslať predsedom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie odôvodnené stanovisko k tomu, či je návrh legislatívneho aktu v súlade so zásadou subsidiarity.

Protokol č.2 Zmluvy o fungovaní EÚ v článku 6 stanovuje: „Do ôsmich týždňov od doručenia návrhu legislatívneho aktu v úradných jazykoch Únie môže ktorýkoľvek národný parlament alebo ktorákoľvek komora národného parlamentu poslať predsedom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie odôvodnené stanovisko s uvedením dôvodov, pre ktoré sú presvedčení, že daný návrh nie je v súlade so zásadou subsidiarity. (…)“

Článok 7 pokračuje:

„1. Európsky parlament, Rada a Komisia, a prípadne skupina členských štátov, Súdny dvor, Európska centrálna banka alebo Európska investičná banka, ak návrh legislatívneho aktu pochádza od nich, zohľadnia odôvodnené stanoviská vydané národnými parlamentmi alebo komorou niektorého z národných parlamentov.“

Čiže „iniciatívy Európskeho parlamentu“ sú súčasťou „návrhu legislatívneho aktu“ ku ktorým národné parlamenty môžu dať svoje stanoviská, ktoré sa týkajú princípu subsidiarity. Návrh rezolúcie Matić zodpovedá tomu, čo nazývame iniciatívnou správou, ako to cituje v preambule správa Matić článok 54 vnútorných predpisov Parlamentu.

Na záver si dovolím zhrnúť: Iniciatívna správa chorvátskeho poslanca Matića a text schválený Európskym výborom pre práva žien a rodovú rovnosť nielenže porušuje rozdelenie právomocí medzi Úniu a členskými štátmi, teda spochybňuje suverenitu Slovenskej republiky vo viacerých otázkach, ale aj uvádza viaceré nepravdivé tvrdenia a napáda jedny zo základných práv a slobôd – slobodu slova a slobodu svedomia. Takáto správa je neakceptovateľná a myslím si, že Slovenská republika prostredníctvom nás, Národnej rady Slovenskej republiky ako jediného ústavodarného a zákonodarného orgánu, ju musí odmietnuť.

Článok vyjadruje osobný názor autora.