Stretnutie v SIS: Eduard Heger prvýkrát obišiel Matoviča

Otázkou je, aké reálne dôsledky bude toto stretnutie mať. Heger týmto krokom povedal dve veci: Že situáciu považuje na rozdiel od Matoviča za vážnu a že nesie za jej vyriešenie osobnú zodpovednosť.

Začnem štyrmi úvodnými poznámkami. Majú význam pre kontext, ale meritum veci je vážnejšie.

Po prvé, nie je úplne civilizované, aby sa najvyšší štátni predstavitelia stretali v nejakom „bunkri“ tajnej služby, kde sa nedá nič odpočúvať a potom si o svojom stretnutí prečítali v Denníku N. Ak to malo byť utajené stretnutie, niečo tu nefunguje na úplne bazálnej úrovni.

Ďalší problém. Ak stretnutie zvolal premiér, malo sa konať na jeho pôde. Ak sa tak nestalo, niečo to vypovedá o jeho nedôvere k tomu, akú bezpečnosť majú zasadnutia na Úrade vlády. Konal síce ako suverén, ale zároveň nie úplne suverénne.

Po tretie, hoci je dosť zrejmý kľúč, prečo sa stretnutia zúčastnili práve pozvané osoby (o tom nižšie), prezidentka Čaputová sa predsa len mala držať bokom. Je zrejmé, že Heger stojí o spoluprácu s Čaputovou, ale jej rola v celom ústavnom systéme je predsa len iná, má byť brzdou a protiváhou výkonnej moci, navyše má priamy mandát od voličov, takže by si mala chrániť vlastné postavenie a vlastný pohľad na vec. Každého z prítomných na stretnutí v SIS si predsa môže pozvať sama do Prezidentského paláca.

Štvrtá poznámka sa týka úniku informácií. Ak chce vláda niekedy konečne riešiť tému vnútornej bezpečnosti, mala by radikálne zmeniť toleranciu k úniku policajných informácií do médií. Základným a stabilným kanálom únikov je dlhodobo Denník N, motiváciu z ich strany netreba riešiť, je zrejmá, ale vláda má predsa inú optiku. Úniky informácií veľmi často slúžia na mediálnu diskreditáciu oponentov, na zmanipulovanie vnímania jednotlivých káuz a verejné triedenie na dobrých a zlých, ktoré robí niekto, kto ťaží z informačnej asymetrie. Dá sa ľahučko odčítať, o kom sa v Denníku N nepochybuje, a teda koho tieto mediálne hry majú chrániť, respektíve kto ich vedie. Má to stredoškolsky priezračnú štruktúru.

Ešte raz, témou nemá byť Monika Tódová, témou má byť fungovanie polície, vyšetrovateľov, ďalších aktérov, ktorí vynášaním informácií poškodzujú vyšetrovanie a fungovanie bezpečnostných orgánov štátu. Momentálne sa zdá, že jedna až dve diery únikov sú v politickom prostredí, ale polícia vyzerá ako ementál.

Poďme k meritu veci.

Na stretnutí mali byť prítomní politici: premiér Heger, prezidentka Čaputová, predseda parlamentu Kollár, minister vnútra Mikulec a ministerka spravodlivosti Kolíková. Bezpečnostné zložky štátu mali zastupovať: policajný prezident Kovařík so šéfom inšpekcie ministerstva vnútra Szabóm, generálny prokurátor Žilinka, špeciálny prokurátor Lipšic a nový riaditeľ SIS Aláč. Spolu desať ľudí.

Vyplýva z toho niekoľko závažných vecí.  

Po prvé, ako povedal vo včerajšom videu premiér Heger, stretnutie zvolal kvôli informáciám zo SIS, ktoré tajná služba zasielala niektorým politikom „už predtým“. Znamená to dve veci, po prvé, že adresátmi týchto správ boli práve pozvaní politici (Čaputová, Kollár, Mikulec, Kolíková), po druhé, že závažnosť týchto informácií, ktoré dostával aj bývalý premiér vyhodnocuje Heger inak ako Matovič.

Ešte raz: Matovič ešte ako premiér na základe týchto informácií nijak nekonal, Heger ich naopak považuje za natoľko vážne, že konal a zvolal desiatich kľúčových aktérov do „bunkra“ SIS. Nezvolal kvôli tomu zasadnutie koaličnej rady, kde by sedel aj Matovič a Sulík, ale poradu tejto desiatky.

To, že na stretnutí nebol bývalý premiér Matovič, je jedna z najzaujímavejších vecí na celom stretnutí. Ide o prvý prípad, keď sa Heger správa samostatne od Matoviča. Jednak celú tému (s tými istými informáciami) vyhodnocuje opačne ako pred ním Matovič a jednak Matoviča nepozval a zvolil taký formát, kde Matovič prítomný nebol.

Po druhé, keďže témou stretnutia, ako napovedajú oficiálne vyhlásenia prezidentky a premiéra (že nešlo o živé prípady, nešlo o Pčolinského), neboli jednotlivosti, musel to byť systém vyšetrovania citlivých politických prípadov.

Zvláštnosti vyšetrovania som už opísal pred časom v inom texte, pripomeniem, že má ísť o spôsob vedenia vyšetrovania, získavania, respektíve vynucovania si dôkazov, o dvojaký meter, keď v niektorých prípadoch sa žiada o zbavenie mlčanlivosti príslušníkov SIS a v iných nie, o podmienkach kolúznej väzby, všetko veci, ktoré môžu znamenať zmarenie celého vyšetrovania a neúspech na súde.

Rovnako platí, že mnohí z obvinených sa priznali, takže o úplne fiasko nepôjde, ale keďže očakávania sú nastavené vysoko, otázna je miera.

Z tohto pohľadu je dosť možné, že premiér urobil chybu. Motív mal evidentne dobrý, pozvať všetkých priamo informovaných a zainteresovaných znamená, že jeho metódou je spolupráca, ale prostriedok vyzerá nevhodne.

Totiž, ak dochádza k systematickým pochybeniam pri vyšetrovaní káuz, vláda dokáže konať direktívne, nepotrebuje na to okrúhly stôl. Šéf SIS sa priamo zodpovedá premiérovi, za políciu (a teda vyšetrovateľov NAKA) zodpovedá minister vnútra, za postup špeciálnych prokurátorov šéf jednej a druhej prokuratúry.

Ak chce teda premiér Heger problém riešiť, mal by urobiť dve jednoduché veci: Zistiť stav situácie z pohľadu SIS a podľa toho buď šéfa SIS podporiť, alebo odvolať. A to isté žiadať od ministra vnútra Mikulca, aby urobil voči polícii. Za stav polície zodpovedá jej prezident Kovařík, za Kovaříka Mikulec. To je priama cesta k náprave. Ak by vznikol problém, že významný diel zodpovednosti sa týka správania špeciálnych alebo iných prokurátorov v procese, mal by konať Lipšic alebo Žilinka. Ak by o tom informácie (dôkazy) Heger mal, mal by rokovať priamo s Lipšicom alebo Žilinkom. A žiadať okamžitú nápravu.

Najväčšie riziko diskusných formátov totiž spočíva v tom, že síce môže vzniknúť „prospešná“ porada, ako to nazval Heger, ale nemusí sa nič vyriešiť. Navyše sa s únikmi rozohrajú ďalšie hry, ktoré môžu zmariť snahu niečo zmeniť.

https://standard.sk/57069/kauza-pcolinsky-a-aristotelova-otazka/

Jedno je isté, ako ukazuje aj obvinenie bývalého šéfa NAKA Zuriana, v policajných zložkách je rozklad, aký tu už dávno nebol. Obvinenie Zuriana je totiž podobne škandalózne a pre chod štátu nebezpečné, ako bolo obvinenie Pčolinského.

V polícii je pokročilý stupeň rozkladu, čo nie je náhoda, ale o tom viac v ďalšom texte.