Po karabašskom prímerí sa opustení Arméni primkli bližšie k Rusom

Počas druhej vojny o Náhorný Karabach vnímali mnohí Arméni opatrný až pasívny prístup Ruska ako zradu. Dva týždne po uzavretí prímeria sprostredkovaného Moskvou je, zdá sa, všetko inak. Z Rusov sa v očiach bežných Arménov, ktorí sa vo svojom nerovnom boji proti Azerbajdžanu podporovanému Tureckom nedočkali od zvyšku sveta žiadnej podpory, stali spasitelia.

Dôvodom je mimoriadne rýchle a efektívne nasadenie ruských vojsk v Náhornom Karabachu. Zatiaľ čo v baroch Stepanakertu ponúkajú miešaný nápoj „ruský mierotvorca“, v Baku a Ankare si postupne začínajú uvedomovať možné dôsledky príchodu ruských vojakov do tohto strategicky dôležitého regiónu.

Zo zradcov spasitelia

Počas šiestich týždňov vojny, v ktorej museli arménske sily čeliť presile azerbajdžanského vojska podporovaného Ankarou a islamistami z krajín Blízkeho východu, mnohí Arméni očakávali, že Rusko v konflikte otvorene zasiahne v ich prospech a zvráti tak výrazný nepomer síl. Nádej v ruský vojenský zásah však bola viac želaním než racionálnym očakávaním založenom na faktoch, keďže Moskva opakovane zdôrazňovala, že jej garancie ochrany Arménska sa netýkajú separatistického Náhorného Karabachu.

Po podpísaní Moskvou sprostredkovaného prímeria, ktoré bolo v krajine vnímané ako kapitulácia, prepukla v arménskej spoločnosti panika. Nejeden bežný Armén veril, že Moskva a Jerevan zradili ich armádu, utečenci z Karabachu sa báli, že sa nebudú mať kam vrátiť a že ich stáročné kresťanské sakrálne pamiatky zničia.

Dnes je však podľa slov arménskeho analytika Richarda Giragosijana Rusko v Arménsku vnímané ako „spasiteľ“ a nie ako „obetný baránok“, ktorého by vinili za porážku. Prispeli k tomu vyjadrenia predstaviteľov arménskej armády, ktorí potvrdili, že arménske sily sa už proti presile nemohli dlhšie udržať a prímerie tak bolo jedinou možnosťou, ako sa vyhnúť ešte väčšej katastrofe. Podľa náčelníka generálneho štábu arménskej armády Onika Gasparjana ťahali ich sily od začiatku za kratší koniec a nebyť prímeria, arménska obrana by sa úplne zrútila.

• 

„Bolo to jednoznačne úsilie Ruska, ktoré skončilo vojnu. Treba uznať, že ak by sa Rusko nesnažilo [ukončiť vojnu], výsledok by bol pre Arménov omnoho horší,“ uviedol Arman Grigorjan z Lehigh University v Pensylvánii. Arméni, ktorí Rusko obviňujú z toho, že urobilo málo, by si mali podľa Grigorjana „položiť otázku, ktorý druhý štát prišiel Arménom na pomoc a urobil viac než Rusko“. Tesne po vojne tak v arménskej spoločnosti prevládal pocit, že Rusko síce nezradilo, zato sklamalo.

Mnohí, najmä západní, experti na región sa zhodovali, že Arméni, za ktorých sa nikto iný nepostavil, nebudú mať síce inú možnosť než ostať v ruskom orbite, avšak vzťahy oboch národov budú trvalo naštrbené. Pravdepodobne by mali pravdu, nebyť mimoriadne rýchleho a asertívneho spôsobu, akým ruskí vojaci prevzali kontrolu nad separatistickým regiónom.

Pre úplnosť treba dodať, že Arménov sa aspoň verbálne zastalo Francúzsko, kde žije silná arménska komunita a kde senát v stredu odporučil uznať nezávislosť Náhorného Karabachu. Francúzsko však na rozdiel od Ruska nemá samo osebe bez podpory ostatných západných krajín v regióne žiaden vplyv.

Bojmi ošľahaní mierotvorcovia s raketometmi

Podľa dohody má zvyšky územia arménskej separatistickej republiky Arcach chrániť 1 960 príslušníkov ruskej 15. samostatnej gardovej motostreleckej mierotvornej divízie, vybavenej 90 obrnenými transportérmi, 380 vozidlami a iným špeciálnym zariadením. Ide o donedávna jedinú ruskú jednotku, ktorá bola vytvorená špeciálne na potreby mierových misií a nemala by preto disponovať ťažkou vojenskou technikou.

V žiadnom prípade však nejde o armádu byrokratov a pozorovateľov. Uvedená 15. samostatná divízia pôsobila v rokoch 2005 – 2008 v úlohe mierotvorcov v Abcházsku, pričom neskôr sa jej príslušníci údajne aktívne zapojili do bojov rusko-gruzínskej vojny. V roku 2014 zas ruské ministerstvo obrany ocenilo členov tejto brigády medailami „za návrat Krymu“. Podľa ukrajinských analytikov sa práve jej členovia tajne podieľali aj na bojoch v Donbase. V jej radoch pritom nie sú žiadni branci, ale len profesionálni vojaci.

• 

Arménske obyvateľstvo Náhorného Karabachu tak budú chrániť skúsení veteráni. Prvých 400 príslušníkov ruských mierotvorných síl začalo preberať kontrolu nad strategickým Lačinským koridorom, ktorý spája územie Náhorného Karabachu a Arménska, už pár hodín po uzavretí prímeria. Momentálne už majú na území ovládanom separatistami 23 pozorovateľských stanovíšť.

Hoci by ruskí mierotvorcovia nemali disponovať ťažkou technikou, viacerí novinári, vrátane korešpondentov agentúry Reuters, zaznamenali, ako ruské sily do Karabachu prevážali minimálne dva raketomety Grad. Ide o sovietsky systém, ktorý je schopný na protivníka vypáliť za 20 sekúnd až 40 rakiet.  

Rýchlosť, akou ruská armáda dokázala efektívne prevziať kontrolu nad väčšinou územia Náhorného Karabachu a nevpustiť doň sily Azerbajdžanu ani Turecka, mala ohromný efekt na arménsku spoločnosť. Tá začala opäť veriť, že všetko ešte nie je stratené, pričom do Náhorného Karabachu sa začalo s pomocou ruských vojakov vracať miestne arménske obyvateľstvo. Do utorka sa takýmto spôsobom do separatistickej enklávy vrátilo už 13-tisíc Arménov.

Rusi sa taktiež zaviazali ochrániť niektoré z najposvätnejších arménskych sakrálnych stavieb, nachádzajúcich sa v oblastiach, ktoré by mali pripadnúť Azerbajdžanu. Ilustratívny je príklad kláštora Dadivank, kde ruskí vojaci uprostred územia spadajúceho podľa dohody pod kontrolu Azerbajdžanu vybudovali kontrolné stanovisko a zatiaľ neodišli ani po tom, ako okolitý región ovládli azerbajdžanské sily.

Rýchle nasadenie profesionálnej armády v Náhornom Karabachu, vyšachovanie Turkov z účasti v mierotvornej misii, pomoc pri návrate arménskych utečencov a ochrana niektorých sakrálnych stavieb sú tými faktormi, ktoré urobil v očiach mnohých Arménov z Rusov, „ktorí nezradili, ale sklamali“, „Rusov spasiteľov“. Z pohľadu Moskvy je nateraz nasadenie mierotvorcov jednoznačným PR víťazstvom.

V Jerevane nervozita opadá, v Baku a Ankare narastá

Na málokom je zmena postoja voči Rusku viac badateľná než na arménskom premiérovi Nikolovi Pašinjanovi, ktorý sa dostal k moci v roku 2018 na čele revolúcie proti Moskvou podporovaným elitám s prísľubom, že krajinu privedie viac na Západ. Počas vojny, keď už bolo zrejmé, že väčšina sveta sa o osud Arménov v Náhornom Karabachu vôbec nezaujíma, volal premiér podľa Giragosijana „v panike“ najmenej päťkrát do Moskvy, pričom „takmer až prosíkal“ o ruskú pomoc.

Pašinjan sám po vojne vyhlásil, že teraz si je istý tým, že „strategické partnerstvo, priateľstvo a bratstvo medzi Arménskom a Ruskom sa v blízkej a strategickej budúcnosti len posilní“. Premiér ďalej dodal, že podľa jeho názoru zostanú ruské vojská v Karabachu dlhšie než len päť rokov dohodnutých v zmluve.

Russian peacekeepers did not allow Azerbaijani soldiers to enter the area of the Dadivank monastery. pic.twitter.com/ERuKsPzaXh

— S p r i n t e r F a c t o r y (@Sprinterfactory) November 26, 2020

Úmerne s tým, ako opadáva v Azerbajdžane nadšenie z vojenského víťazstva, začína sa do Baku zakrádať nervozita z dôsledkov, ktoré môže priniesť krajine prítomnosť ruských vojakov. Minulú stredu sa v Baku konala demonštrácia na protest proti príchodu ruskej armády na de iure územie Azerbajdžanu. Protestujúci skandovali slogany ako „Rusko odíď, Turecko zostaň!“.

Hoci Baku niekoľkokrát na upokojenie vlastného obyvateľstva už naznačilo, že v oblastiach kontrolovaných arménskymi separatistami by mohla byť rozmiestnená zmiešaná rusko-turecká misia, Moskva to vytrvalo odmieta. Podľa agentúry Reuters vyvoláva táto skutočnosť frustráciu aj v Turecku, ktoré má pocit, že hoci Azerbajdžanu pomohlo vyhrať vojnu, z formovania povojnovej reality ho Rusko úplne vyšachovalo.

To však nemení nič na tom, že zatiaľ čo Azerbajdžanci a Turci oslavovali v uliciach víťazstvo vo vojne, ruskí vojaci prevzali kontrolu nad celým sporným územím a teraz majú tromfy vo svojich rukách. Hra mocností o Náhorný Karabach sa však týmto kolom ešte neskončila. Prítomnosť ruských vojakov v regióne dáva síce Moskve možnosť viac formovať jeho osud, zároveň ju však dostala do situácie, keď môže byť do najbližšej eskalácie konfliktu vtiahnutá priamo aj proti svojej vôli.