Všetko sa zmenilo. Aj španielski socialisti poslali proti imigrantom vojsko

Hoci španielska vláda je tvorená nepríliš stabilnou koalíciou na ľavej strane politického spektra, na ktorej sa zúčastňuje aj krajne ľavicový Podemos, nemohla si dovoliť nič iné ako brániť hranicu aj za pomoci vojenských síl. Cez všetok idealizmus vpísaný do základných programov ľavicových hnutí je otvorenie brán Afrike dokorán nemysliteľné. Ceuta nie je pozostatok klasickej koloniálnej éry, ale mesto, ktoré sa nachádza v európskych rukách nepretržite od roku 1415. Španielsko sa ho nemôže vzdať o nič viac, než by sa Česká republika mohla vzdať Děčína alebo Břeclavi. Aj keby to pre Madrid bolo pohodlnejšie ako súčasná situácia, národ by sa s tým nezmieril.

Niežeby na štatúte Ceuty príliš záležalo. Tesná blízkosť medzi Afrikou a Európou predurčuje Gibraltársky prieliv k tomu, aby sa stal jedným z krízových migračných bodov. Na jednej strane leží kontinent, ktorý má sedem percent svetového obyvateľstva, štvrtinu svetového HDP a vydáva polovicu svetových sociálnych výdavkov. Na tej druhej kontinent s prudko rastúcim počtom obyvateľov, ktorých počet vyskočil zo 630 miliónov ľudí roku 1990 na zhruba 1,34 miliardy dnes, s vyhliadkou na ďalšie takmer zdvojnásobenie do roku 2050. Keby sa medzi týmito masami prevažne mladých ľudí rozniesla informácia, že marocká cesta je nestrážená, dorazilo by po nej onedlho osemtisíc ľudí nie za deň, ale za hodinu. A Ceuta, mesto veľkosti Olomouca, by mala na výber medzi tým, nechať sa úplne zavaliť, alebo sa brániť prostriedkami v Európe nemysliteľným, alebo skôr nevysloviteľnými.

Jednorazová marocká akcia, ktorej následky pritiahli pozornosť celej Európy, nám má pripomenúť jednu dôležitú vec: vykupujeme si pocit vlastnej mravnej nadradenosti tým, že špinavú prácu za nás odvádzajú iní. Ak moslimovia majú svoj nedotknuteľný a svätý korán, európski liberáli majú namiesto neho kánon nedotknuteľných a svätých medzinárodných zmlúv vrátane tých, ktoré regulujú právo na azyl. Tie sú naveky a je potrebné ich obhajovať do roztrhania tela. Sama hlasno vyslovená myšlienka na to, že by niektoré z nich možno potrebovali prehodnotiť, ak nie zrušiť, znamená pre toho, kto ju vysloví, určité spoločenské riziko.

Lenže realita je taká, že od roku 1945 sa pomery dávno zmenili. Afričanov je skoro desaťkrát viac ako vtedy, Európania medzitým vybudovali štedré, ale preťažené sociálne systémy, cestovanie na dlhé vzdialenosti dramaticky zlacnelo, nekvalifikovanú pracovnú silu západná ekonomika nepotrebuje. Každý štát EÚ, ktorý sa odvážil spočítať skutočné náklady na migráciu z jednotlivých častí sveta, dospel k záveru, že divoká migrácia z rozvojového sveta je ťažkým bremenom pre verejné rozpočty – a to ani nezabiehajme do sociálnych a náboženských konfliktov, ktoré so sebou tento vývoj priniesol.

Výsledkom je pokrytecká situácia, keď si európske štáty na jednej strane hrdo búšia do hrude kvôli tomu, ku koľkým ľudskoprávnym dohovorom sa zaviazali, a na druhej strane si najímajú susedné krajiny na to, aby tieto záväzky reálne plniť nemuseli. Alebo len v znesiteľnej miere. Uvedomenie si, že univerzálnym rešpektom pre magické slovo „azyl“ by sa otvorila cesta do Európy stámiliónom – pretože nikto ani teraz nevie účinne deportovať zamietnutých žiadateľov, ktorí po ceste „stratili pas“ – vedie európske vlády k tomu, aby hľadali všelijaké nepríliš dôstojné postupy na uľahčenie pomerov.

Čoho sa presne bojíte, vy oceľoví Nemci, hrdí Francúzi, praktickí Česi a realistickí Taliani? Nie je čas priznať si, že hrou na mravnú superveľmoc sa Európa ocitla vo vydierateľnej pozícii? Nie je čas priznať si, že nechceme byť terčom azylovej turistiky pre občanov stovky chudobných krajín sveta? Že zmluvy, ktoré dávajú každému na planéte právo doraziť na hranice EÚ a požadovať azylové konanie, sú beznádejne zastarané?

Čokoľvek je trvalo neudržateľné, sa jedného dňa zrúti. Aj súčasné schizofrenické divadlo, pri ktorom Turecko, Líbya či Maroko môžu EÚ držať pri krku nôž v podobe migrujúcich zástupov. Populačný rast v rozvojovom svete stále ešte trvá a po najbližšie desaťročia trvať bude; podľa stredného modelu OSN má mať naša planéta roku 2050 o dve miliardy obyvateľov viac ako dnes. Máme v podstate len dve možnosti: akceptovať, že štruktúra práva na azyl zdedená od minulých generácií nezodpovedá súčasným svetovým pomerom, a nejako racionálne a včas ju zmeniť. Alebo aj naďalej zatvárať oči, odvracať hlavu, búšiť sa do hrude a za chrbtom podplácať Maročanov a Turkov, nech za nás robia to, čím my sa pošpiniť nechceme. Až do chvíle, keď ich to jedného dňa prestane baviť.