Na arménskych hraniciach opäť tiekla krv. Nechá Moskva Arménov vypiť kalich horkosti až do dna?

Vojaci Azerbajdžanu v posledných týždňoch na viacerých miestach prekročili arménsko-azerbajdžanské hranice. Narastajúce napätie si v stredu po opakujúcich sa potýčkach vyžiadalo život arménskeho vojaka. V situácii, keď Moskva nejaví ochotu svojmu spojencovi aktívne pomôcť, Baku skúša, kam až môže zájsť. Nateraz sa mu darí a do budúcna má tiež dobré vyhliadky.

Útok azerbajdžanských vojsk vo východoarménskej provincii Gegharkunik si v utorok vyžiadal život 32-ročného arménskeho vojaka. Ten sa mal podľa dostupných informácií stať obeťou delostreleckej paľby hlboko na arménskom území. Azerbajdžanské úrady tieto tvrdenia odmietli a vyhlásili, že podľa ich informácií sa príslušník arménskych ozbrojených zložiek stal obeťou bližšie nešpecifikovanej nehody. Hoci sa nateraz nedá s určitosťou overiť, ktorá verzia je pravdivá, k úmrtiu arménskeho vojaka došlo v čase eskalujúceho pohraničného napätia. Azerbajdžanské vojská na viacerých miestach prenikli na územie Arménska.

Bez pohraničnej kontroly

Pohraničný konflikt medzi oboma znepriatelenými štátmi, ktoré len nedávno bojovali vo vojne o Náhorný Karabach, sa rozhorel ešte 12. mája. Azerbajdžanskí vojaci vtedy údajne prekročili hranice a vošli na územie Arménska v strategicky dôležitej oblasti jazera Sev v arménskej provincii Sjunik. Baku vtedy uviedlo, že hranice neprekročilo, len uskutočnilo rotáciu pohraničných vojsk.

Incident bol umožnený tým, že ide o časť arménsko-azerbajdžanských hraníc, ktoré fakticky až do novembra 2020 neexistovali. Z jednej strany sa nachádzalo Arménsko, z druhej oblasti Azerbajdžanu, ktoré od čias prvej vojny o Náhorný Karabach (1988 – 1994) ovládali arménski separatisti. Po prehre arménskych síl v minuloročnej druhej vojne o Náhorný Karabach boli tieto rozsiahle územia navrátené Azerbajdžanu, ktorý tam okamžite presunul svoje vojská. Prehrou vo vojne sa demoralizované Arménsko medzitým prepadlo do chaosu a nie je schopné novovzniknuté hranice ani niekoľko mesiacov od konca vojny poriadne zabezpečiť.

Za túto neschopnosť teraz začína platiť vysokú cenu. Odkedy Azerbajdžanci bez akéhokoľvek odporu prenikli na územie Arménska v oblasti jazera Sev, začali to so striedavým úspechom skúšať aj na iných pohraničných úsekoch. V nasledujúcich dňoch sa im podľa dostupných informácií podarilo zrealizovať podobné prieniky aj v provincii Gegharkunik, kde došlo včera k zabitiu arménskeho vojaka.

K ďalšiemu vyostreniu konflitu došlo 20. mája, keď sa pri jazere Sev odohrala potýčka medzi arménskymi a azerbajdžanskými silami. Krátko nato začali na sociálnych sieťach kolovať viaceré videá, na ktorých azerbajdžanskí vojaci za pomoci násilia, no bez streľby, vyhnali z pozícií Arménov a rovnako Arméni podobným spôsobom súperov.

Už o deň neskôr sa Azerbajdžanci podľa dostupných informácií pokúsili o ďalší masívny prienik v inej časti provincie Sjunik, no boli odrazení. Pri tomto incidente utrpelo zranenia 11 príslušníkov arménskych ozbrojených síl, ale aj viacero Azerbajdžancov. Arménsky opozičný politik Vage Akopjan v utorok vyhlásil, že na území Arménska sa momentálne nachádza už 1 000 azerbajdžanských vojakov. Arménsky premiér Nikol Pašinjan 20. mája pripustil, že v krajine sa ich nelegálne zdržiava približne 600.

Keď Kremeľ nevidí a nepočuje

Arménsko je na rozdiel od Azerbajdžanu členom Ruskom vedenej Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB), ktorá by mala svojim členom zabezpečovať ochranu v prípade vonkajšej agresie. Jerevan sa na organizáciu so žiadosťou o konzultácie a pomoc obrátil už krátko po začiatku krízy.

Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov však arménske nádeje schladil 17. mája vyhlásením, že konflikt je dôsledkom nejasnej hraničnej línie, pričom Rusko bude ochotné v tejto veci pomôcť, ak s tým budú súhlasiť obe krajiny. Arménski analytici toto vyhlásenie vyhodnotili ako odmietnutie Moskvy pomôcť Jerevanu s riešením vzniknutej krízy. Daný krok Kremľa podľa viacerých pochoval akékoľvek zvyšky kredibility, ktoré ODKB ešte zostávali, a v arménskej spoločnosti vyvolal pochybnosti o spoľahlivosti Ruska ako spojenca.

https://twitter.com/ASBMilitary/status/1397269710987833347

Hoci Moskva Azerbajdžanu, ktorý je strategicky dôležitejším a bohatším štátom než Arménsko, nateraz toleruje pohraničné provokácie, je nepravdepodobné, že by Baku povolilo obsadenie provincie Sjunik. Napriek tomu, že azerbajdžanskí politici začali na vlne eufórie z víťazstva v nedávnej vojne zdôrazňovať, že tento hornatý región im historicky patrí.

Rusko však ešte na začiatku mája presunulo do provincie časť svojich vojsk zo severu Arménska a vybudovalo tam dve nové základne. Prieniky azerbajdžanských síl tak pravdepodobne netreba vnímať ako pokusy o anexiu arménskych území, ale skôr o formu nátlaku vo väčšej hre, ktorá sa začala na ich pozadí. V tejto hre momentálne demoralizované a zmätené Arménsko ťahá za kratší koniec.

Beda porazeným

V stredu 19. mája zverejnil Mikajel Minasjan, zať bývalého arménskeho prezidenta Serža Sarkisjana, údajný návrh dohody medzi Jerevanom a Baku. O bilaterálnej dohode už údajne rokoval úradujúci premiér Pašinjan. Na jej základe by mala vzniknúť spoločná arménsko-azerbajdžansko-ruská komisia na delimitáciu hraníc oboch znepriatelených štátov. Pašinjan na druhý deň autenticitu dokumentu potvrdil s tým, že ide len o predbežný návrh, pričom dohoda by mala byť „na 100 percent v záujme Arménska“ a mala by okrem iného ukončiť aj narastajúce napätie.

Minasjan však zdôraznil, že na základe dohody by nemalo dôjsť len k odchodu azerbajdžanských vojsk, ale aj návratu arménskych vojakov a civilistov, ktorých Baku stále drží v zajatí a viacerých z nich údajne mučili a zavraždili. Výmenou za to by však malo Arménsko dať Baku mapy mínových polí a odovzdať ďalších šesť dedín – aj keď sú Azerbajdžanci na arménskom území nelegálne a na prepustenie arménskych zajatcov Baku vyzýva aj Európsky súd pre ľudské práva.

Hoci dokument predmetných šesť dedín nešpecifikuje, podľa expertov ide o faktický návrat troch azerbajdžanských enkláv – Gazach (azerbajdžansky Barchudarli), Verin Voskepar (azerbajdžansky Yuxarı Askipara) a Karki, ktoré Arméni obsadili ešte na začiatku 90. rokov.

Návrat enklávy Gazach bol súčasťou prvej verzie dohody o prímerí, ktorá mala ukončiť vojnu o Náhorný Karabach, no do jej finálnej podoby už nebola zahrnutá. Nahradil ju pre Baku omnoho výhodnejší paragraf o tom, že Lačinský koridor, ktorý spája Arménsko so zvyškami separatistického Náhorného Karabachu, nebudú kontrolovať arménske vojská, ale ruskí mierotvorci.

Sporná dohoda polarizuje politickú scénu

Zdá sa však, že Baku teraz chce využiť zadržiavaných arménskych vojakov a civilistov, ako aj obsadenie časti Arménska na to, aby získalo od Jerevanu čo najviac, vrátane strategicky dôležitých enkláv. Nielenže by to umožnilo Azerbajdžancom umiestniť jednotky hlboko v arménskom území, no presekli by zároveň kľúčové dopravné tepny.

Proti prípadnému uzavretiu podobnej dohody preto v Arménsku rastie odpor, pričom viacerí experti si kladú otázku, či môže úradujúci premiér podpísať takýto závažný dokument krátko pred konaním predčasných parlamentných volieb. Z hľadiska Pašinjana by išlo pravdepodobne o predvolebnú politickú samovraždu.

Ruskom podporovaná opozícia medzitým situáciu na hraniciach využíva na zobrazovanie Pašinjana ako slabého lídra, ktorý nedokáže pre svoju pôvodne prozápadnú orientáciu presvedčiť Moskvu k ráznejšej podpore spojeneckého Arménska.

Podľa Kevorka Oskaniana, arménskeho analytika z Birminghamskej univerzity, si tak arménski voliči v nadchádzajúcich parlamentných voľbách môžu vybrať len z dvoch možností. Tou prvou je súčasná vláda, ktorá nesie väčšinovú zodpovednosť za najhoršiu porážku arménskeho národa za posledných vyše sto rokov. Druhou alternatívou sú predstavitelia starého režimu, ktorých jedinou víziou do budúcnosti je ešte väčšia závislosť od Ruska. Závislosť, ktorá sa počas aktuálnej pohraničnej krízy ukazuje viac než kedykoľvek predtým ako dvojsečná.