Aktívna členka podzemnej cirkvi, politický väzeň, vzor angažovaného laika. Stála po boku kňaza Jána Beňa, až kým sa v očiach kresťanského sveta „neprepadla“ po tom, ako otehotnela so ženatým mužom. Napriek všetkým rizikám povedala životu áno. A tam sa jej príbeh zďaleka nekončí. Priska Danková, za slobodna Kopečná, odišla do večnosti v júli minulého roka vo veku 87 rokov. O jej autentický životný príbeh sa s nami podelil Priskin syn, moderátor, dramaturg a tanečník Pavol Danko. 

Kočovné detstvo a rodinný život

Priska Kopečná mala kočovné detstvo. Narodila sa totiž šikovným a pracovitým rodičom, ktorí boli zamestnaní priamo u Baťu. Ten mal svoje prevádzky a podľa toho, kam poslal svojich zamestnancov, aby otvorili obchod, tam sa Priskina rodina sťahovala. Detstvo prežila na rôznych miestach terajšej nitrianskej diecézy. Napokon sa rodina usídlila v Nitre. Dole v meste mali obchod a hore na Zobore obrovský pozemok s vinohradom. 

Priskina mama nemala iné školy okrem základnej ľudovej, no bola to veľmi inteligentná žena. Typický príklad toho, čomu hovoríme „zdravý sedliacky rozum“. Manželia Kopeční, Priskini rodičia, prežili niekoľko ťažkých strát. Dve deti im zomreli krátko po narodení a dvoch synov, ktorí boli už oveľa starší, zabila bomba, keď sovietska armáda bombardovala Nitru v pondelok 26. marca 1945. Pod rúškom oslobodzovania zanechali Rusi po sebe spúšť a mnoho vyhasnutých ľudských životov. Chlapci išli do mesta kúpiť chlieb a otec z domu na kopci videl, ako padajú bomby, a v priebehu toho dňa ošedivel. Kopečným tak ostala jediná dcéra, dvanásťročná Priska, kým sa im neskôr nenarodil ďalší syn. 

„Mama sa veľakrát vracala v spomienkach k tomu času, najmä v posledných chvíľach, kým bola ešte doma, hoci už len ležiaca na posteli, rozmýšľala: ‚Ako to tí moji rodičia zvládli? Nikdy predo mnou nevyplakávali, urobili všetko pre to, aby o nás, deti, bolo postarané, aby sme mali školu, oblečenie, jedlo, nikdy z toho nerobili drámu a žili v akejsi odovzdanosti.‘“  

Láska k medicíne

Priska študovala na nitrianskom gymnáziu a túžila študovať medicínu. Po počiatočných neúspechoch sa jej napokon podarilo na školu dostať, no po necelých dvoch semestroch ju komunisti v roku 1958 „zabásli“. Medicínu nikdy nedoštudovala, hoci neskôr pracovala ako zdravotná sestra.

Maturantka Priska plná odhodlania.

Foto: osobný archív P. Danka

“Po revolúcii ju rehabilitovali ako politického väzňa a bol jej udelený titul čestného doktorátu MUDr. Mamka nemala rada, keď jej potom niekto písal MUDr. Priska Danková, lebo chcela žiť v pravde – medicínu predsa nikdy nedoštudovala.”

„Keď po ockovej smrti šla do predčasného dôchodku aj kvôli tomu, aby sa mi mohla venovať, stále k nám niekto chodil a prosil ju, aby mu pichla injekciu. Bola vychýrená tým, že to vedela robiť bezbolestne a presne.“

Živá viera, podzemná cirkev a turistické aktivity

Základy viery dostala Priska od rodičov. Výrazne ju ovplyvnili aj rehoľné sestry Vincentky, ktoré pôsobili na gymnáziu, kde Priska študovala, kým ich komunisti odtiaľ nevykázali. Potom sa veľmi rýchlo dostala do skupiniek, čím ďalej tým viac tajných, podzemných, ktoré sa stretávali pod zásterkou turistických aktivít. 

Milovníčka tatranských končiarov. Foto: osobný archív P. Danka

„Preto má mamička nespočetné množstvo zážitkov z našich hôr, najmä z Tatier. Bola niekoľkokrát na Gerlachu a pochodila celé Tatry, no vždy to bol len maskovací manéver. V skutočnosti sa stretávali, mali duchovné cvičenia, sprevádzali ich kňazi, niektorí z nich sa neskôr stali biskupmi. Napríklad mamka má krásnu fotku s biskupom Rábekom, ako spolu kráčajú kdesi na Lomnický štít.“

Prisku veľmi oslovila kniha O pravej úcte k Panne Márii od Ľudovíta Mária Grignion z Montfortu, ktorá sa v tom čase dostala aj na Slovensko. Bola to v určitom zmysle slova revolučná vec a Priska sa spolu so skupinou, ktorá vznikla, začala snažiť o šírenie tohto posolstva. „To sa stalo hlavným kameňom úrazu. V tom čase akékoľvek združovanie, zvlášť mladých ľudí a s náboženským obsahom, bolo pre vtedajší režim hrozbou. Preto ich sledovali a potom postupne pochytali. Mamku čakali príslušníci ŠTB pred bytom, kde počas štúdia medicíny bývala.“ 

„Kde je ten váš Boh, Kopečná?!

Priska si odsedela 18 mesiacov. Bola v Nitre i v Prahe na Pankráci. „Mamička bola vo väzení v tom období, keď si už dávali veľký pozor, aby nedochádzalo k zverstvám ako napríklad pri sestre Zdenke Schelingovej. Nezažila fyzický teror ani mučenie, no veľmi rafinovaný psychický teror.“

Priskin syn Pavol rád spomína niekoľko historiek z tohto obdobia:

“‚Kde je ten váš Boh, Kopečná?‘ kričali pri jednom výsluchu a snažili sa z nej vypáčiť mená ďalších spolupracovníkov, aby mali istotu, že vonku nebehá niekto ďalší. Moja mama, vtedy dvadsaťpäťročná, s absolútnym pokojom povedala: ‚Aj tu, pán prokurátor, aj tu…‘

Keď sa ma ľudia pýtajú, kde som dostal vieru, to moja mama bola pre mňa živým svedkom viery. Aj keď som mal v puberte nejaké pochybnosti, vždy sme spolu debatovali a ona mi s pokojom rozprávala o tom, čo prežila. V konečnom dôsledku to bolo najväčšie svedectvo, aké som mohol dostať.“

Pavol spomína aj ďalšiu príhodu. Komunisti nahuckali Priskinho otca, aby jej šiel dohovoriť a primäť ju k tomu, aby sa podvolila a prezradila mená ďalších ľudí. „Vraj nemá zmysel tajiť ďalších ľudí, aj tak už mnoho vedia, nech sa nehrá na hrdinku a prizná to a potom ju pustia domov. Mamu zrazu zobrali do stretávacej miestnosti bez akejkoľvek prípravy. Tam pred ňou stál jej otec, ktorý ju so slzami v očiach prosil: ‚Priska, nemá to zmysel, poď, rýchlejšie ťa pustia…‘ Ona v tej chvíli pochopila, že ak sa s ním dá do rozhovoru, neustojí to. Napriek tomu, že to bol jej otec, chladnokrvne povedala: ‚Končím túto návštevu, zoberte ma späť do cely.‘ Otec bol nešťastný, že s ním dcéra odmietla hovoriť. Až neskôr sa o tom mohli porozprávať a vysvetliť si to.“

Po osemnástich mesiacoch, čo bol kratší čas, než na aký bola Priska odsúdená, prišli amnestie, došlo k čiastočnému uvoľneniu a dostala sa na slobodu. 

Éra Beňovcov

Po prepustení z väzby sa Priska spoznala so saleziánom Jánom Beňom, okolo ktorého sa postupne vytvorilo spoločenstvo Nazaret, hnutie neskôr známe ako beňovci. 

„Mamička mi o tom hovorila: ‚V prvom rade si treba uvedomiť, že v čase, keď niečo také začalo vznikať, bol u nás veľký hlad po akejkoľvek literatúre.‘ U nás nebolo nič. Literatúra sa pašovala zo zahraničia alebo sa prepisovala na strojoch v podobe takzvaných klepaníc a samizdatov. Aj mamka sama veľakrát prepisovala. A ďalšia vec, nebolo tu vtedy žiadne vedenie. Omše sa komunistom nepodarilo zakázať, ale mnohí kňazi spolupracovali s režimom, aby si zachránili holý život. Bol problém nájsť kňazov, ktorí boli ‚čistí‘ a zachovali si úplnú slobodu. V tom čase bola skupinka okolo Janka Beňa obrovský poklad. To, že sa časom začali objavovať aj kontroverzie a isté tézy, nariadenia, usmernenia, ktoré Ján Beňo cez svojich kňazov posúval ďalej, a nie všetky boli správne, to je druhá vec. Mamička bola vždy na to veľmi citlivá, nechcela o tom až tak hovoriť. Bola si vedomá, že sú tu dva tábory. Sú tu ľudia, ktorí sú stále vychovaní touto érou beňovcov, ktorí si to držia ako svoj poklad. A potom je tu druhý extrém, ľudia, ktorí to všetko považujú len za zlé a choré. Nemala rada ani jeden z týchto extrémov, vždy sa snažila veci pomenovať v pravde. Mamička si myslela, že to mohlo byť spôsobené Jankovým vnútorným prežívaním, dokonca možno jeho zdravotnými ťažkosťami. Zdalo sa jej, že kvôli tomu akosi zatvrdol a potom jeho rady a usmernenia boli tvrdé, prehnané, často až škrupulózne.“

Tento vývoj viedol k čoraz častejším stretom medzi Priskou a Jánom Beňom. „V začiatkoch bola skoro ako jeho pravá ruka, on v nej videl vzor pre laika, ktorý ostane slobodný a slúži Cirkvi bez toho, aby bol súčasťou nejakého rehoľného spoločenstva. A mamka naozaj taká bola. Nebála sa hovoriť, evanjelizovať. Kam prišla, tam hovorila o mariánskej úcte či koncilových dokumentoch. To bolo pre vtedajších ľudí úplne neznáme.“

„V ‘68, v tom povestnom období uvoľnenia, sa na Velehrade konalo veľké stretnutie cirkevných predstaviteľov. Mamka bola delegátom za celé Československo a predniesla príhovor za laikov. Máme ho na magnetofónovej páske. Po každej vete bol potlesk, lebo tam nebojácne hovorila o tom, že my laici chceme participovať na živote Cirkvi. Vystúpila tam s príhovorom medzi rôznymi biskupmi, kňazmi a cirkevnými hodnostármi. Bola odvážna a dynamická. Možno preto bola pre Janka Beňa vzorom toho, ako má vyzerať angažovaný laik.“ 

„Škandalózne fiasko“

Priska čím ďalej tým viac nesúhlasila s Beňovými názormi. Situácia medzi nimi sa vyhrotila až tak, že Beňo nechcel, aby sa ďalej vôbec stretávali. Priska nevedela pochopiť, prečo by sa na základe nejakých nezrovnalostí museli úplne rozísť. V tom čase pracovala v nemocnici a jeden z pacientov bol natoľko neodbytný, až jeho šarmu podľahla. V tomto náročnom období, ktoré prežívala, sa počal nový život. 

„Pre mamu to bolo úplne škandalózne fiasko. Mnohí ňou začali opovrhovať. Dokonca sa ukázalo, že muž, ktorý ju zviedol, bol ženatý. Nemohol mať deti a veľmi túžil po synovi. Mamka sa zrazu z toho výslnia úplne prepadla, lebo sa stala slobodnou matkou. S otcom sa nemohli hneď zobrať, lebo ten sa musel postarať o svoju chorú manželku.“

Priska bola zdravotná sestra a v čase, keď otehotnela, mala 44 rokov. Práve z jej pracovného prostredia prišli tlaky na to, aby si dieťa dala vziať. Dokonca aj niektorí „veriaci ľudia“ na ňu naliehali, aby išla na potrat. 

„Akoby zrazu zabudli na ‚nezabiješ‘, lebo bolo pre nich dôležitejšie, aby sa mama ‚očistila‘ od toho ‚pádu‘, že čaká dieťa. Bol to obrovský tlak, no ona ho ustála. Preto ja v otázke ochrany života nemám o čom diskutovať. Dostal som dar života cez moju mamu napriek tomu, že nevedela, čo ju čaká, či niekedy bude môcť s otcom žiť, ako si so všetkým poradí. Bola to veľmi odvážna žena.“ 

Priskina mama situáciu nevedela prijať, dokonca Prisku „vykázala“ z domu, nechcela sa s ňou stretávať. No časom cez malého Paľka došlo k zmiereniu. 

„Najväčším znakom zmierenia bolo to, že keď sa naši brali, moja babka poslala obrovskú tortu ako symbol, že je rada, že to nakoniec takto dopadlo.“

Pavel Danko

Keď sa Pavel Danko dozvedel, že Priska čaká ich dieťa, rozhodol sa, že sa postará o svoju manželku, no bývať bude s Priskou a Pavlom, chcel byť pri svojom synovi. Jeho manželka bola chorá, finančne ju zabezpečoval a pravidelne za ňou chodil. 

„Dokonca si pamätám, že ako malý chlapec som s otcom chodil k nejakej tete Aničke, hoci som nerozumel, že to bola vlastne jeho zákonitá manželka. Zaujímavé bolo, že ma mala celkom rada, aspoň tak si to pamätám.“

Pavel Danko bol obľúbený, vedel spájať ľudí. „Rád chodil na návštevy, rád sa nechal pozvať. Vedel si vypýtať vajíčka, ovocie, víno, čokoľvek. Mamka to musela dosť často predýchavať.“ (Úsmev.) 

Otcovu žoviálnosť a bezprostrednosť zdedil aj jeho syn Pavol.

Svadba a pohreb

Napriek náročným okolnostiam Priska verila v Boha, vychovávala malého Pavla vo viere, hoci na jeho prvom svätom prijímaní sama nemohla prijať eucharistiu, lebo v tom čase ešte nebola zosobášená s Pavlovým otcom. Svadbou prišlo pre ňu veľké oslobodenie. Neskôr poznamenala, že nemožnosť prijímať eucharistiu bola pre ňu horšia ako kamenné väzenie.

„Takmer desať rokov mamka nemohla pristupovať ku sviatostiam, až dovtedy, keď manželka môjho ocka zomrela a mohli sa zosobášiť. Tým pádom som bol na svadbe mojich rodičov. Niekoľko mesiacov nato však ocko zomrel.“ 

Priskin manžel bol od nej o 10 rokov starší a už dlho ho trápili zdravotné problémy. Bol ortopedický pacient a jeho pečeň bola kvôli rakovine vo veľmi zlom stave. 

„Priska potrebuje prijatie, starajte sa!

„V čase, keď mamka ostala tehotná, Pán Boh poslal do nášho života hnutie Fokoláre. Maminka bola známa vo všetkých kruhoch podzemnej cirkvi. Takže ľudia z hnutia Fokoláre doslova poverili tri ženy z Bratislavy, ktoré boli volontárkami v hnutí Fokoláre, a dostali zadanie: Priska teraz potrebuje prijatie, starajte sa! Od útleho detstva si pamätám, ako k nám chodili na návštevu tri dámy – Milka, Angelika a Maňula, ktoré nám postupne začali nosiť Slovo života od zakladateľky hnutia Fokoláre Chiary Lubichovej. Na každý mesiac v ňom boli meditácie ku konkrétnym veršom zo Svätého písma.“

Prirodzeným vývojom začal po revolúcii aj mladý Pavol chodiť na stretká tohto hnutia. Priska tiež, kým vládala, chodila na stretnutia. Raz do týždňa sa so skupinkou ďalších žien stretávali, modlili, rozoberali Božie slovo a zdieľali sa o živote. 

Matka na 200 percent

Po manželovej smrti sa Priska snažila urobiť všetko pre to, aby bolo o syna Pavla postarané. „Do dôchodku išla trochu skôr, aby som nechodil domov sám s kľúčikom na krku. Kým vládala, mal som doma možno až ‚nezdravý‘ servis. Variť, žehliť či iné domáce práce som sa naučil až ako dospelý muž, lebo ona mi dovtedy slúžila, aby som mohol celé leto chodiť na festivaly, workshopy a všetok čas využívať na rozdávanie sa. Starala sa o mňa, sponzorovala ma. Bola matkou na 200 percent.“

Zo synových aktivít a tvorby sa Priska veľmi tešila. „Bola na mňa veľmi hrdá a keď vznikla Televízia Lux, bola to jej najsledovanejšia stanica. Bola veľmi kritická, až kým jej v poslednom roku života neodišlo myslenie. Vedela veľmi trefne povedať kazateľom, či mali homíliu pripravenú dobre alebo nie.“ (Smiech.) 

Múdra a odvážna žena, ktorá žila s krásou

Pre Pavla bola mama Priska stelesnením múdrej a odvážnej ženy. 

„Záležalo jej na tom, aby som aj ja bol slušný a múdry. Mnohí dnešní ‚obrátení‘ mladí majú pocit, že starí ľudia, babky, nevedia, čo je viera. No moja mamička naozaj žila s Bohom. Čokoľvek sa dialo, alebo keď k nám prišli ľudia s kadejakými ťažkosťami, ona vždy do toho pozvala Boha. Nikdy mi to priamo nepovedala, ale toto mám od nej – pozvi Boha do ktorejkoľvek časti dňa, do akejkoľvek činnosti. Nenechaj si ho iba na modlitbu či omšu.“

Priska počas svojho života veľmi rada čítala, lúštila krížovky, udržiavala sa v kondícii. 

“Mala úžasnú slovnú zásobu, vedela sa skvele vyjadrovať. Veľa vecí som po nej zdedil. V rámci gymnázia mali divadelný krúžok a dostala ponuku ísť na VŠMU, no odmietla to. Vedela skvele rozpoznať gýč od umenia. U nás doma visia obrazy Ladislava Záborského, ktorého osobne poznala. Jeden dostala do daru priamo od majstra. Milovala hudbu, chodila na koncerty, na operu. Žila s krásou. Vedela rozpoznať Boha nielen ako dobro, pravdu, lásku, ale aj ako krásu. Najväčším sponzorom ATaku bola Priska Danková. Od začiatku tomu uverila, absolútne ma v tom podporovala a kým vládala, bola na všetkých predstaveniach.“ 

Priska fandila veriacim ľuďom v politike. Po revolúcii bola pri zakladaní klubu KDH v Dunajskej Lužnej. 

Záver života poznačený krížom

Záver Priskinho života bol poznačený veľkým krížom. „Žena, ktorá bola absolútne odvážna, totálne slobodná a nesmierne komunikatívna, dostala v závere života najťažší možný kríž. A to je strach, dobrovoľnú samotu a nakoniec stratu zdravého rozumu. Ku koncu už netušila, čo je Lux, netušila, kde pracujem. Vracala sa jej minulosť. Nevedela pochopiť, prečo sa nemôže stretnúť so svojou mamou. Raz som jej povedal, že jej mamka už zomrela, a nechtiac som jej touto informáciou ublížil. Totálne sa uzavrela a nechcela sa stretávať s ľuďmi. Podľa mňa sa trošku hanbila za svoj stav, že už nevládze chodiť. Lebo kým vládala, aj s paličkou chodila do kostola. Akonáhle ostala doma, naozaj ostala doma. Dostať ju von medzi ľudí na vozíku sa mi podarilo asi dvakrát za celé tie mesiace.“

Posledné narodeniny oslávené doma. Foto: osobný archív P. Danka

Priska mala svoje priateľky cez telefón a zopár kamarátok v Dunajskej Lužnej, ktorým dovolila prísť na návštevu, zdieľala sa s nimi a modlila.

„Pre mňa bolo asi najhoršie to, že sa veľmi bála. Začala mať rôzne predstavy, že k nám niekto chodí, mala zvukové i obrazové halucinácie. To, v čom bola predtým neprekonateľná a obdivuhodná, to všetko odišlo. No toto jej ostalo: neprestala veriť a mať srdce nasmerované na Boha. Občas sme sa doma povadili, pochytili, lebo ja som nechcel prijať, že moja mama kvôli Alzheimerovi postupne stráca zdravú myseľ. Niekoľko mesiacov mi trvalo, kým som sa naučil, že pri nej musím hrať hru a niekedy prejsť na inú tému namiesto toho, aby som sa s ňou o niečom hádal. No vždy, keď sme sa povadili, prišla modlitba, v ktorej sme sa naspäť zjednotili. Bolo to fascinujúce.“

Týždeň pred svadbou syna Pavla dostala Priska porážku. Vďaka zdravotnému personálu v Podunajských Biskupiciach, kde zhodou okolností Priska roky pracovala, sa z toho Priska dostala. 

„Vymodlila mi manželku

Priskin syn Pavol sa v závere jej života odhodlal k odvážnemu kroku, keď vo svojich 40 rokoch požiadal o ruku Ivku, jednu z tanečníčok tanečného divadla ATak. Priska v tom čase na mnohých ľudí zabudla, nespoznala ich, no podľa Pavlových slov Ivku poznala. Hoci sa poznali krátko, tak hlboko sa jej vpísala do srdca. Syna Pavla spoznala vždy.

Posledné spoločné medové Vianoce. Foto: osobný archív P. Danka

“Vnímam, že mamka mi vymodlila manželku a manželstvo, lebo v mojom živote sa tieto dve úžasné ženy vymenili. Bol som sám doma len pár dní, necelý týždeň. Potom už prišla Ivanka. Mamka Ivanku milovala. Bola pripravená sprevádzať ma aj v tej etape života, keď som bol presvedčený, že zostanem sám, podobne ako ona. Niekedy mi to aj tak žartom povedala: ‚Len aby si ešte nedopadol ako ja. Tiež som si myslela, že budem celý život slúžiť ako slobodná laička.‘ No ja som hovoril: Mami, ja už viem, čo sa tebe stalo, ja si dám pozor.” (Smiech.

Priskin syn Pavol bol totiž dlho presvedčený o tom, že bude ako slobodný laik slúžiť v Cirkvi. 

“A Pán Boh to asi vzal vážne, lebo naozaj si ma použil. Som vďačný za celé tie roky, za Radu pre mládež, za národné stretnutia, za prácu v Luxe a hlavne za ATak. Lebo toto dielo mi dalo aj manželku. Keby pre nič iné nevzniklo, tak práve pre Ivku. Myslím si, že môžem hovoriť aj v mene mojej manželky, ktorá si tiež prešla ťažkou životnou cestou a ATak sa stal pre ňu záchranou v najťažšej etape jej života a dokonca tam dostala muža. Nikdy by nepovedala, že ten prísny režisér raz bude jej manželom.”

Pavol spomína, ako mu mama Priska už vopred dohovárala: „Mamka mi priala, ale pri akomkoľvek mojom zlyhaní, zdvihnutí hlasu či prísnej reči mi hovorila: ‚Ale takto sa nemôžeš správať ku svojej žene. Ona bude trpieť. To si môžeš dovoliť ku mne, ale nie k iným! Mal by si si konečne vstúpiť do svedomia.‘ Jednoducho mi dávala kázne až do konca, kým ešte triezvo uvažovala. Veľmi jej záležalo, aby som druhým, hlavne ženám, neubližoval. Bola veľmi šťastná, keď som si napokon našiel manželku.“

„Dve najdôležitejšie ženy v mojom živote.“ Foto: osobný archív P. Danka

„Keď som dostala toľko radosti, kto vie, čo ma čaká?“

Priskin stav si vyžadoval čoraz väčšiu starostlivosť a pre snúbencov a čoskoro mladomanželov nastal čas, aby zvážili, čo ďalej.

“Nemali sme ani odvahu, ani silu starať sa o mamu doma. Našli sme pre ňu miesto a ako často to šlo, tak sme za ňou chodili. Do toho prišla korona a tri mesiace sme mamku nevideli. Neskôr sa to na chvíľu dalo a potom si ju Pán povolal.“

Posledné dni, keď Pavol s Ivkou chodili za Priskou, v stave bolesti a Alzheimera povedala niekedy veci, nad ktorými nevychádzali z údivu: „Raz nám povedala: ‚Keď som dostala toľko radosti, kto vie, čo ma čaká?‘ – bola dojatá, keď sme prišli. Vždy sa tešila ako dieťa, zakaždým to prežívala nanovo. Toľkokrát som plakal, keď som si predstavil, že tam celé dni leží sama a keď sme prišli, bolo to pre ňu ako nebo.“

„Bola nesmierne silná, preto jej bol zverený ťažký kríž. Silné nohy vášnivej turistky sa zmenili na boľavé s barlami. Krásne klavírne prsty sa pokrútili od bolesti. Život plný ľudí a stretnutí vystriedala samota. A obrovská odvaha sa premenila na úzkosť, strach a obavy. Kríž mnohých podôb… ktorý niesla posledné roky. Úplne sa stiahla z dohľadu… prosím, nemajte jej to za zlé. Viac ako rok som sa pýtal Boha, prečo sme svedkami jej utrpenia… Najmä deň pred odchodom do Božej náruče som v jej tvári zahliadol agóniu Krista schváteného bolesťou. Možno som sa mal naučiť viac jej ďakovať, objaviť jej vytrvalosť a vernosť, mal som možnosť byť vďačný svojej skvelej manželke, ktorá ma učila, ako objať Krista v trpiacich, ale najmä, mal som sa asi naučiť totálne dôverovať Bohu, že vie, čo robí…

Ďakujem za túto lekciu. Určite nie poslednú…

(úryvok z nekrológu, ktorý na pohrebe Prisky Dankovej predniesol jej syn Pavol)

Priska Danková

(1. 3. 1933 – 26. 7. 2020)

„Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Mt 5, 10

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.