Víkendové čítanie: Šarkany

Desaťročný Ludo žije v Normandii so svojím strýkom Ambroisom, ktorý je známy tým, že vyrába krásne šarkany. Do Ludovho detského sveta fantázie, farieb a snov jedného dňa vstúpi mladá poľská aristokratka Lila Bronicka a toto stretnutie navždy zmení jeho život. Osudová láska však bude musieť čeliť mnohým prekážkam: vzdialenosti, rivalom, spoločenským rozdielom, no najmä odlúčeniu, ktoré spôsobí druhá svetová vojna. Samotná láska nebude stačiť na to, aby dala šarkanom krídla. Na to, aby vzlietli dostatočne vysoko, budú potrebovať poriadny kus odvahy a predstavivosti. Prinášame ukážku z francúzskeho historického románu nositeľa prestížnej Goncourtovej ceny.

Tretia kapitola

Náš statok sa nachádzal vo vnútri osady Clos, na okraji voignyského lesa, v ktorom sa paprade miešali s kručinkami, duby s bukmi, a kde sa dalo naraziť na jeleňa či diviaka. Trochu ďalej začínali močariny, v ktorých vládol mier medzi kačicami, vydrami, vážkami a labuťami. Motte, naša farma, bola pomerne izolovaná. Našimi najbližšími susedmi boli Cailleuxovci, vzdialení na dobrú polhodinu chôdze. Malý Jeannot Cailleux bol odo mňa o dva roky mladší a ja som bol preňho ako starší brat. Jeho rodičia mali v dedine mliekareň a jeho starý otec, Gaston, ktorý prišiel o nohu pri nehode na píle, choval včely. Ešte ďalej bývali Magnardovci. Boli mlčanliví a ľahostajní ku všetkému, pokiaľ to nebola krava, maslo alebo pole. Otec, syn ani dve staré dievky sa nikdy s nikým nezhovárali. 

„Len aby povedali cenu alebo sa na ňu spýtali,“ hundral Gaston Cailleux.

Potom už medzi Motte a Cléry boli len usadlosti Monnierovcov a Simonovcov, ktorých deti chodili so mnou do triedy. V okolitých lesoch som poznal aj tie najtajnejšie zákutia. Na konci úžľabiny nazývanej Starý prameň mi strýko pomohol postaviť indiánsky vigvam. Bola to búda zhotovená z konárov a zakrytá voskovaným plátnom, do ktorej som sa ukrýval s knihami Jamesa Olivera Curwooda a Fenimora Coopera, aby som mohol snívať o Apačoch a Siouxoch, alebo aby som sa tam bránil až do posledného náboja po tom, čo ma obkľúčili nepriatelia, ktorí boli vždy v presile – tak, ako to tradícia žiada. Raz v polovici júna, keď som otvoril oči po tom, ako som tam napchatý zadriemal, uvidel som pred sebou dievčatko s veľmi svetlými vlasmi a slameným klobúkom, ktoré na mňa prísne pozeralo. Pod konármi bolo slnko i tieň a mne sa ešte aj dnes, po toľkých rokoch zdá, že táto hra šerosvitu okolo Lily nikdy neustala a že som bol istým spôsobom v tomto dojímavom okamihu, ktorého zmysel ani povahu som vtedy nechápal, varovaný. Inštinktívne, pod vplyvom nejakej vnútornej sily alebo slabosti, som urobil gesto, ktorého definitívny či neodvolateľný charakter som vtedy len ťažko mohol tušiť. Ponúkol som tomu  prísnemu svetlovlasému zjaveniu za hrsť jahôd. Vyšlo ma to však pomerne draho. Dievčatko si ku mne sadlo a bez toho, aby venovalo čo i len najmenšiu pozornosť mojej ponuke, sa zmocnilo celého košíka. Naše úlohy boli rozdelené – raz a navždy. Keď už na dne košíka zostalo len niekoľko jahôd, podala mi ho a nie bez výčitky mi oznámila:

„S cukrom je to lepšie.“

Mohol som spraviť len jedno a ja som nezaváhal. Vyskočil som a upaľoval cez les a cez polia až do Motte, vletel som do kuchyne ako guľa z kanónu, zmocnil sa škatule cukru z poličky a rovnakou rýchlosťou som trielil opačným smerom späť. Bola tam, sedela v tráve, klobúk vedľa seba, a pozorovala pánbožkovu kravičku na opaku svojej ruky. Podal som jej cukor. 

„Už nechcem. Ale si milý.“

„Tak tu cukor necháme a zajtra sa sem vrátime,“ povedal som s nádychom beznádeje.

„Možno. Ako sa voláš?“

„Ludo. A ty?“

Lienka odletela.

„Ešte sa tak dobre nepoznáme. Jedného dňa ti to možno poviem. Som totiž dosť záhadná, aby si vedel. Aj tak ma už určite nikdy viac neuvidíš. Čo robia tvoji rodičia?“

„Ja nemám rodičov. Bývam u strýka.“

„Čo robí?“

Nejasne som cítil, že povedať „je vidiecky poštár“ nie je celkom vhodné.

„Je vládcom šarkanov,“ odvetil som. Zdalo sa, že to na ňu spravilo priaznivý dojem. 

„Čo to znamená?“

„To je niečo ako kapitán, ale na nebi.“

Na chvíľku sa zamyslela, potom sa postavila. 

„Možno sa zajtra vrátim,“ povedala. „Neviem. Som veľmi nepredvídateľná. Koľko máš rokov?“

„Čoskoro budem mať desať.“

„Och, si pre mňa príliš mladý. Ja mám jedenásť a pol. Ale mám veľmi rada lesné jahody. Čakaj ma tu zajtra v rovnakom čase. Vrátim sa, ak nebudem mať nič zábavnejšie na práci.“ Odišla, ale ešte predtým na mňa vrhla posledný prísny pohľad. 

Na druhý deň som natrhal dobré tri kilá jahôd. Každých pár minút som sa bežal pozrieť, či už ide. V ten deň neprišla. Ani na druhý deň, ani na tretí. 

Čakal som ju každý jeden deň celý jún, júl, august aj september. Najskôr som sa spoliehal na jahody, potom na čučoriedky, potom na černice, potom na huby. Podobné muky som mal znovu zažiť až medzi rokmi 1940 a 1944 počas okupácie, netrpezlivo očakávajúc návrat Francúzska. Dokonca aj keď prešla hubárska sezóna, stále som sa vracal do lesa na miesto nášho stretnutia. Rok prešiel, potom ďalší a potom ešte jeden, a ja som zistil, že monsieur Herbier sa celkom nemýlil, keď strýka varoval, že na mojej pamäti je niečo znepokojujúce. Fleuryovci museli mať naozaj nejakú vrodenú chybu. Nemali tú upokojujúcu schopnosť zabúdať. Učil som sa, pomáhal som svojmu poručníkovi v ateliéri, ale zriedkakedy sa stávalo, že by mi nerobilo spoločnosť plavovlasé dievčatko v bielych šatách a s veľkým slameným klobúkom v ruke. Skutočne išlo o nadbytok pamäti, ako to veľmi správne nazval monsieur Herbier. On sám ním rozhodne netrpel, keďže si pod nadvládou nacistov starostlivo udržal odstup od všetkého toho, čo sa tak horlivo a nebezpečne dožadovalo spomínania. Tri alebo štyri roky po našom stretnutí, keď dozreli prvé jahody, sa mi ešte stávalo, že som nazbieral plný košík a vystretý pod bukmi s rukami za hlavou som zatváral oči, aby ma mohla prísť prekvapiť. Nezabúdal som dokonca ani na škatuľu cukru. Samozrejme, v tomto všetkom bolo nakoniec aj niečo úsmevné. Začínal som chápať to, čomu môj strýko hovoril naháňanie modravy a učil som sa brať samého seba a svoj nadbytok pamäti s humorom.

Začiatkom júla 1936 som sedel v tráve vedľa košíka s jahodami. Čítal som básne José Mariu de Heredia, ktorý sa mi dodnes zdá byť neprávom zabudnutý. Jas zo svetelného tunela medzi bukmi predo mnou sa gúľal po zemi ako rozkošnícke mača. Od susedného močiara občas vyletelo zopár sýkoriek. 

Zdvihol som pohľad. Bolo tam predo mnou, dievča, ku ktorému sa uplynulé štyri roky zachovali s takou pietou, že tým vzdali poctu mojej pamäti. 

Po tom, ako mi srdce v hrudi poskočilo a hrdlo mi zovrelo, som zmeravel. A potom vzrušenie opadlo a ja som pokojne odložil knihu. Vrátila sa s malým meškaním, to je všetko. 

„Zdá sa, že ma čakáš už štyri roky…“ Zasmiala sa. „A nezabudol si ani na cukor!“

„Ja nikdy nič nezabúdam.“

„Ja zabúdam veľmi ľahko. Dokonca ani tvoje meno si už nepamätám.“

Nechal som ju predstierať. Keďže vedela, že som ju všade hľadal, musela vedieť aj to, kto som. 

„Počkaj, porozmýšľam… Ach áno, voláš sa Ludovic. Ludo. Si syn toho slávneho poštára Ambroisa Fleuryho.“

„Synovec.“

Podal som jej košík s jahodami. Jednu ochutnala, sadla si ku mne a zobrala si moju knihu. 

„Bože môj, José Maria de Heredia! Veď to je úplne staromódne! Mal by si čítať Rimbauda alebo Apollinaira.“ 

Mohol som urobiť len jedno. 

Zarecitoval som:

De celle qu’il nommait sa douceur angevine

Sur la corde vibrante erre l’âme divine

Quand l’angoisse d’amour étreint son cœur troublé

Et sa voix livre aux vents qui l’emportent loin d’elle

Et le caresseront, peut-être, l’infidèle

Cette chanson qu’il fit pour un vanneur de blé.

Zdala sa byť polichotená a spokojná sama so sebou. 

„Naši záhradníci mi povedali, že si sa bol pýtať, či sa vrátim. Proste šialená láska.“

Pochopil som, že ak sa nebudem brániť, som stratený. 

„Vieš, niekedy najlepší spôsob, ako na niekoho zabudnúť, je uvidieť ho znovu.“

„Ohó! Neurážaj sa. Len žartujem. A je pravda, čo sa hovorí? Že ste všetci takí?“

„Akí takí?“

„Že nezabúdate.“

„Strýko Ambroise tvrdí, že Fleuryovci majú takú dobrú pamäť, že niektorí kvôli tomu aj umreli.“

„Ako sa dá kvôli pamäti umrieť? To je hlúposť.“

„Tiež si to myslí, a preto sa stal vidieckym poštárom a má hrôzu z vojny. Zaujíma sa už len o šarkany. Sú veľmi pekné, keď sa na ne pozeráš na oblohe, ale dá sa im aspoň nalepiť zozadu motúz a keď sa vytrhnú a spadnú, stále je to len papier a kopa dreva.“

„Naozaj by ma zaujímalo, ako sa dá umrieť kvôli pamäti.“

„Je to dosť komplikované.“

„Nie som úplne hlúpa. Možno tomu budem rozumieť.“

„Chcem len povedať, že je dosť ťažké vysvetliť to. Všetci Fleuryovci boli zjavne obeťami povinnej školskej dochádzky.“

„Čoho?!“

„Povinnej školskej dochádzky. Naučili sa príliš veľa pekných vecí, z ktorých si príliš veľa zapamätali, ktorým úplne uverili, ktoré si odovzdávali z otca na syna kvôli dedičnosti nadobudnutých znakov a…“ Cítil som, že nemám na to, aby som to vysvetlil, a chcel som ešte dodať, že v tom všetkom je štipka bláznovstva, ktorá sa tiež nazýva božská iskra, ale pod vplyvom tých prísnych modrých očí, ktoré sa na mňa upierali, som sa len ďalej zamotával a obmedzil sa na tvrdohlavé opakovanie: „Naučili sa príliš veľa pekných vecí, ktorým uverili, a pre ktoré sa dokonca nechali zabiť. Preto sa môj strýko stal pacifistom a odporcom vojenskej služby.“

Pokrútila hlavou a spravila tssss.

„Nechápem z tej historky ani slovo. To, čo ti strýko rozpráva, nedáva zmysel.“

Vtom som dostal nápad, ktorý mi nepripadal byť úplne márny.

„Príď nás navštíviť do Motte a on ti to vysvetlí sám.“

„Nemám v pláne strácať svoj čas počúvaním rozprávok. Ja čítam Rilkeho a Thomasa Manna, nie José Mariu de Heredia. Okrem toho, ty s ním žiješ a nezdá sa, že by sa mu podarilo vysvetliť ti, čo tým myslí.“

„Musela by si byť Francúzka, aby si pochopila.“

Nahnevala sa.

„Dočerta! Pretože Francúzi majú nejakú lepšiu pamäť než Poliaci?“

Začal som strácať hlavu. Vôbec to nebola konverzácia, akú by som bol čakal po štyroch rokoch tragického odlúčenia. Na druhej strane, nemohlo byť ani reči o tom, aby som bol za ťuťmáka, hoci som nečítal ani Rilkeho, ani Thomasa Manna.

„Ide o historickú pamäť,“ povedal som. „Existuje hromada vecí, ktoré si Francúzi pamätajú a nemôžu na ne zabudnúť, a trvá to celý život, s výnimkou tých, ktorí majú výpadky pamäte. Už som ti vysvetlil, že je to výsledok povinnej školskej dochádzky. Nerozumiem, čo z toho nechápeš.“

Vstala a vrhla na mňa súcitný pohľad.

„Lebo ty si myslíš, že len Francúzi majú tú tvoju historickú pamäť? Že my, Poliaci, ju nemáme? Ešte som nevidela takého somára. Len za posledných päť storočí mali Bronickí stošesťdesiat zabitých, väčšinu z nich za hrdinských okolností, a máme aj dokumenty, ktoré to dokazujú. Zbohom. Už ma neuvidíš. Alebo skôr, ešte ma budeš vidieť. Je mi ťa ľúto. Štyri roky ma sem chodíš čakať a namiesto toho, aby si jednoducho priznal, že si do mňa bláznivo zamilovaný – tak ako všetci ostatní –, hovoríš zle o mojej krajine. A hlavne, čo ty vieš o Poľsku? No tak prosím, počúvam ťa.“ Prekrížila si ruky na prsiach a čakala. 

Bolo to také odlišné od toho, v čo som dúfal a čo som si predstavoval, keď som o nej sníval, až sa mi do očí natisli slzy. Všetko to bola vina toho môjho bláznivého strýka, ktorý mi napratal hlavu kopou takých vecí, z ktorých si radšej mohol robiť papierové lietadielka. Vynaložil som takú veľkú námahu, aby som nezačal fňukať, až sa razom znepokojila.

„Čo ti je? Zozelenel si.“

„Milujem ťa,“ zamrmlal som.

„To nie je dôvod, aby si ozelenel, teda aspoň zatiaľ nie. Musíš ma lepšie spoznať. Dovidenia. Do skorého videnia. Ale už nikdy nechoď nám Poliakom dávať prednášky z historickej pamäti. Dohodnuté?“

„Prisahám, že som vôbec nechcel, aby… Myslím si o Poľsku veľa dobrého. Je to krajina známa vďaka…“

„No, vďaka čomu?“ Zmĺkol som. S hrôzou som si uvedomoval, že jediné, čo mi prichádza na um, je výraz opitý ako Poliak. Zasmiala sa. „Tak dobre. Štyri roky nie sú zlé. Môže to byť, samozrejme, lepšie, ale chce to čas.“ A s touto samozrejmosťou vyslovenou s vážnou tvárou ma opustila ako svetlá a živá silueta vzďaľujúca sa medzi bukmi, medzi svetlami a tieňmi.

Dovliekol som sa až do Motte a ľahol si tvárou k stene. Mal som pocit, že som si pokazil život. Nedokázal som pochopiť, prečo a ako namiesto toho, aby som jej vykričal svoju lásku, som sa nechal zatiahnuť do tej nezmyselnej diskusie o Francúzsku, Poľsku a ich príslušných historických pamätiach, o ktoré som sa staral asi tak ako o lanský sneh. Naozaj to všetko bola vina môjho strýka so všetkými tými jeho okrídlenými Jaurèsmi s dúhami, alebo s tým jeho uličníkom Arcolom, po ktorom, ako mi vysvetľoval, ostal právom či neprávom len názov mosta.

V ten večer ma prišiel pozrieť.

„Čo ti je?“

„Vrátila sa.“

Láskyplne sa usmial.

„A stavím sa, že už vôbec nie je taká istá,“ povedal. „Vždy je spoľahlivejšie, keď si ich vyrobíš sám, s krásnymi farbami, s motúzom a papierom.“