Za dverami centra bojujúceho proti hybridným vojnám

V interiéri vidím fotogalériu popri schodoch, rozoznávam nebohého Johna McCaina. Všade okolo veľký počet notebookov s americkým a izraelským softvérom. Martin Leidenfrost nazrel dovnútra centra, ktoré z Čiernej Hory bojuje proti ruským a čínskym hybridným útokom.

Odkedy sa bývalá čiernohorská vláda rozhodla, že Čierna Hora vstúpi do NATO (písal sa rok 2017), je z tohto milého le­to­vis­ka a miništátiku frontové územie. Značná časť Čiernohorcov totiž tra­dič­ne pociťuje sympatie k Rusku, keďže si tu NATO neurobilo najlepšie me­no, keď v roku 1999 počas bombardovania Juhoslávie zabilo aj Čier­no­hor­cov na území dnes už nezávislej Čiernej Hory.

Vo vedení NATO zrejme pochopili, že najmladší člen aliancie je za­ro­veň aj jej najslabším člankom: NATO tak posiela na juž­ný Jadran na podporu čier­no­hor­s­kej vlá­dy každý rok svoj „prvý Coun­ter-Hybrid Warfare Team“. A v roku 2018 otvorili Spojené štáty práve v hlavnom me­ste Podgorica jedinečné ústredie na boj proti digi­tál­no-hyb­rid­ným vojnám. Volá sa Digitalni fo­renzički centar, teda Digitálno-fo­renzné ústredie, zastrešuje ho At­lantic Council.

Digitálno-forenzné ústredie súhlasilo s rozhovorom, bolo to ešte pred Veľkou nocou, lenže kvôli nočnej more z dopravy v dôsledku obec­ných koronakarantén som prišiel so silným meškaním. Stál som pred oceľovou bránou s diskrétne trblietavými ikonami a očami, za­zvo­nil som. Dvere otvoril malý svalnatý holohlavý ochrankár, ktorý sa sotva zmestil do sivého obleku, spolu s ním prišla vzrušujúca bal­kán­s­ka kráska. Obaja boli pravdepodobne Čiernohorci, hovorili ale ang­lic­ky a bez prízvuku, zvlášť fyziognómia ochrankára vyžarovala niečo vý­sostné anglosaské. Zacítil som závan ľadu ako z Pen­ta­go­nu. Pos­la­li ma preč.

Existenciu tých „digitálnych forenzníkov“ som si všimol ešte minulý rok, keď odhalili skrytú pročínsku kampaň na srbskom internete. Odo­hra­la sa v období od 9. marca do 9. apríla roku 2020, teda v čase, keď všetky európske krajiny zúfalo zháňali rúška a medicínske vy­ba­ve­nie a keď Čína Srbsku také dodala. „Čína je veľkým a úprimným pria­teľom Srbska,“ tweetovala istá Ana Blažić, „vždy nás nezištne, sta­točne a bez­pod­mie­neč­ne pod­po­rujú!“ Istý Darko Veselić tiež naz­val ľu­do­vú re­pub­li­ku „sku­točným priateľom, ktorý pristupuje k pomoci Srbsku s nepravdepodob­ným nad­šením. Naozaj sú to majestátni ľu­dia. Ne­konečná vdaka!“ Há­čik bol v tom, že Digitalni fo­renzički centar zistil že 71,9 percenta z 30 000 tweetov pochádzal od BOT-ov, čiže internetových robotov.

Teraz, pred Turícami – Čierna Hora zhodou okolností práve oslavuje 15 rokov svojej nezávislosti – sa konečne dostanem dnu. Vonku na rozsiahlych terasách okolo pekárne Parisienne vib­ruje ka­via­rens­ký život, vnútri ma kontroluje iný nehumorný ochrankár. Na respirátore má vlajku NATO, bezbečnostná kontrola je prísna ako na letisku, foťák mi zabaví.

V interiéri nie je čo vidieť, až na fotogalériu na schodoch, kde rozoznávam nebohého Johna McCaina, a veľký počet no­tebookov. Mladý zamestnanec Milan – vďaka zubnému strojčeku pô­so­bí civilne až nevinne – mi podáva ruku. Rúško už nenosí. V Čiernej Hore sa očkuje hlavne Sinopharmom a Sputnikom, zo západnej vak­cíny Pfizer majú málo, celé Digitálno-forenzné centrum je ale už Pfizerom zaočkované. Milan mi vysvetľuje, že americký State De­partment založil DFC v roku 2018 a financuje ho „na sto per­cent“. Informácia o tom, koľko ľudí tu pracuje, vraj „nie je taj­ná, ale ani ju nedáme von“. Prezradí len toľko, že majú vo všet­kých krajinách západného Balkánu okrem Albánska freelancerov, kto­rí im dodávajú svoje zistenia z webu vo svojich krajinách.

• 

Predovšetkým, ozrejmuje mi Milan, „máme PoC u Twittera v Záhrebe“. Vďaka tejto „Person of Contact“ majú priamy vplyv na Twitter, spoločnosť zvykne odstrániť profily, ktoré DFC identifikuje ako BOT-y. Na zadanie podgorických forenzníkov Twitter napríklad zmazal všetkých 1 124 účtov velebiacich Čínu.

Mladý politológ sa uvoľní a rozpráva viac, ako by mal. Je to dané tým, že zvyknem dovolenkovať s rodinou v Čiernej  Hore, čítam si tam každé ráno miestne a srbské noviny a rád si odskočím na rozhovor s nejakým zaujímavým čiernohorským dejateľom. Vďaka tomu poznám napríklad Milana Kneževića, výrazne prosrbského a proruského čiernohorského politika, ktorý bol v tajuplnej kauze „pokusu o štátny prevrat vo volebný deň v roku 2016“ odsúdený na päť rokov basy a ktorý je od jesene súčasťou novej, viac rusofilnej vládnej väčšiny. Na tomto prevrate sa mimochodom mala podieľať aj marketingová firmička, ktorá neskôr pomohla vyhrať voľby súčasnej slovenskej prezidentke. Milan zrejme ešte nestretol cudzinca, ktorý sa v reáliách mikroštátu so 620-tisíc obyvateľmi tak orientuje, rozväzuje mu to jazyk. Môže to aj byť tým, že sa rozprávame po anglicky. Vášnivý „Naťák“ si očividne nevie predstaviť, že ako kultúrny srboljub nezdieľam jeho opovrhovanie srbskou pravoslávnou cirkvou, rovnako ako si Knežević, s ktorým som sa bavil po rusky, nevedel predstaviť, že nezdieľam jeho nekritickú obhajobu Kremľa.

Práve onen rusko-srbský „pokus o prevrat“ bol podľa Milana jeden z dôvodov, že DFC bolo umiestnené práve v odľahlej a zaspatej Podgorici: „Naším hlavným cieľom je vyrovnať sa so zahraničným zlomyselným vplyvom, najmä z Číny a Ruska. V Čiernej Hore sme od roku 2015 videli zlomyseľný vplyv Ruska, pred vstupom do NATO to tak nebolo, potom bol ešte pokus o puč v roku 2016, tak sme si uvedomili, že s tým musíme niečo urobiť.“

Zdôverí sa mi, že osobne síce verí, že pokus o štátny prevrat sa skutočne stal, ale už neverí, že ruskí, srbskí a čiernohorskí sprisahanci to plánovali tak, ako to špeciálny prokurátor Milivoje Katnić prezentoval počas svojich melodramatických tlačoviek: V tom, čo Katnić nazval „pekelný plán“, chceli prezlečení pučisti pred parlamentom strieľať do demonštrantov z vlastného tábora, pričom chladnokrvne tam údajne počítali s desiatkami mŕtvych, chceli to hodiť na režim večného vladára Čiernej Hory Mila Djukanovića, ktorého chceli zároveň uniesť a zabiť spolu so všetkými jeho ochrankármi. Celé to malo vyzerať ako fatálny svár medzi rozvadenými ochrankármi a nie ako puč. Milan len sucho skonštatuje: „Katnića som nedokázal brať vážne.“ Kauza prevrat sa vo februári vrátila do bodu nula, odvolací súd zrušil všetky rozsudky.

• 

• 

• 

Milan si veľmi váži kolegov z bratislavského Globsecu a cituje ich nedávny prieskum, podľa ktorého je Čierna Hora členom NATO s najviac proruskou populáciou. Priznáva sa: „Keby sa uskutočnilo referendum, Čierna Hora by nebola v NATO.“ Musím sa ho niekoľkokrát spýtať, či to považuje za fér, keď krajina bez demokraticky väčšinovej podpory vstúpi do vojenského paktu. „Why not?“ odpovedá nakoniec, „bola za to väčšina v parlamente.“

Práca DFC, vidieť to z ich webstránky, sa vo veľkom zameriava na Srbsko. Je to aj preto, hovorí Milan, lebo Srbsko predstavuje backchannel pre ruský vplyv na Balkáne. Ako príležitostný čitateľ piatich srbských tabloidov môžem potvrdiť Milanovu tézu, podľa ktorej Srbsko výrazne podporuje prosrbských a proruských politikov v Čiernej Hore. Knežević je napríklad viac v Belehrade ako v Podgorici. Mám s ním ešte v ten istý deň dohodnuté stretnutie, ktoré ale krátko pred tým zruší, lebo zase musel neočakávane vycestovať „do zahraničia“. O niečo menej beriem už Milanove tvrdenie: „Ak si otvoríš médium v ​​Srbsku, myslíš si, že si v Číne.“ Podľa mňa si čitateľ srbských novín skôr myslí, že sa nachádza v krajine, v ktorej vládne srbský génius moci menom Aleksandar Vučić.

Pýtam sa, ako digitálni forenzníci z NATO vedia rozlišovať skutočné konto na Twitteri od BOT-a. Samozrejme, majú k dispozícii najlepší a najdrahší softvér, pochádza obvykle z USA a Izraela, no kľúčovú rolu hrá stále ľudský rozum. Milan pomenuje päť indícií, podľa ktorých sa dá odhaliť BOT: 1. Nesprávne meno. 2. Ukradnutá fotografia. 3. Tisíce tweetov denne, jeden človek to nedokáže. 4. Retweety iba od srbského prezidenta Vučića a čínskeho veľvyslanca v Belehrade. 5. Profil tweetuje iba na jednu tému. V prípade pročínskej kampane z jari roku 2020 bolo ešte nápadné, že všetkých 1 124 BOT účtov sledovali aj profil srbskej vládnej strany SNS. Srbská štátostrana má už dlhšie slabosť pre BOT siete; už vo februári 2020 odstránil Twitter 8 000 profilov zviazaných so SNS.

• 

• 

• 

Milan mi rozpráva aj o iných príkladoch digitálno-hybridných vojen, ktorým sa v centre venovali, tie ale nerobia príliš silný dojem. Veľká geostrategická hra medzi Západom, Ruskom a Čínou sa tu často scvrkne na malicherné provinčné naťahovanie medzi dvomi starými balkánskymi harcovníkmi, ktorí obaja začali svoju politickú dráhu po boku nebohého juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševića, medzitým sa rozkmotrili a cez svoje médiá sa navzájom osočujú. Jeden je srbský prezident Vučić, druhý čiernohorský prezident Djukanović. Djukanović ťahá za kratší koniec, lebo všetky čiernohorské médiá sú vo všeobecnosti slabé a otravne stranícke, veľká časť Čiernohorcov preto sleduje aj srbské médiá. Tie sú tiež viditeľne stranícke, ale vedia aspoň dobre pobaviť. Krátko pred odvolaním jeho vlády v roku 2020 zašiel Djukovanić tak ďaleko, že na niekoľko mesiacov vydal na území Čiernej Hory zákaz na obľúbenú srbskú televíziu TV Happy. Milan to rozhodnutie obhajuje, TV Happy vraj šírila hate speech.

Naposledy skúmalo Digitálno-forenzné centrum kampaň pred komunálnymi voľbami v čiernohorskom mestečku Nikšić. V tomto prípade ale nemohlo byť ani reči o nejakej sofistikovanej technológii: klan Djukanovićovcov je z Nikšića, Vučićové médiá preto vyhlásili so špeciálnymi reláciami „Bitku o Nikšić“. Žiadnu veľkú politiku nečakajte, ani nehľadajte. Ako potvrdzuje aj Milan, spôsoby tohto boja boli old school, ako z 20. storočia.

Prišiel som sem, lebo som sa chcel dozvedieť viac o digitálno-hybridných vojnách Číny. Ak ale správne chápem digitálneho forenzníka Milana, samotná Čína nemala s tou rozsiahlou pročínskou kampaňou dočinenia. Páchateľom bola srbská vláda, ktorá tým úspešne podporila pročínsku a protieurópsku náladu v Srbsku, aj keď to podľa Milana bola v skutočnosti EÚ, ktorá poskytla Srbsku 75 percent koronapomoci.

Samotná Čína postupuje smart spôsobom, uznáva Milan, ako „soft power využíva Maďarsko pre EÚ a Srbsko pre Balkán, ktorý je slabou stránkou EÚ“. Čína udržiava v maličkej Čiernej Hore svoj Konfúciov inštitút, poskytuje štipendiá a pozýva študentov do Číny. Podľa Digitálno-forenzného centra amerického State departmentu v Podgorici používa Čína Twitter na vylepšenie svojho imidžu na celom svete, v samotnej Číne je Twitter ale zakázaný. Naozaj smart.